{"id":3186,"date":"2023-03-06T19:32:42","date_gmt":"2023-03-06T18:32:42","guid":{"rendered":"https:\/\/e-ucebnice.ff.ucm.sk\/?page_id=3186"},"modified":"2023-05-07T09:38:41","modified_gmt":"2023-05-07T07:38:41","slug":"interpretacia-narativnych-textov-3","status":"publish","type":"page","link":"https:\/\/e-ucebnice.ff.ucm.sk\/index.php\/interpretacia-narativnych-textov-3\/","title":{"rendered":"interpret\u00e1cia narat\u00edvnych textov-3"},"content":{"rendered":"\t\t
\n\t\t\t\t\t\t
\n\t\t\t\t\t\t\t
<\/div>\n\t\t\t\t\t\t\t
\n\t\t\t\t\t
\n\t\t\t
\n\t\t\t\t\t\t
\n\t\t\t\t
\n\t\t\t\t\t

\u00daVOD DO INTERPRET\u00c1CIE NARAT\u00cdVNYCH TEXTOV<\/h1>\t\t\t\t<\/div>\n\t\t\t\t<\/div>\n\t\t\t\t\t<\/div>\n\t\t<\/div>\n\t\t\t\t\t<\/div>\n\t\t<\/section>\n\t\t\t\t
\n\t\t\t\t\t\t
\n\t\t\t\t\t
\n\t\t\t
\n\t\t\t\t\t\t
\n\t\t\t\t\t\t
\n\t\t\t\t\t
\n\t\t\t
\n\t\t\t\t\t\t
\n\t\t\t\t
\n\t\t\t\t\t

POETIKA NARAT\u00cdVNEHO TEXTU (SYNT\u00c9ZA)<\/h3>\t\t\t\t<\/div>\n\t\t\t\t<\/div>\n\t\t\t\t
\n\t\t\t\t
\n\t\t\t\t\t\t\t\t\t

U\u017e od \u010dias Aristotela a jeho Poetiky<\/em> existuje v z\u00e1padnej kult\u00fare z\u00e1ujem o literat\u00faru ako \u0161pecifick\u00fa oblas\u0165 tvorby (poiesis<\/em><\/strong>), ktor\u00e1 m\u00f4\u017ee by\u0165 predmetom systematick\u00e9ho a vedeck\u00e9ho sk\u00famania (poetiky<\/strong>). V s\u00falade s Aristotelov\u00fdmi postul\u00e1tmi vedy je pri vedeckom sk\u00faman\u00ed umeleckej tvorby kladen\u00fd d\u00f4raz na v\u0161eobecn\u00e9 pravidl\u00e1 a z\u00e1konitosti, na kombin\u00e1ciu indukcie a dedukcie pri sk\u00faman\u00ed vz\u0165ahov v\u0161eobecn\u00e9ho a jednotliv\u00e9ho a na dokazovanie (apodeixis<\/em>) vyvodzovan\u00e9 z prem\u00eds (pozri Dole\u017eel 2000: 25). Poetika tak dospieva k tomu, \u010do je v\u0161eobecn\u00e9<\/strong> a nie n\u00e1hodn\u00e9, ale v\u0161eobecn\u00e9 z\u00e1rove\u0148 mus\u00ed vysvet\u013eova\u0165, \u010do maj\u00fa jednotliv\u00e9 diela (v pr\u00edpade Aristotela trag\u00e9die) spolo\u010dn\u00e9<\/strong>. Samotn\u00fd Aristoteles vo svojej Poetike<\/em> nevenoval z\u00e1ujem podrobn\u00e9mu rozboru konkr\u00e9tnych dr\u00e1m a pre n\u00edzku mieru indukcie b\u00fdva jeho model ozna\u010dovan\u00fd za axiomatick\u00fd dedukt\u00edvny syst\u00e9m, kde jednotliv\u00e9 trag\u00e9die sl\u00fa\u017eia iba ako ilustr\u00e1cia platnosti modelu, a nie ako z\u00e1klad pre odvodzovania v\u0161eobecn\u00e9ho (Dole\u017eel 2000: 28).<\/p>

\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0 Jednako v\u0161ak Aristoteles polo\u017eil z\u00e1klady systematick\u00e9ho sk\u00famania tragick\u00e9ho b\u00e1snictva ako jedine\u010dnej oblasti tvorby, ktorej cie\u013eom je vyvola\u0165 katarzn\u00fd pocit<\/strong>: \u201ePreto\u017ee v\u0161ak b\u00e1snik m\u00e1 pripravi\u0165 p\u00f4\u017eitok, ktor\u00fd poskytuje s\u00facit a strach, vyvolan\u00e9 napodobnen\u00edm, je zjavn\u00e9, \u017ee tieto city maj\u00fa by\u0165 z\u00e1visl\u00e9 od \u010dinov. Sk\u00famajme teda, \u010do z toho, \u010do sa n\u00e1m st\u00e1va, je hrozn\u00e9 alebo hodn\u00e9 po\u013eutovania\u201d (Aristoteles 2009: 30). Aristoteles sk\u00fama, z \u010doho v\u0161etk\u00e9ho musia pozost\u00e1va\u0165 tragick\u00e9 deje a ako maj\u00fa by\u0165 usporiadan\u00e9, aby sa docielil katarzn\u00fd pocit na strane div\u00e1ka. T\u00fdm pris\u00fadil tragick\u00e9mu b\u00e1snictvu estetick\u00fa funkciu<\/strong> a z\u00e1rove\u0148 upriamil pozornos\u0165 na to, \u017ee t\u00e1to funkcia vznik\u00e1 prepojen\u00edm jednotliv\u00fdch \u010dast\u00ed, teda ich \u0161truktur\u00e1lnym zjednoten\u00edm do celku<\/strong>. Tento mereologick\u00fd model je, ako tvrd\u00ed Dole\u017eel (2000: 34), zalo\u017een\u00fd na dvoch postul\u00e1toch \u2013 postul\u00e1te nes\u010d\u00edtate\u013enosti<\/strong> (celok je viac ako iba s\u00fa\u010det \u010dast\u00ed) a postul\u00e1te \u00faplnosti<\/strong> (ka\u017ed\u00fd prvok je vo vz\u0165ahu k in\u00fdm s\u00fadr\u017en\u00fd).<\/p>

\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0 Aristoteles, prirodzene, vych\u00e1dzal pri formulovan\u00ed v\u0161eobecn\u00fdch prem\u00eds podstaty tragick\u00e9ho b\u00e1snictva z empirickej znalosti konkr\u00e9tnych trag\u00e9di\u00ed, iba\u017ee \u017eiadna v\u0161eobecn\u00e1 sch\u00e9ma neustoj\u00ed n\u00e1por tvorivej praxe, nehovoriac o inov\u00e1ci\u00e1ch a modifik\u00e1ci\u00e1ch \u017e\u00e1nrov ako tak\u00fdch. To by v\u0161ak poetiku nemalo diskvalifikova\u0165. Schopnos\u0165 vn\u00edma\u0165 literat\u00faru ako osobit\u00fa oblas\u0165 \u013eudskej tvorby a komunik\u00e1cie sa u\u010d\u00edme v z\u00e1padnej kult\u00fare u\u017e od detstva a potom v celom \u0161kolskom vzdel\u00e1van\u00ed, v r\u00e1mci ktor\u00e9ho prech\u00e1dzame postupne aj k uva\u017eovaniu o jazyku pou\u017eitom liter\u00e1rne, umelecky (b\u00e1snick\u00e9 prostriedky, lexika, skladba vety, kompoz\u00edcia). Pri rozboroch liter\u00e1rnych diel sa potom u\u010d\u00edme posudzova\u0165, ako jednotliv\u00e9 jazykovo-\u0161tylistick\u00e9 prostriedky zodpovedaj\u00fa t\u00e9me, \u010do sa sna\u017eia vyjadri\u0165 a \u010do v tomto zmysle znamenaj\u00fa. \u0160truktur\u00e1lno-semiotick\u00fd model sk\u00famania literat\u00fary nie je nie\u010do v\u00fdsostne vedeck\u00e9, ide sk\u00f4r o prirodzen\u00fa \u010ditate\u013esk\u00fa prax, ktor\u00e1, ako sme u\u017e nazna\u010dili, m\u00e1 aj svoje evolu\u010dno-kognit\u00edvne pr\u00ed\u010diny. V r\u00e1mci systematiz\u00e1cie racion\u00e1lneho pr\u00edstupu k literat\u00fare je legit\u00edmna ot\u00e1zka, \u010do tvor\u00ed podstatu literat\u00fary<\/strong>, ak\u00e9 s\u00fa v\u0161eobecn\u00e9 pravidl\u00e1 jej fungovania<\/strong>.<\/p>

\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0 Tzvetan Todorov charakterizuje poetiku nasledovne: \u201ePredmetom poetiky nie je liter\u00e1rne dielo samo o sebe: to, na \u010do sa p\u00fdta, s\u00fa vlastnosti onoho \u0161pecifick\u00e9ho diskurzu, ktor\u00fdm je liter\u00e1rny diskurz. V ka\u017edom jednotlivom diele je teda nach\u00e1dzan\u00e1 manifest\u00e1cia abstraktnej a v\u0161eobecnej \u0161trukt\u00fary\u201d (Todorov 2000: 15). Ak z\u00e1padn\u00e1 kult\u00fara uznala, \u017ee existuje nie\u010do ako literat\u00fara, \u00falohou poetiky je vymedzi\u0165, \u010do to vlastne literat\u00fara je a kde s\u00fa v r\u00e1mci toho hranice poetologick\u00e9ho sk\u00famania. My sami sme vymedzili predmet sk\u00famania v tejto u\u010debnici na narat\u00edvne texty a nemysleli sme t\u00fdm iba vybran\u00e9 narat\u00edvne texty, ale umeleck\u00e9 narat\u00edvy vo v\u0161eobecnosti. Znamen\u00e1 to, \u017ee n\u00e1s nezauj\u00edmaj\u00fa ak\u00e9ko\u013evek druhy textov, ale tie, ktor\u00e9 maj\u00fa narat\u00edvnu \u0161trukt\u00faru a ktor\u00e9 odkazuj\u00fa k fik\u010dn\u00fdm svetom. Je potrebn\u00e9 t\u00fato z\u00e1kladn\u00fa \u0161trukt\u00faru sk\u00fama\u0165 aj z h\u013eadiska estetickej funkcie. Narat\u00edvne texty s\u00fa schopn\u00e9 reprezentova\u0165 fik\u010dn\u00fd svet v \u010dasopriestorov\u00fdch a kauz\u00e1lnych s\u00favislostiach. Ment\u00e1lna rekon\u0161trukcia pr\u00edbehu, jeho lokaliz\u00e1cia do priestoru a \u010dasu fik\u010dn\u00e9ho sveta, tvoria z\u00e1kladn\u00fa \u00farove\u0148 identifikovania umeleck\u00e9ho narat\u00edvu, av\u0161ak neobjas\u0148uj\u00fa zatia\u013e to, ako dosahuje text poetick\u00fa<\/strong> \u010di estetick\u00fa funkciu<\/strong>.<\/p>

\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0 Ak by sme sa odvolali na be\u017en\u00fa (predteoretick\u00fa) \u010ditate\u013esk\u00fa sk\u00fasenos\u0165, na\u0161a ob\u013euba \u010d\u00edta\u0165 narat\u00edvy spo\u010d\u00edva v tom, \u017ee n\u00e1m poskytuj\u00fa estetick\u00fd z\u00e1\u017eitok<\/strong> \u2013 s\u00fa nap\u00edsan\u00e9 p\u00fatavo, zauj\u00edmavo (inven\u010dne), sugest\u00edvne a pod. Nepochybne tie\u017e v narat\u00edvoch h\u013ead\u00e1me \u017eivotne relevantn\u00e9 inform\u00e1cie. To v\u0161etko napriek tomu, \u017ee maj\u00fa fik\u010dn\u00fa povahu. Textov\u00e9 strat\u00e9gie sa sna\u017eia up\u00fata\u0165 a permanentne udr\u017ea\u0165 na\u0161u pozornos\u0165, \u010do nazna\u010duje, \u017ee proces liter\u00e1rnej komunik\u00e1cie je plynul\u00fd<\/strong>, ale z\u00e1rove\u0148 realizovan\u00fd \u010ditate\u013esky atrakt\u00edvnym<\/strong> sp\u00f4sobom: \u201e[Z]o semiotick\u00e9ho h\u013eadiska je zrejm\u00e9, \u017ee narat\u00edv funguje ako \u0161pecifick\u00fd komunik\u00e1t (reprezent\u00e1cia) a pln\u00ed rozli\u010dn\u00e9 komunika\u010dn\u00e9 funkcie, vr\u00e1tane tej estetickej. Pokia\u013e m\u00e1 narat\u00edv tieto funkcie plni\u0165, mal by by\u0165 ako narat\u00edv aj form\u00e1lne a obsahovo usporiadan\u00fd tak, aby v jeho r\u00e1mci nedoch\u00e1dzalo k deform\u00e1ci\u00e1m, ktor\u00e9 by zamedzili samotnej komunik\u00e1cii. Existuj\u00fa v\u0161ak z\u00e1rove\u0148 narat\u00edvne devi\u00e1cie, ktor\u00e9, naopak, z\u00e1sadn\u00fdm sp\u00f4sobom prispievaj\u00fa k estetick\u00e9mu \u00fa\u010dinku. V tomto zmysle predstavuj\u00fa narat\u00edvy, rovnako ako ak\u00e9ko\u013evek in\u00e9 estetick\u00e9 objekty, dynamick\u00fa \u0161trukt\u00faru, ktor\u00e1 sa neust\u00e1le vyv\u00edja s\u00e9riami automatiza\u010dn\u00fdch a aktualiza\u010dn\u00fdch princ\u00edpov\u201d (Fo\u0159t 2021: 66).<\/p>

\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0 Pojem aktualiz\u00e1cie<\/strong> ozna\u010duje v kontexte formalistickej a \u0161trukturalistickej trad\u00edcie ozvl\u00e1\u0161tnenie<\/strong> (odch\u00fdlku od) be\u017en\u00fdch jazykov\u00fdch noriem. Pokia\u013e n\u00e1s v procese komunik\u00e1cie zaujme na znaku jeho samotn\u00fd v\u00fdraz<\/strong>, obraciame pozornos\u0165 na znak s\u00e1m, \u010do aktivuje jeho poetick\u00fa funkciu (pozri Jakobson 1981: 218). Z formalistick\u00e9ho h\u013eadiska je nosite\u013eom estetickej funkcie intenzion\u00e1lna \u0161trukt\u00fara textu<\/strong>. Vo\u010di be\u017en\u00fdm n\u00e1mietkam, \u017ee formalizmus nadra\u010fuje d\u00f4le\u017eitos\u0165 formy nad obsah, treba doda\u0165, \u017ee aktualiz\u00e1ciu mo\u017eno uplatni\u0165 aj na narat\u00edvne postupy, ktor\u00e9 obsah bezprostredne komunikuj\u00fa. M\u00f4\u017eeme spomen\u00fa\u0165 napr\u00edklad vari\u00e1cie narat\u00edvnych scen\u00e1rov, ktor\u00e9 \u010ditate\u013ea nab\u00e1daj\u00fa, aby preveroval v priebehu \u010d\u00edtania osvojen\u00e9 interpreta\u010dn\u00e9 sch\u00e9my a hypot\u00e9zy o fik\u010dnom svete, \u010do predstavuje nepochybne atraktiviza\u010dn\u00fa (ozvl\u00e1\u0161t\u0148uj\u00facu) met\u00f3du t\u00fdkaj\u00facu sa obsahu i formy z\u00e1rove\u0148.<\/p>

\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0 Aktualiz\u00e1cia m\u00f4\u017ee nasta\u0165 aj p\u00f4soben\u00edm mimoliter\u00e1rnej skuto\u010dnosti, ako je spolo\u010densk\u00fd \u010di individu\u00e1lny (\u017eivotn\u00fd, osobnostn\u00fd) kontext \u010ditate\u013ea, poetika ale nedok\u00e1\u017ee sk\u00fama\u0165 faktory, ktor\u00e9 nenadobudli aspo\u0148 do\u010dasne stabiln\u00fa a kolekt\u00edvnu podobu normy<\/strong> (langue<\/em>) a nie s\u00fa v komunik\u00e1cii<\/strong> (parole<\/em>) jednozna\u010dne potvrdzovan\u00e9 \u010di deformovan\u00e9. Poetika m\u00f4\u017ee vymedzi\u0165 svoj predmet na kateg\u00f3riu textov<\/strong> (\u017e\u00e1nrov, sub\u017e\u00e1nrov, umeleck\u00fdch smerov, tvorbu jedn\u00e9ho autora), v ktor\u00fdch nach\u00e1dza typick\u00e9 liter\u00e1rne postupy<\/strong>, pr\u00edpadne ich zmeny<\/strong> a dospieva\u0165 k v\u0161eobecn\u00fdm poznatkom o vybranom liter\u00e1rnom diskurze<\/strong>, ako tvrdil Todorov. Nemus\u00ed pritom prihliada\u0165 na premenliv\u00e9 h\u013eadisko individu\u00e1lneho vedomia. Tak\u00e9to poznanie nem\u00e1 len teoretick\u00fd v\u00fdznam, ale v praktickej rovine umo\u017e\u0148uje \u010ditate\u013eom porozumie\u0165 liter\u00e1rnym s\u00favislostiam a t\u00fdm aj v\u00fdznamov\u00e9mu kontextu<\/strong>, ktor\u00e9 liter\u00e1rne dielo v\u017edy predpoklad\u00e1; vymedzi\u0165 r\u00e1mec pre kompar\u00e1ciu<\/strong> jednotliv\u00fdch diel \u010di cel\u00fdch smerov; a v neposlednom rade aj nadobudn\u00fa\u0165 kritick\u00e9 vedomie vo\u010di konkr\u00e9tnemu textu<\/strong> (napr\u00edklad vidie\u0165 jeho originalitu \u010di trivi\u00e1lnos\u0165 v porovnan\u00ed s in\u00fdmi textami).<\/p>\t\t\t\t\t\t\t\t<\/div>\n\t\t\t\t<\/div>\n\t\t\t\t

\n\t\t\t\t
\n\t\t\t\t\t\t\t\t\t

Aristoteles vymedzil poetiku ako komplexn\u00fa a mereologick\u00fa vedu, ktor\u00e1 sk\u00fama to, ako \u010dasti vo vz\u00e1jomnej s\u00fadr\u017enosti vytv\u00e1raj\u00fa jednotn\u00fd celok a vyvol\u00e1vaj\u00fa estetick\u00fd z\u00e1\u017eitok (katarziu). Gr\u00e9cky filozof definoval trag\u00e9diu ako mimetick\u00e9 umenie, ktor\u00e9 je zlo\u017een\u00e9 z konkr\u00e9tnych zlo\u017eiek a konkr\u00e9tnych druhov dejov a typov post\u00e1v. Dej m\u00e1 ur\u010dit\u00fd v\u00fdvoj a odohr\u00e1va sa vo vymedzenom mieste a \u010dase. Narat\u00edv ako tak\u00fd m\u00e1 prirodzene v\u0161eobecnej\u0161iu defin\u00edciu ako antick\u00e1 trag\u00e9dia. Vieme, \u017ee narat\u00edv je schopn\u00fd reprezentova\u0165 (ozna\u010dova\u0165) pr\u00edbeh prostredn\u00edctvom znakov, ktor\u00fdm \u010ditate\u013e pripisuje v\u00fdznamy na z\u00e1klade u\u017e existuj\u00faceho semiotick\u00e9ho syst\u00e9mu (jazyka). Nad r\u00e1mec jazykov\u00fdch (syntaktick\u00fdch, lexik\u00e1lnych) v\u00fdznamov ale narat\u00edv obsahuje aj znaky t\u00fdkaj\u00face sa t\u00e9my a sp\u00f4sobu je narat\u00edvneho podania, teda znaky, ktor\u00e9 presahuj\u00fa r\u00e1mec vety a vy\u017eaduj\u00fa schopnos\u0165 sp\u00e1ja\u0165 v\u00fdznamy do v\u00e4\u010d\u0161\u00edch celkov. Videli sme to pri rozbore h\u013abkov\u00fdch \u0161trukt\u00far Maupassantovho textu.<\/p>

\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0 Narat\u00edv pozost\u00e1va z n\u00e1slednosti akci\u00ed, ktor\u00e9 m\u00f4\u017eeme ozna\u010di\u0165 ako narat\u00edvne udalosti<\/strong> v takom pr\u00edpade, ak relevantn\u00fdm sp\u00f4sobom menia stav fik\u010dn\u00e9ho sveta (vr\u00e1tane stavu a situ\u00e1cie post\u00e1v) a pos\u00favaj\u00fa tak v\u00fdvoj deja. Relevantnos\u0165 udalost\u00ed spravidla posudzujeme vo vz\u0165ahu k postav\u00e1m. Pre poetiku narat\u00edvu je v\u0161ak okrem samotnej dejovej zlo\u017eky pr\u00edbehu d\u00f4le\u017eit\u00fd aj sp\u00f4sob, ak\u00fdm je dej vyrozpr\u00e1van\u00fd, intenzion\u00e1lne \u0161trukt\u00fary, \u010di narat\u00edvny<\/strong> diskurz<\/strong>. G\u00e9rard Genette v zn\u00e1mej pr\u00e1ci Discours du r\u00e9cit<\/em> (1972, Diskurz rozpr\u00e1vania<\/em>, pr\u00edpadne Pojednanie o rozpr\u00e1van\u00ed<\/em>) sk\u00famal, ako sp\u00f4sob vyrozpr\u00e1vania ovplyv\u0148uje pr\u00edbeh. V r\u00e1mci toho napr\u00edklad analyzoval \u010das nar\u00e1cie vo vz\u0165ahu k narat\u00edvnemu \u010dasu, sp\u00f4soby (modality) rozpr\u00e1vania \u010di vz\u0165ah narat\u00edvnych hlasov k pr\u00edbehu. Pri kateg\u00f3rii \u010dasu<\/strong> mo\u017eno identifikova\u0165 fenom\u00e9ny ako usporiadanie udalost\u00ed<\/strong> z h\u013eadiska fabule a sp\u00f4sob ich usporiadania v nar\u00e1cii (sujet), taktie\u017e trvanie<\/strong> t\u00fdkaj\u00face sa tempa a rozsahu evokovania udalost\u00ed, alebo frekvenciu<\/strong> (pomer v\u00fdpoved\u00ed k po\u010dtu udalost\u00ed).<\/p>

\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0 Narat\u00edvne<\/strong> sp\u00f4soby<\/strong> a hlasy<\/strong> s\u00favisia s perspekt\u00edvou rozpr\u00e1vania a di\u0161tancie rozpr\u00e1va\u010da od rozpr\u00e1van\u00fdch udalost\u00ed. Rozpr\u00e1va\u010d m\u00f4\u017ee by\u0165 v v texte viac alebo menej pr\u00edtomn\u00fd \u2013 pod\u013ea toho, \u010di na seba upozor\u0148uje, alebo \u010di je vn\u00edmanie pr\u00edbehu ovplyvnen\u00e9 jeho uh\u013eom poh\u013eadu; jeho subjekt\u00edvnou perspekt\u00edvou. Narat\u00edvna perspekt\u00edva ovplyv\u0148uje fokaliz\u00e1ciu<\/strong> rozpr\u00e1vania (h\u013eadisko\/ohnisko rozpr\u00e1vania) a taktie\u017e typ rozpr\u00e1va\u010da<\/strong>, ktor\u00fd m\u00f4\u017ee ma\u0165 r\u00f4zne gramatick\u00e9 kateg\u00f3rie (pod\u013ea toho, akou gramatickou osobou je ozna\u010dovan\u00fd) a r\u00f4zne postavenie v samotnom pr\u00edbehu (m\u00f4\u017ee by\u0165 jeho s\u00fa\u010das\u0165ou \u2013 akt\u00e9rom, dokonca \u010dasto aj hlavn\u00fdm protagonistom), alebo st\u00e1\u0165 mimo pr\u00edbehu. Ak m\u00e1 pr\u00edbeh viacero narat\u00edvnych rov\u00edn (napr\u00edklad je v pr\u00edbehu vlo\u017een\u00fd in\u00fd pr\u00edbeh), treba rozli\u0161ova\u0165 narat\u00edvne hlasy v r\u00e1mci jednotliv\u00fdch rov\u00edn a v\u0161\u00edma\u0165 si ich vz\u0165ahy (aj to, kto je predpokladan\u00fd pr\u00edjemca konkr\u00e9tnej narat\u00edvnej v\u00fdpovede).<\/p>

\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0 Bez v\u00e4\u010d\u0161\u00edch probl\u00e9mov m\u00f4\u017eeme uplatni\u0165 tieto kateg\u00f3rie pri naratologickej interpret\u00e1cii Maupassantovej poviedky. Pripome\u0148me, \u017ee poviedka m\u00e1 dve narat\u00edvne roviny \u2013 r\u00e1mcuj\u00face a r\u00e1mcovan\u00e9 rozpr\u00e1vanie, a teda aj dvoch rozpr\u00e1va\u010dov. Nadraden\u00fd rozpr\u00e1va\u010d patr\u00ed do extradiegetickej roviny, pri\u010dom jeho funkciou je zrejme zd\u00f4razni\u0165 aspekt dieg\u00e9zis za \u00fa\u010delom posilnenia mimetickej il\u00fazie. Vysvetlime tento paradox. Rozpr\u00e1va\u010d, t\u00fdm, \u017ee medzi nar\u00e1ciu \u00fastredn\u00e9ho pr\u00edbehu a svoj hlas umiest\u0148uje prostredn\u00edka (intradiegetick\u00e9ho rozpr\u00e1va\u010da \u2013 ryb\u00e1ra), zd\u00f4raz\u0148uje anekdotickos\u0165 pr\u00edbehu, ak\u00fasi hodnovernos\u0165 prostredn\u00edctvom r\u00e9torickej strat\u00e9gie zalo\u017eenej na reprodukovan\u00ed takzvanej \u201ehistorky\u201d, ktor\u00e1 sa niekomu in\u00e9mu v \u017eivote prihodila. Di\u0161tancia extradiegetick\u00e9ho rozpr\u00e1va\u010da od intradiegetick\u00e9ho je artikulovan\u00e1 aj \u010dasov\u00fdmi a priestorov\u00fdmi markermi (1<\/strong>,2<\/strong>: minul\u00e9 leto<\/em>; raz ve\u010der, ke\u010f sme sa prech\u00e1dzali na brehu Seiny). <\/em>Extradiegetick\u00fd rozpr\u00e1va\u010d ust\u00fapi do \u00fazadia, av\u0161ak sp\u00f4sob uvedenia druh\u00e9ho rozpr\u00e1va\u010da ovplyv\u0148uje podanie pr\u00edbehu. \u010casov\u00fd odstup od nar\u00e1cie potom zd\u00f4raz\u0148uje aj samotn\u00fd ryb\u00e1r (7<\/strong>): \u201eAle ak chcete po\u010du\u0165 nejak\u00fa z mojich pr\u00edhod, porozpr\u00e1vam v\u00e1m o jednom zvl\u00e1\u0161tnom dobrodru\u017estve, ktor\u00e9 som pre\u017eil pred desiatimi rokmi<\/em>\u201d. Udalosti s\u00fa situovan\u00e9 do minulosti, pr\u00edbeh je vo vz\u0165ahu k narat\u00edvnej pr\u00edtomnosti (oboch rozpr\u00e1va\u010dov) uzavret\u00fd.<\/p>

\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0 Z hermeneutick\u00e9ho h\u013eadiska je relevantn\u00e1 najm\u00e4 interpret\u00e1cia intradiegetickej nar\u00e1cie, kde vystupuje ryb\u00e1r ako homodiegetick\u00fd, respekt\u00edve autodiegetick\u00fd nar\u00e1tor (rozpr\u00e1va\u010d je s\u00fa\u010das\u0165ou rozpr\u00e1van\u00e9ho pr\u00edbehu, navy\u0161e je jeho hlavn\u00fdm akt\u00e9rom). Nar\u00e1cia v prvej gramatickej osobe (ja-rozpr\u00e1vanie) vytv\u00e1ra psychologick\u00fd efekt \u2013 rozpr\u00e1va\u010d odha\u013euje svoje vn\u00fatorn\u00e9 pre\u017e\u00edvanie a reakcie na zobrazen\u00e9 udalosti. Z\u00e1rove\u0148 s t\u00fdm vyvst\u00e1va, ako sme si u\u017e v\u0161imli, probl\u00e9m objekt\u00edvne pos\u00fadi\u0165 predmet rozpr\u00e1vania. Vn\u00fatorn\u00e1 fokaliz\u00e1cia prin\u00e1\u0161a epistemologick\u00e9 limity, spo\u013eahlivos\u0165 rozpr\u00e1va\u010da je v tomto pr\u00edpade oslaben\u00e1 zmienkami o halucin\u00e1ci\u00e1ch. Ide nepochybne o narat\u00edvny postup, ktor\u00fd m\u00e1 aj estetick\u00fa funkciu, preto\u017ee nar\u00fa\u0161a (ozvl\u00e1\u0161t\u0148uje) realistick\u00e9 konvencie vn\u00edmania skuto\u010dnosti. M\u00e1me do \u010dinenia s prvkami fantastick\u00e9ho, tajomn\u00e9ho aj dobrodru\u017en\u00e9ho.<\/p>

\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0 Estetick\u00fa funkciu mo\u017eno h\u013eada\u0165 aj v pr\u00edpade tempa rozpr\u00e1vania a trvania. Rozpr\u00e1vanie m\u00e1 klasick\u00fa aristotelovsk\u00fa expoz\u00edciu, ktor\u00e1 uv\u00e1dza miesto, \u010das a akt\u00e9rov hlavnej dejovej zlo\u017eky. Expoz\u00edcia z\u00e1rove\u0148 uv\u00e1dza do nar\u00e1cie symbolick\u00fd k\u00f3d[1]<\/sup><\/a>, ktor\u00fd zjednocuje s\u00e9mantick\u00e9 polia do symbolick\u00fdch celkov (topografia krajiny ako metafora \u017eivota). \u00davahy o mori, rieke a krajine, nesk\u00f4r potom opisy sc\u00e9ny zameran\u00e9 na lyrick\u00fd obraz krajiny, spoma\u013euj\u00fa tempo rozpr\u00e1vania. Ako sme u\u017e uviedli v predo\u0161lej kapitole, v narat\u00edvnej rovine si lyrick\u00fd princ\u00edp konkuruje s epick\u00fdm, \u010do sa prejavuje v zmene pomeru \u010dasu rozpr\u00e1vania k \u010dasu pr\u00edbehu \u2013 pri v\u00fdvoji deja sa pr\u00edbeh odv\u00edja r\u00fdchlej\u0161ie, pri jeho spomalen\u00ed sa spoma\u013euje aj \u010das pr\u00edbehu a rozpr\u00e1vanie sa m\u00f4\u017ee zamera\u0165 na \u00favahovo-popisn\u00fd pl\u00e1n.<\/p>

\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0\u00a0 Antit\u00e9zy \u00fastiace \u010dasto do ambivalentnosti jedn\u00e9ho a toto\u017en\u00e9ho prvku (ambivalentnos\u0165 rieky, ambivalentnos\u0165 \u017eivota) s\u00fa vyjadren\u00e9 pomocou lexik\u00e1lnych pol\u00ed (s\u00e9mantick\u00fd k\u00f3d) a v prepojen\u00ed s \u00favahovou zlo\u017ekou spadaj\u00fa aj do symbolick\u00fdch kateg\u00f3ri\u00ed (rieka \u2013 more, voda \u2013 zem, pohyb \u2013 st\u00e1los\u0165, \u017eivot \u2013 smr\u0165). Ak porovn\u00e1me tieto v\u00fdznamov\u00e9 roviny s pr\u00edbehov\u00fdmi a h\u013abkov\u00fdmi \u0161trukt\u00farami (z\u00e1kladn\u00e9 opoz\u00edcie, z\u00e1kladn\u00fd konflikt), m\u00f4\u017eeme dospie\u0165 k z\u00e1veru, \u017ee sa navz\u00e1jom podporuj\u00fa. Z\u00e1ujem o pr\u00edbeh (hermeneutick\u00fd, proairetick\u00fd k\u00f3d) je prehlbovan\u00fd lexikou, mot\u00edvmi, tempom rozpr\u00e1vania a symbolick\u00fdm k\u00f3dom, v \u010dom nach\u00e1dzame estetick\u00fd z\u00e1mer.<\/p>

[1]<\/sup><\/a> Roland Barthes v pr\u00e1ci S\/Z<\/em> (2007: 36) identifikoval 5 k\u00f3dov, ktor\u00e9 produkuj\u00fa \u0161truktur\u00e1ciu textu: hermeneutick\u00fd k\u00f3d<\/strong> (vzbudzovanie zvedavosti a nejasnosti, l\u00fa\u0161tenie z\u00e1hady), s\u00e9mantick\u00fd k\u00f3d<\/strong> (s\u00e9my \u010di lexik\u00e1lne polia; prvky odkazuj\u00face k sebe a vytv\u00e1raj\u00face motivick\u00e9 \u010di tematick\u00e9 celky) symbolick\u00fd k\u00f3d<\/strong> (organiz\u00e1cia v\u00fdznamov\u00fdch pol\u00ed do vy\u0161\u0161\u00edch symbolick\u00fdch kateg\u00f3ri\u00ed), proairetick\u00fd k\u00f3d<\/strong> (modely spr\u00e1vania, identifik\u00e1cia zn\u00e1mych pr\u00edbehov\u00fdch scen\u00e1rov a akci\u00ed) a kult\u00farny k\u00f3d<\/strong> (odkazy na kult\u00farnu encyklop\u00e9diu). Barthes t\u00fdmto sp\u00f4sobom \u010d\u00edtania poukazuje na to, \u017ee text je mnohovrstevnat\u00e1 a intertextu\u00e1lne utkan\u00e1 sie\u0165 v\u00fdznamov \u010di ind\u00edci\u00ed na ich produkciu. Text je schopn\u00fd produkova\u0165 v\u00fdznamy vo viacer\u00fdch r\u00f4znorod\u00fdch sf\u00e9rach (pr\u00edbeh, liter\u00e1rna trad\u00edcia, \u013eudsk\u00e9 spr\u00e1vanie, motivika a symbolika, kult\u00farne diskurzy). Na r\u00f4zne v\u00fdznamov\u00e9 roviny textu \u010di semi\u00f3zy sme poukazovali aj pri Ecovej te\u00f3rii \u010ditate\u013eskej kooper\u00e1cie s textom. V Barthesovom pr\u00edpade ale nejde o hierarchiu smeruj\u00facu od manifestuj\u00facich sa k h\u013abkov\u00fdm v\u00fdznamom, ale o pluralitu \u010d\u00edtania, ktor\u00e9 nemus\u00ed smerova\u0165 k vy\u0161\u0161ej \u0161trukt\u00fare, ale umo\u017e\u0148uje vytv\u00e1ra\u0165 viacero syst\u00e9mov zna\u010denia. V pr\u00edpade Maupassantovej poviedky mo\u017eno hovori\u0165 o hierarchicky prepojenej v\u00fdznamovej \u0161trukt\u00fare, av\u0161ak ambivalentnos\u0165 a mnohovrstevnatos\u0165 textu m\u00f4\u017ee \u010dasto podnecova\u0165 pluralitn\u00e9 a v istom zmysle tvoriv\u00e9 (\u010dasto dekon\u0161trukt\u00edvne) \u010d\u00edtanie, ktor\u00e9 ob\u013euboval aj Barthes: \u201eKoment\u00e1r zalo\u017een\u00fd na afirm\u00e1cii plur\u00e1lu teda nem\u00f4\u017ee pracova\u0165 tak, \u017ee bude ,re\u0161pektova\u0165\u2019 text: vodiaci text bude neust\u00e1le rozlamovan\u00fd a preru\u0161ovan\u00fd bez ak\u00e9hoko\u013evek oh\u013eadu ku svojim prirodzen\u00fdm (syntaktick\u00fdm, r\u00e9torick\u00fdm, pr\u00edbehov\u00fdm) roz\u010dleneniam; invent\u00e1r, vysvetlenie a digresia bud\u00fa m\u00f4c\u0165 vpadn\u00fa\u0165 priamo do okamihu dejov\u00e9ho nap\u00e4tia, m\u00f4\u017eu dokonca oddeli\u0165 sloveso a jeho predmet, substant\u00edvum a jeho atrib\u00fat, akon\u00e1hle sa pr\u00e1ca koment\u00e1ra vyman\u00ed z akejko\u013evek ideol\u00f3gie totality, spo\u010d\u00edva pr\u00e1ve v tom, \u017ee s textom sa bude naklada\u0165 neoh\u013eaduplne<\/em>, v tom, \u017ee sa mu bude sk\u00e1ka\u0165 do re\u010di<\/em>\u201d (Barthes 2007: 28 \u2013 29, do kurz\u00edvy dal autor cit\u00e1tu).<\/p>\t\t\t\t\t\t\t\t<\/div>\n\t\t\t\t<\/div>\n\t\t\t\t

\n\t\t\t\t
\n\t\t\t\t\t\t\t\t\t

Spomedzi Barthesov\u00fdch piatich k\u00f3dov sme sa v interpret\u00e1cii Maupassanta najmenej venovali kult\u00farnemu k\u00f3du<\/strong>. Text m\u00f4\u017ee priamo alebo aj implicitne odkazova\u0165 ku kult\u00farnym v\u00fdznamom, historick\u00fdm udalostiam, spolo\u010densk\u00fdm pravidl\u00e1m, liter\u00e1rnej trad\u00edcii, in\u00fdm textom. Poetika by mala sk\u00fama\u0165 tento v\u00fdznamov\u00fd kontext, pokia\u013e text skuto\u010dne odkazuje k identifikovate\u013en\u00fdm mimotextov\u00fdm (pr\u00edpadne intertextov\u00fdm) v\u00fdznamom. Liter\u00e1rny text nie je v\u00fdznamovo sebesta\u010dn\u00fd ani z h\u013eadiska jeho recepcie, ani z h\u013eadiska jeho imanentn\u00e9ho v\u00fdznamov\u00e9ho pl\u00e1nu. Vy\u017eaduje \u010ditate\u013eovu kult\u00farnu znalos\u0165. Aj v pr\u00edpade, ke\u010f text neodkazuje k nejak\u00e9mu kult\u00farnemu v\u00fdznamu, jeho liter\u00e1rne prvky, doba jeho vydania, kritika a \u010ditate\u013esk\u00e1 recepcia s\u00fa historicky situovan\u00e9 do ist\u00e9ho kontextu, do istej atmosf\u00e9ry v liter\u00e1rnom dian\u00ed (tendencie, smery), do \u017e\u00e1nrov\u00fdch \u010di slohov\u00fdch kontextov, do kontextu autorskej poetiky.<\/p>\n

                V trad\u00edcii \u0161truktur\u00e1lnej poetiky sa aj oblas\u0165 liter\u00e1rnej hist\u00f3rie<\/strong> dr\u017e\u00ed sk\u00famania systematick\u00e9ho a z\u00e1rove\u0148 zoh\u013ead\u0148uj\u00faceho dynamick\u00fa (v\u00fdvojov\u00fa) povahu \u0161truktur\u00e1lnych vz\u0165ahov diela v \u017eivom procese liter\u00e1rnej komunik\u00e1cie. Zd\u00f4raz\u0148uje to aj Felix Vodi\u010dka, ktor\u00fd patril k v\u00fdznamn\u00fdm priekopn\u00edkom \u0161trukturalistick\u00e9ho pr\u00edstupu v liter\u00e1rnej hist\u00f3rii: \u201eZrete\u013e s\u00fastreden\u00fd na zmeny predpoklad\u00e1, \u017ee sa na dielo nepozer\u00e1me v jeho staticky danej podobe, ale \u017ee v \u0148om vid\u00edme dynamick\u00fa s\u00fa\u010das\u0165 v\u00fdvojov\u00e9ho procesu\u201d (Vodi\u010dka 1998: 24 \u2013 25). Posudzovanie liter\u00e1rneho textu, od jeho tematiky k form\u00e1lnym postupom, na pozad\u00ed liter\u00e1rneho v\u00fdvinu n\u00e1m umo\u017en\u00ed identifikova\u0165 prvky automatiz\u00e1cie<\/strong> (ozvl\u00e1\u0161tnenia) \u2013 \u010di u\u017e ich ust\u00e1len\u00e9 pou\u017e\u00edvanie<\/strong> alebo, naopak, ich poru\u0161enie<\/strong> a inov\u00e1ciu<\/strong>. Vodi\u010dka p\u00ed\u0161e: \u201eTento zrete\u013e k v\u00fdvoju vz\u0165ahov trval\u00fdch a st\u00e1lych zlo\u017eiek liter\u00e1rnej tvorby si d\u00f4sledne uvedomili nov\u0161ie smery liter\u00e1rnej estetiky, ktor\u00e9 pre onen nehmotn\u00fd, v podvedom\u00ed \u010ditate\u013estva ulo\u017een\u00fd a pri tom vo v\u0161etk\u00fdch dielach sa prejavuj\u00faci s\u00fabor zlo\u017eiek maj\u00fa term\u00edn: \u0161trukt\u00fara<\/strong>\u201d (Vodi\u010dka 1998: 26, zv\u00fdraznil autor cit\u00e1tu).<\/p>\n

                V\u00fdvoj liter\u00e1rnej \u0161trukt\u00fary je legit\u00edmnym predmetom sk\u00famania liter\u00e1rnej poetiky, preto\u017ee odha\u013euje imanentn\u00fd v\u00fdvoj liter\u00e1rnych postupov<\/strong>, ktor\u00fd je nadraden\u00fd konkr\u00e9tnemu dielu. Liter\u00e1rny proces teda prebieha aj vo vy\u0161\u0161ej sf\u00e9re, ktor\u00e1 je s\u00fa\u010das\u0165ou samotnej liter\u00e1rnej komunik\u00e1cie. Aktualiz\u00e1cia liter\u00e1rnych postupov toti\u017e zv\u00e4\u010d\u0161a reaguje na aktu\u00e1lne tendencie v liter\u00e1rnej tvorbe. Tie pon\u00fakaj\u00fa autorovi vybran\u00e9 mo\u017enosti a strat\u00e9gie. H\u013eadanie overen\u00fdch postupov (noriem) presahuje individu\u00e1lne dielo smerom k autorskej \u010di kolekt\u00edvnej poetike, liter\u00e1rnemu smeru, obdobiu, \u010di ich striedaniu. Najzrete\u013enej\u0161ie sa normy aktualizuj\u00fa, ak doch\u00e1dza k ich radik\u00e1lnemu naru\u0161eniu \u010di vystriedaniu (to sa m\u00f4\u017ee t\u00fdka\u0165 dialektiky cel\u00fdch obdob\u00ed ako klasicizmus \u2013 romantizmus \u2013 realizmus). Potrebujeme pozna\u0165 \u0161ir\u0161ie s\u00favislosti, ak chceme vysvetli\u0165 estetick\u00fa funkciu danej normy: \u201eAk historik pozn\u00e1 stav \u0161trukt\u00fary v danom okamihu, m\u00e1 mo\u017enos\u0165 pos\u00fadi\u0165, \u010di a ako boli vyu\u017eit\u00e9 mo\u017enosti, ktor\u00e9 dan\u00e1 situ\u00e1cia poskytuje\u201d (Vodi\u010dka 1998: 28). Z\u00e1mer textu m\u00f4\u017ee reagova\u0165 na \u0161ir\u0161iu liter\u00e1rnu situ\u00e1ciu<\/strong>, nielen na svoje vlastn\u00e9 vn\u00fatrotextov\u00e9 zlo\u017eky. S\u00e1m \u010ditate\u013e m\u00e1va spravidla tie\u017e ist\u00fd obraz o liter\u00e1rnej situ\u00e1cii a, prirodzene, porovn\u00e1va dielo s in\u00fdmi, pr\u00edpadne posudzuje tvoriv\u00fd v\u00fdvoj jedn\u00e9ho a toho ist\u00e9ho autora. Autorov i \u010ditate\u013eov zauj\u00edma napokon nielen jedno dielo, ale literat\u00fara ako tak\u00e1 \u2013 \u0161ir\u0161\u00ed r\u00e1mec z\u00e1ujmu (\u017e\u00e1nre, \u0161t\u00fdly, autorsk\u00e9 postoje). Jednotliv\u00e9 dielo je potom z\u00e1rove\u0148 prostriedkom pozn\u00e1vania komplexnej\u0161ej situ\u00e1cie. Liter\u00e1rne texty ve\u013emi \u010dasto ponech\u00e1vaj\u00fa odkazy na in\u00e9 texty, na kult\u00faru a spolo\u010dnos\u0165 v implicitnej podobe, preto\u017ee o\u010dak\u00e1vaj\u00fa, \u017ee ich \u010ditate\u013e identifikuje a pris\u00fadi im na z\u00e1klade spolo\u010dnej encyklop\u00e9die spr\u00e1vny v\u00fdznam.<\/p>\n

                Vr\u00e1\u0165me sa k Maupassantovej poviedke, kde m\u00f4\u017eeme pou\u017ei\u0165 ako pr\u00edklad spom\u00ednan\u00e9 r\u00e1mcuj\u00face rozpr\u00e1vanie, kde jeden rozpr\u00e1va\u010d prenech\u00e1va slovo druh\u00e9mu rozpr\u00e1va\u010dovi. V Berthierov\u00fdch a Jarretyho Dejin\u00e1ch liter\u00e1rneho Franc\u00fazska<\/em> sa do\u010d\u00edtame, \u017ee i\u0161lo o v\u0161eobecnej\u0161iu dobov\u00fa tendenciu v poviedkovom \u017e\u00e1nri: \u201eOb\u013euba v or\u00e1lnosti sa dosahovala bu\u010f prostredn\u00edctvom rozpr\u00e1va\u010da v tretej osobe, ktor\u00fd zasahoval do rozpr\u00e1vania v takej miere, \u017ee mo\u017eno hovori\u0165 o automizansc\u00e9ne rozpr\u00e1va\u010da (conteur<\/em>), alebo prostredn\u00edctvom dobre zn\u00e1meho postupu r\u00e1mcovania, ke\u010f prv\u00fd rozpr\u00e1va\u010d (porovnate\u013en\u00fd s autorom) prenech\u00e1va slovo druh\u00e9mu rozpr\u00e1va\u010dovi, ktor\u00fd preber\u00e1 hlavn\u00fa \u00falohu v nar\u00e1cii. (\u2026) Vieme, \u017ee t\u00fato \u0161trukt\u00faru vyu\u017e\u00edval Maupassant, pred n\u00edm Balzac rovnako ako Barbey d\u2019Aurevilly. (\u2026) Efekty r\u00e1mcovan\u00e9ho rozpr\u00e1vania s\u00fa dobre zn\u00e1me: delegovanie rozpr\u00e1vania na tretiu osobu mu dod\u00e1va dokument\u00e1rnu hodnotu, teda ist\u00fa autoritu, preto\u017ee sa u osoby rozpr\u00e1va\u010da predpoklad\u00e1, \u017ee participovala na udalostiach, alebo bola ich svedkom. Umo\u017e\u0148uje tie\u017e autorovi di\u0161tancova\u0165 sa od eventu\u00e1lne ch\u00falostiv\u00e9ho obsahu, \u010di nepriamo vyvola\u0165 prostredn\u00edctvom reakcie vlo\u017een\u00e9ho audit\u00f3ria t\u00fa ist\u00fa reakciu na strane \u010ditate\u013ea\u201d (Berthier \u2013 Jarrety 2009: 95).<\/p>\n

                Genettova naratologick\u00e1 sch\u00e9ma (1972: 265) n\u00e1s po\u00fa\u010da o tom, \u017ee ka\u017ed\u00e1 diegetick\u00e1 rovina rozpr\u00e1vania implikuje svojho \u0161pecifick\u00e9ho adres\u00e1ta<\/strong> (narrataire<\/em>) \u2013 pokia\u013e extradiegetick\u00fd rozpr\u00e1va\u010d adresuje svoj prehovor modelov\u00e9mu \u010ditate\u013eovi textu, intradiegetick\u00fd ho adresuje extradiegetick\u00e9mu rozpr\u00e1va\u010dovi, ktor\u00fd bol vo fik\u010dnom svete svedkom jeho rozpr\u00e1vania a reprodukuje ho n\u00e1sledne v extradiegetickej rovine. V kone\u010dnom d\u00f4sledku je tak modelov\u00fd \u010ditate\u013e adres\u00e1tom v\u0161etk\u00fdch v\u00fdpoved\u00ed, av\u0161ak ten mus\u00ed zoh\u013ead\u0148ova\u0165, ktor\u00e9 v\u00fdpovede s\u00fa v rozpr\u00e1van\u00ed komu ur\u010den\u00e9 a sledova\u0165 nielen ich v\u00fdznam, ale aj ich zmysel (Pre\u010do hovor\u00ed to, \u010do hovor\u00ed? \u010co t\u00fdm sleduje? Chce poveda\u0165 pravdu alebo klama\u0165?). Efekt or\u00e1lnosti okrem v\u00fdznamov v r\u00e1mci textovej \u0161trukt\u00fary predstavuje aj nadindividu\u00e1lnu r\u00e9torick\u00fa fig\u00faru, ktor\u00e1 mala vo franc\u00fazskej literat\u00fare \u201eklasick\u00fa\u201d povahu \u2013 v star\u0161ej trad\u00edcii reprezentovala kult\u00faru sal\u00f3nov, ako aj z\u00e1\u013eubu v rozpr\u00e1van\u00ed historiek a ich rafinovanom sp\u00f4sobe podania. Porevolu\u010dn\u00e1 (bur\u017eo\u00e1zna) literat\u00fara sa k t\u00fdmto sp\u00f4sobom znovu vracala, preto\u017ee symbolizovali vy\u0161\u0161iu liter\u00e1rnu kult\u00faru a ust\u00e1len\u00e9 postupy v r\u00e1mci n\u00e1rodnej trad\u00edcie (pozri Berthier \u2013 Jarrety 2009: 96).<\/p>\n

                K pr\u00edznakov\u00fdm atrib\u00fatom Maupassantovej poviedky patr\u00ed tie\u017e fantastickos\u0165, tajomnos\u0165 \u010di morb\u00eddnos\u0165. Autor je pritom z h\u013eadiska svojej rom\u00e1novej tvorby posudzovan\u00fd ako realistick\u00fd \u010di naturalistick\u00fd spisovate\u013e. Maupassant je v\u0161ak z\u00e1rove\u0148 charakteristick\u00fd d\u00f4razom na expres\u00edvnos\u0165 a krajn\u00e9 psychick\u00e9 polohy post\u00e1v. \u0160tefan Povchani\u010d o \u0148om p\u00ed\u0161e: \u201eAko vidno, Maupassantov v\u00fdber zlo\u017eiek vonkaj\u0161ej reality sa teda bude uskuto\u010d\u0148ova\u0165 so zrete\u013eom na ich dostato\u010dn\u00fa, resp. nedostato\u010dn\u00fa expresivitu<\/strong> pri stavbe umeleck\u00e9ho obrazu. Ak sa teda Maupassantovo dielo niekedy zara\u010fuje k naturalizmu, pravda je tak\u00e1, \u017ee prin\u00e1\u0161a ak\u00fasi nov\u00fa podobu expres\u00edvneho realizmu<\/em><\/strong>\u201d (Povchani\u010d 2019: 155, zv\u00fdraznil autor cit\u00e1tu). K poetike Maupassantovej poviedky patria aj ust\u00e1len\u00e9 kompozi\u010dn\u00e9 postupy: \u201eKompozi\u010dn\u00e1 \u0161trukt\u00fara jeho poviedok m\u00e1 pomerne ust\u00e1len\u00fa podobu. Nieko\u013ek\u00fdmi \u0165ahmi vie, v\u010faka charakteristick\u00fdm detailom vybudova\u0165 expoz\u00edciu (opis prostredia i prv\u00fa charakteristiku post\u00e1v), potom za\u010d\u00edna rozv\u00edja\u0165 dejov\u00fa l\u00edniu, ktor\u00e1 spo\u010diatku v sebe nem\u00e1 ni\u010d prekvapiv\u00e9ho. T\u00e1to \u010das\u0165 poviedok je budovan\u00e1 napospol zo statick\u00fdch mot\u00edvov. K\u013e\u00fa\u010dov\u00fdm momentom Maupassantov\u00fdch poviedok je uvedenie ne\u010dakan\u00e9ho dynamick\u00e9ho mot\u00edvu, ktor\u00fd rozbije motivick\u00e9 status quo<\/em> a spust\u00ed lav\u00ednu peripeti\u00ed, \u010dasto vrcholiacich do tragick\u00e9ho konca\u201d (Povchani\u010d 2019: 155 \u2013 156).<\/p>\n

                Psychologiz\u00e1cia rozpr\u00e1vania pos\u00fava Maupassantove poviedkov\u00e9 pr\u00edbehy \u010dasto do pol\u00f4h krajn\u00fdch du\u0161evn\u00fdch stavov, ktor\u00e9 rozpr\u00e1va\u010d zv\u00fdraz\u0148uje cez naturalistick\u00e9 opisy. Jeho realizmus tu nadob\u00fada \u0161pecifick\u00fa podobu naturalistick\u00e9ho zobrazenia expres\u00edvnych du\u0161evn\u00fdch stavov (d\u00f4raz na detail prebrat\u00fd od svojho u\u010dite\u013ea Flauberta). Detailnos\u0165 a \u00faspornos\u0165 (ktor\u00fa si vy\u017eaduje \u017e\u00e1ner poviedky) dosahuje prostredn\u00edctvom zv\u00fdraznenia frapantn\u00fdch a v\u00fdznamovo nas\u00fdten\u00fdch mot\u00edvov a udalost\u00ed. Ne\u010dakan\u00fd zvrat a odhalenie mu taktie\u017e umo\u017e\u0148uj\u00fa dosahova\u0165 narat\u00edvnu \u00faspornos\u0165.<\/p>\n

                Maupassantova tvorba sa vyzna\u010duje nielen charakteristick\u00fdmi postupmi pre rom\u00e1n a pre poviedku, ale aj celkov\u00fdm autorov\u00fdm obrazom \u010dloveka, \u010do je u\u017e oblas\u0165 tematiky a motiviky. J\u00falius Pa\u0161teka na neho napr\u00edklad poskytuje tak\u00fdto syntetizuj\u00faci poh\u013ead: \u201eMaupassantov pesimizmus vedie \u010ditate\u013ea k hlbok\u00e9mu zamysleniu nad tragikou \u013eudsk\u00e9ho \u017eivota, nad pr\u00ed\u010dinami, ktor\u00e9 rozb\u00edjaj\u00fa \u013eudsk\u00e9 \u0161\u0165astie aj il\u00fazie. (\u2026) Cie\u013eom realistick\u00e9ho umenia nebolo stava\u0165 pred \u010dloveka il\u00fazie a mariv\u00e1. Ukazovalo \u017eivot tak\u00fd, ak\u00fd bol. Tak to robili aj ve\u013ek\u00ed pesimisti ruskej literat\u00fary 19. storo\u010dia, Lermontov, Turgenev, \u010cechov\u201d (Pa\u0161teka 2005). Poh\u013ead na \u010dloveka a na \u017eivot, ktor\u00fd Pa\u0161teka nach\u00e1dza v Maupassantov\u00fdch rom\u00e1noch, m\u00f4\u017eeme n\u00e1js\u0165 aj v predmetnej poviedke, hoci v nej vyu\u017e\u00edva fantastick\u00e9 prvky prie\u010diace sa princ\u00edpom realizmu. Za oboma konvenciami (realistick\u00fdmi i fantasticko-hororov\u00fdmi) sa ukazuje jednotiaci sveton\u00e1zor, ktor\u00fd mo\u017eno dokonca pridru\u017ei\u0165 k v\u0161eobecnej\u0161\u00edm s\u00fadob\u00fdm tendenci\u00e1m (ako nazna\u010duje Pa\u0161teka). Tieto tendencie dokonca presahuj\u00fa \u017e\u00e1ner poviedky a oblas\u0165 pr\u00f3zy a nach\u00e1dzame ich aj v po\u00e9zii. Jednou z \u00fastredn\u00fdch dobov\u00fdch post\u00e1v je Baudelaire, ktor\u00fd, okrem toho, \u017ee publikoval kontroverzn\u00fa b\u00e1snick\u00fa zbierku Kvety zla<\/em> (1857), prelo\u017eil a propagoval poviedkov\u00e9 dielo Edgara Allana Poa. Baudelaire oce\u0148oval na \u017e\u00e1nri poviedky to, \u010do bolo vlastn\u00e9 aj poetick\u00e9mu umeniu \u2013 intenzitu, totalitu \u00fa\u010dinku a jednotu fin\u00e1lneho dojmu (Berthier \u2013 Jarrety 2009: 103). Tak ako u Maupassanta, aj u Poa a Baudelaira m\u00f4\u017eeme pozorova\u0165 zv\u00fd\u0161en\u00fd z\u00e1ujem o temn\u00fa str\u00e1nku \u017eivota a estetiku, ktor\u00e1 by ju umelecky vyjradrila.<\/p>\n

                Poetika teda sk\u00fama nielen jednotliv\u00e9 texty a postupy v nich uplatnen\u00e9, ale aj nadindividu\u00e1lnu existenciu postupov, ako s\u00fa naprie\u010d dielami aktualizovan\u00e9. Poetika toti\u017e nie je vedou o individu\u00e1lnom diele, ale o liter\u00e1rnom diskurze<\/strong>: \u201e\u0160t\u00fadium variability je teda integr\u00e1lnou s\u00fa\u010das\u0165ou poetiky, preto\u017ee sa t\u00fdka \u2013 ako poetika v\u00f4bec \u2013 abstraktn\u00fdch kateg\u00f3ri\u00ed liter\u00e1rneho diskurzu a nie individu\u00e1lnych diel\u201d (Todorov 2000: 80). Nadindividu\u00e1lne \u0161trukt\u00fary a ich v\u00fdvoj vytv\u00e1raj\u00fa to, \u010do naz\u00fdvame literat\u00farou<\/strong>. Nie\u017eeby bol z\u00e1ujem o literat\u00faru ako nie\u010do abstraktn\u00e9 nato\u013eko zauj\u00edmav\u00fd, aby zatienil jedine\u010dnos\u0165 individu\u00e1lnych textov, pr\u00ednos poetiky ale spo\u010d\u00edva v tom, \u017ee n\u00e1m umo\u017e\u0148uje lep\u0161ie pochopi\u0165, ak\u00fdm sp\u00f4sobom dielo do literat\u00fary vstupuje, ako sa o literat\u00faru usiluje a ako ju pr\u00edpadne aj spoluutv\u00e1ra.<\/p>\n

                V nasleduj\u00facej kapitole sa podrobnej\u0161ie zameriame na kateg\u00f3riu \u0161t\u00fdlu<\/strong>. \u0160t\u00fdl je pre liter\u00e1rnu poetiku a pre ka\u017ed\u00fa d\u00f4sledn\u00fa interpret\u00e1ciu textu \u00fastredn\u00fdm predmetom z\u00e1ujmu. \u0160t\u00fdl je t\u00fdm \u201eposchod\u00edm\u201d liter\u00e1rneho textu, ktor\u00e9 prep\u00e1ja t\u00e9mu so sp\u00f4sobom jej prerozpr\u00e1vania (kam patria tak narat\u00edvne \u0161trukt\u00fary, ako aj lexika a skladba vety). M\u00f4\u017ee sa teda vz\u0165ahova\u0165 na \u0161irok\u00fa \u0161k\u00e1lu prvkov textu. Aj prostredn\u00edctvom \u0161t\u00fdlu usiluj\u00fa autori o vyvolanie estetick\u00e9ho \u00fa\u010dinku. \u0160t\u00fdl je nato\u013eko pr\u00edznakov\u00fd fenom\u00e9n liter\u00e1rnych textov, \u017ee v \u0148om \u010ditatelia i kritici h\u013eadaj\u00fa umeleck\u00e9 schopnosti spisovate\u013ea (talent), jeho osobit\u00fd sp\u00f4sob vn\u00edmania skuto\u010dnosti, schopnos\u0165 pracova\u0165 s jazykom. Ak si uvedom\u00edme komplexnos\u0165 vz\u0165ahov v liter\u00e1rnom texte, skuto\u010dne mus\u00edme uzna\u0165, \u017ee \u0161t\u00fdl zasahuje do obsahu hlb\u0161ie, ako by sa zdalo pri izolovanom sk\u00faman\u00ed jazyka.<\/p>\n

\n<\/p>\t\t\t\t\t\t\t\t<\/div>\n\t\t\t\t<\/div>\n\t\t\t\t\t<\/div>\n\t\t<\/div>\n\t\t\t\t\t<\/div>\n\t\t<\/section>\n\t\t\t\t\t<\/div>\n\t\t<\/div>\n\t\t\t\t\t<\/div>\n\t\t<\/section>\n\t\t\t\t<\/div>\n\t\t","protected":false},"excerpt":{"rendered":"

\u00daVOD DO INTERPRET\u00c1CIE NARAT\u00cdVNYCH TEXTOV POETIKA NARAT\u00cdVNEHO TEXTU (SYNT\u00c9ZA) U\u017e od \u010dias Aristotela a jeho Poetiky existuje v z\u00e1padnej kult\u00fare z\u00e1ujem o literat\u00faru ako \u0161pecifick\u00fa oblas\u0165 tvorby (poiesis), ktor\u00e1 m\u00f4\u017ee by\u0165 predmetom systematick\u00e9ho a vedeck\u00e9ho sk\u00famania (poetiky). V s\u00falade s Aristotelov\u00fdmi postul\u00e1tmi vedy je pri vedeckom sk\u00faman\u00ed umeleckej tvorby kladen\u00fd d\u00f4raz na v\u0161eobecn\u00e9 pravidl\u00e1 a […]<\/p>\n","protected":false},"author":3,"featured_media":0,"parent":0,"menu_order":0,"comment_status":"closed","ping_status":"closed","template":"","meta":{"footnotes":""},"class_list":["post-3186","page","type-page","status-publish","hentry"],"_links":{"self":[{"href":"https:\/\/e-ucebnice.ff.ucm.sk\/index.php\/wp-json\/wp\/v2\/pages\/3186","targetHints":{"allow":["GET"]}}],"collection":[{"href":"https:\/\/e-ucebnice.ff.ucm.sk\/index.php\/wp-json\/wp\/v2\/pages"}],"about":[{"href":"https:\/\/e-ucebnice.ff.ucm.sk\/index.php\/wp-json\/wp\/v2\/types\/page"}],"author":[{"embeddable":true,"href":"https:\/\/e-ucebnice.ff.ucm.sk\/index.php\/wp-json\/wp\/v2\/users\/3"}],"replies":[{"embeddable":true,"href":"https:\/\/e-ucebnice.ff.ucm.sk\/index.php\/wp-json\/wp\/v2\/comments?post=3186"}],"version-history":[{"count":22,"href":"https:\/\/e-ucebnice.ff.ucm.sk\/index.php\/wp-json\/wp\/v2\/pages\/3186\/revisions"}],"predecessor-version":[{"id":7738,"href":"https:\/\/e-ucebnice.ff.ucm.sk\/index.php\/wp-json\/wp\/v2\/pages\/3186\/revisions\/7738"}],"wp:attachment":[{"href":"https:\/\/e-ucebnice.ff.ucm.sk\/index.php\/wp-json\/wp\/v2\/media?parent=3186"}],"curies":[{"name":"wp","href":"https:\/\/api.w.org\/{rel}","templated":true}]}}