Metodická príručka vysokoškolského učiteľstva pre prácu so študentstvom so špecifickými potrebami

Pri realizácii edukačného procesu sa u vysokoškolského študentstva môže vyskytnúť niekoľko prekážok znemožňujúcich jeho adekvátnu realizáciu. Najčastejšie ide o:

1. vyšší vek,
2. problémy so sebareflexiou,
3. problémy pri orientácii, problémy s mobilitou,
4. problémy pri práci s internetom.

Pre vysokoškolské učiteľstvo je dôležité vedieť, že zo strany vysokoškolského študentstva so špecifickými potrebami nemusí byť o špecifickej potrebe alebo potrebách nevyhnutne informované hneď na začiatku akademického roka. Študentstvo so špecifickými potrebami na vysokej škole môže vyžadovať pomoc zo strany akademického prostredia neskoro, a to hlavne z nasledujúcich dôvodov:

1. „Hanba“ – zo strany ostatného vysokoškolského študentstva alebo zo strany vysokoškolského učiteľky/učiteľa. Obava zo zahanbenia v kolektíve vysokoškolského študentstva spočíva najmä v prípadnom vyčlenení z študenta/študentky so špecifickými potrebami z kolektívu. Obava zo zahanbenia zo strany vysokoškolského učiteľstva sa môže spájať najmä s následnou problematickou interakciou s učiteľstvom. V tejto súvislosti odporúčame vysokoškolským učiteľstvom otvorene komunikovať so študentstvom o špecifických potrebách, ktoré sú prirodzenou súčasťou inkluzívneho prístupu aplikovateľného aj v prostredí vysokej školy.
2. „Nechcú na seba upozorňovať“ – pre vysokoškolské študentstvo so špecifickými potrebami je spravidla dôležité neupozorňovať na seba. Už len samotná informovanosť vysokoškolského učiteľstva môže indikovať zvýšenú, a teda aj zároveň nežiadúcu pozornosť. Preto by malo vysokoškolské učiteľstvo brať ohľad na špecifickú potrebu, no zároveň by danú potrebu nemal zdôrazňovať pri pravidelných interakciách so študentstvom so špecifickými potrebami.
3. „Pocit nebezpečia“ – študentstvo so špecifickými potrebami môže vnímať svoje okolie v prostredí vysokej školy ako nebezpečné a ohrozujúce v prípade, ak sú ľudia tvoriaci toto prostredie informovaní o danej špecifickej potrebe. Pocit nebezpečia spravidla vyplýva zo skutočného alebo domnelého ohrozenia
4. „Snaha o samostatnosť“ – študentstvo so špecifickými potrebami sa môže snažiť o samostatnosť. Snaha o samostatnosť vyplýva z potreby presadiť sa aj napriek špecifickej potrebe, ktorú si študentstvo môže uvedomovať. Práve spomínanou samostatnosťou nadobúda študentstvo pocit eliminovania špecifickej potreby.
5. „Nechcú ďalšie úľavy pri štúdiu“ – študentstvo so špecifickými potrebami sa môže snažiť o rovnocenné postavenie so všetkými študentmi a študentkami.
6. „Neveria, že im učiteľstvo pomôže“ – nedôvera voči vysokoškolskému učiteľstvu sa zakladá spravidla na pozvoľne postupujúcej aplikovateľnosti inkluzívneho prístupu do vysokoškolského edukačného procesu.
7. „Nevedia o tom“ – nevedomosť vysokoškolského študentstva o špecifickej potrebe je taktiež prekážkou adekvátnej participácie študentky/študenta na vysokoškolskom edukačnom procese.

Uvedené príčiny sú jednou z bariér plnohodnotnej participácie vysokoškolského študentstva so špecifickými potrebami na edukačnom procese. Preto je dôležité, aby bolo vysokoškolské učiteľstvo čo najviac informované o práci so študentstvom so špecifickými potrebami na akademickej pôde.

Ak sa zameriavame na podporu vysokoškolského študentstva so špecifickými potrebami, je potrebné  zdôrazniť význam nasledujúcich všeobecných oblastí úprav a podporných služieb pre študentstvo so špecifickými potrebami zo strany vysokej školy:

• vytváranie bezbariérového prostredia,
• vytváranie a rozširovanie tlmočníckych služieb,
• vytváranie a podporovanie asistenčných služieb,
• podpora a rozširovanie spolupráce s inými odborníkmi,
• špeciálne materiálno-technické zabezpečenie,
• časová kompenzácia,
• individuálny študijný plán,
• sprístupňovanie študijnej literatúry,
• erudovanosť učiteľstva

(Lopúchová,2016).