VYBRANÉ ASPEKTY PEDAGOGICKEJ KOMUNIKÁCIE V EDUKAČNEJ REALITE

Neverbálna komunikácia je najčastejšie charakterizovaná ako komunikácia realizovaná mimo slov, a teda komunikácia označovaná aj ako mimoslovná (Hasajová – Porubčanová – Bilčík, 2020, s. 115). Ďalším charakterizovaním neverbálneho komunikovania poznamenávame, že „neverbálna komunikácia je komunikácia bez slov. Hoci nehovoríme, telo vysiela neverbálne signály vedome i podvedome. Napriek tomu, že reč tela má svoje významy, nie je vhodné ich absolutizovať bez ohľadu na verbálny prejav alebo na ostatné relevantné faktory komunikácie (komunikačná situácia, komunikačný zámer, osobnostný profil komunikujúcich a i.)“ (Klincková, 2011, s. 12) Mimoslovné komunikovanie je označované aj ako reč tela. Komunikovanie bez slov sa uskutočňuje rovnako vedome, ako aj podvedome. Človek vyjadruje najmä svoje individuálne subjektívne a podvedomé prežívanie komunikačného kontextu.

Neverbálna komunikácia je dôležitým komplementom verbálnej komunikácie. Podieľa sa na úspešnom priebehu verbálnej komunikácie a prispieva k efektívnej komunikácii tým, že jej obsah dopĺňa dôležitými fonickými, vizuálnymi a kinetickými signálmi, a pomáha porozumieť hovorenému slovu a pochopiť zámery komunikujúcich (Klincková, 2011, s. 9) Využívané slová v procese komunikácie sú dopĺňané aj mimoslovným vyjadrovaním. Vyjadrovanie sa človeka bez použitia slovných výrazov dotvára celkový proces komunikácie. Slovami je možné sprostredkovať účastníkom komunikácie rôzne informácie, avšak celkovú atmosféru uvedeného procesu vytvárajú práve neverbálne výrazové prostriedky. Ak chápeme neverbálnu komunikáciu ako súčasť procesu komunikovania, tak v súvislosti s verbálnym prejavom je potrebné poznamenať, že „neverbálna komunikácia buď potvrdzuje verbálny prejav, alebo mu protirečí. Dotvára atmosféru a náš osobný vzťah k obsahu textu, tiež podáva informáciu o nás ako osobe.“ (Hasajová – Porubčanová – Bilčík, 2020, s. 114) Opätovne zdôrazňujeme neoddeliteľnosť neverbálneho komunikovania v komunikačnom procese. Neverbálna komunikácia môže byť, ale nemusí byť v súlade s využívanými verbálnymi výrazmi.

V súvislosti s vymedzením neverbálneho komunikovania je potrebné zamerať sa na význam neverbálnych signálov, ktoré sú súčasťou neverbálnej komunikácie. „Neverbálne signály sú informácie zrkadliace vnútornú motiváciu a osobné postoje k obsahu komunikácie.“ (Klincková, 2011, s. 14) Mimoslovným komunikovaním dochádza k vyjadreniu individuálnych subjektívnych postojov a názorov dotýkajúcich sa komunikačnej situácie, v ktorej sa komunikátor alebo komunikant nachádza.

Neverbálnu komunikáciu charakterizujeme nasledujúcimi špecifikami (Hasajová – Porubčanová – Bilčík, 2020, s. 115-116):

• najstarší spôsob komunikovania (využívanie neverbálnych signálov pri komunikovaní sprevádza človeka už od počiatkov existencie ľudstva, keďže hlavne gestikulácia, ako aj znázorňovanie spokojnosti, nespokojnosti, súhlas, nesúhlas a iné výrazy vyjadrované mimoslovne možno považovať za univerzálne významy komunikácie využívané už v najstarších kultúrach),

• predchádza verbálnemu komunikovaniu (komunikovanie nevyužívajúce slovné vyjadrenie sa je pre človeka typické už bezprostredne po jeho narodení (Boyce, 2012, s. 36). Zároveň sa vytvára predpoklad pre osvojenie si slovnej zásoby),

• prirodzenosť a autentickosť neverbálneho komunikovania (neverbálnu komunikáciu spravidla charakterizujeme ako podvedomú, z čoho vyplýva najmä uvedená prirodzenosť a autentickosť pri komunikovaní uvedeným spôsobom. Neverbálne prostriedky komunikácie prirodzene odzrkadľujú subjektívne ponímanie situácie, v ktorej prebieha komunikačný proces),

• spontánnosť a prevažujúca jednoznačnosť (spontánnosť neverbálneho komunikovania pramení z vyššie uvedeného subjektívneho a autentického reflektovania na situáciu, v ktorej sa komunikujúci nachádza),

• prevažujúca úprimnosť a pravdivosť, a to najmä v prípade nesúladu s verbálnym komunikovaním, ako aj pri nerozhodnosti a nejednoznačnosti slovného vyjadrovania (ak chápeme mimoslovné vyjadrovanie sa ako odzrkadľovanie skutočného subjektívneho ponímania konkrétnej situácie, tak neverbálnym komunikovaním spravidla človek podvedome, automaticky, a teda aj úprimne vyjadruje svoje vlastné prežívanie situácie, v rámci ktorej prebieha komunikačný proces).

Neverbálna komunikácia je využívaná predovšetkým preto, aby človek (Hasajová-Porubčanová-Bilčík, 2020, s. 119):

• podporoval rečové vyjadrovanie (regulácia tempa vyjadrovania, zdôrazňovanie konkrétnych výrazov…),

• nahrádzal rečové výrazové prostriedky (symbolika, ilustrácie…),

• vyjadroval emócie (rovnako aj zvládal prežívanie konkrétnej emócie),

• vyjadril svoj interpersonálny postoj (naliehavé vyjadrenie, spochybnenie…)

• realizoval svoj vlastný prejav.

Uvedeným textom zdôrazňujeme načrtnutý význam mimoslovného vyjadrovania sa jedinca vo všeobecnosti. Neverbálna komunikácia prebieha spravidla spontánne a nezámerne. Komunikujúci sa v prvom rade zamýšľa nad obsahom komunikácie z verbálneho hľadiska, vyberá vhodné slová vystihujúce komuniké. Verbálne výrazové prostriedky zvolené spravidla zámerným spôsobom sú dopĺňané a zvýrazňované spomenutým mimoslovným vyjadrovaním sa odzrkadľujúcim reálne vnútorné subjektívne pocity či postoje komunikujúceho. Hajerová Műllerová (2013, s. 18) poznamenáva, že „neverbálna komunikácia spája verbálne a neverbálne oznámenia, má ďalšie významné funkcie, ktorými nám pomáha v komunikácii a to nielen v aktuálnom čase (pomáha pri vytváraní a riadení dojmov, pri utváraní a vymedzovaní vzťahov, pri riadení konverzácie a sociálnych interakcií, pri ovplyvňovaní a klamaní, pri vyjadrovaní emócií).“ Neverbálnu komunikáciu môžeme na jednej strane čiastočne považovať za spájajúci prvok uvedených spôsobov komunikovania. Na strane druhej by sme skôr preferovali pri definovaní neverbálneho spôsobu komunikovania jeho rovnocenné postavenie v komunikačnom procese s verbálnym spôsobom komunikovania a s dôrazom na vyššie uvedené funkcie. Každý z uvedených druhov komunikácie má svoj vlastný význam a nenahraditeľné postavenie v celkovom procese komunikácie vo všeobecnosti, ako aj v komunikačnom procese realizovanom v prostredí školy.

Neverbálna komunikácia prebieha prevažne podvedomým a automatickým spôsobom, ktorým je zároveň dopĺňaný slovný spôsob vyjadrovania sa u komunikujúcich. Na cielenú realizáciu neverbálnej komunikácie sa sústreďujú predovšetkým iniciátori komunikačného procesu v porovnaní s využívaním rečových výrazových prostriedkov oveľa menej. Preto považujeme uvedený druh komunikácie za reálnejší a úprimnejší obraz prežívania komunikovanej skutočnosti. Uvedené charakteristiky aplikujeme aj do pedagogickej komunikácie v ďalšej kapitole publikácie.

Opätovným zameraním našich analýz v súvislosti s problematikou neverbálnej komunikácie chceme poukázať na niekoľko možností mimoslovného komunikovania. Najčastejšie rozlišujeme osem druhov neverbálnej komunikácie, ktoré sa vzájomne dopĺňajú a prelínajú (Kormanovičová-Haláková, 2008, s. 60-61):

• mimika: Mimika znamená výrazy tváre, ktoré znázorňujú rôzne emocionálne stavy (Šuťáková-Ferencová-Zahatňanská, 2017). Ako uvádza Nosková (2019, s. 34) „tvárové svaly sa sťahujú podľa toho, čo človek prežíva, preto mimika patrí medzi prvotné a najzreteľnejšie druhy neverbálnej komunikácie.“ Prvotné mimické vyjadrenie v súvislosti s komunikovanou informáciou odzrkadľuje reálne vnímanie danej informácie komunikantom. Mimika je dôležitá aj u komunikátora, ktorý počas komunikovania konkrétnej informácie taktiež môže mimicky reagovať na komuniké, ako aj na celkovú komunikačnú situáciu.

• pohľady (vizika): Označované aj „reč očí“ alebo zrakový kontakt uvádzaný v odbornej terminológii ako vizika. Pri interakcii človeka s človekom je pohľad z očí do očí veľmi dôležitý (Lachytová, 2011, s. 50). Vyhýbavý pohľad spravidla signalizuje nezáujem o komunikovanie (Herényová-Martinčeková, 2015, s. 13). Udržiavanie očného kontaktu signalizuje záujem o komunikovaný obsah, udržiavanie pozornosti a rovnako aj prevažujúcu úprimnosť v komunikácii.

• proxemika: Proxemika zdôrazňuje význam vzdialenosti pri komunikácii. Pri komunikovaní s blízkymi osobami alebo s osobami, ku ktorým človek prejavuje sympatie, prípadne sa cíti komfortne, dochádza k zmenšovaniu vzdialenosti. Naopak, komunikácia s osobami neznámymi, nesympatickými so sebou prináša ochranu osobného priestoru, ustupovanie spojené so zvyšovaním vzdialenosti medzi účastníkmi komunikácie (Nosková, 2019, s. 41). Vzdialenosť pri komunikácii vo formálnych interakciách by mala zostať zachovaná, čo by signalizovalo odosobnenosť komunikujúcich.

• gestika: Gestami chápeme pohyby „sprevádzajúce slovné prejavy alebo ich zastupujú. Ide o pohyby ktorejkoľvek časti tela, hlavne rúk, prikývnutie hlavou, poklonenie sa. Ďalej sem patria pohyby nôh, rúk a prstov.“ (Lachytová, 2011, s. 51) Gestika je realizovaná najčastejšie podvedomým a prevažne zautomatizovaným spôsobom. Čiastočne je súčasťou kineziky skúmajúcej význam pohybov tela.

• haptika: Haptika je „disciplína, ktorá sa zaberá skúmaním dotykov, gr. haptein – dotýkať sa, tzv. taktilný kontakt – dotyk.“ (Hasajová-Porubčanová-Bilčík, 2020, s. 129). Dopĺňame, že neverbálna komunikácia realizovaná dotykmi je veľmi účinná, pretože odovzdáva množstvo informácií a signálov o pocitoch, postojoch, myšlienkach a motiváciách človeka. Vnímať, interpretovať a správne pochopiť signály haptiky je zložitejšie ako pri verbálnom prejave (Nosková, 2019, s. 50). Dotyky uskutočňované počas interakcie s druhými jedincami charakterizujeme ako nezanedbateľný indikátor rôznych pocitov rovnako komunikátora, ako aj u komunikanta. Podrobnejšiu analýzu smerovania dotykov v komunikačnom procese však považujeme za zložitý proces smerujúci ku skúmaniu, a k následnému identifikovaniu subjektívneho vnímania konkrétnej komunikačnej situácie u jedinca.

• posturika: Posturika identifikuje v procese komunikácie držanie tela a zahŕňa „držanie tela a všetkých končatín, naklonenie sa k niekomu, obrátenie sa, odvrátenie tváre, priveľké uvoľnenie a neprirodzené správanie“ (Herényová-Martinčeková, 2015, s. 13). K posturike by sme zaradili predovšetkým aktuálny statický postoj tela v komunikačnej situácii a prípadné pohyby, ktoré jedinec pri komunikácii realizuje, zaraďujeme ku kinezike.

• kinezika: Kinezika skúma „reč tela“. Všeobecne kinezika skúma pohyby celého tela tvoriace 65% sprostredkovania informácií. Pozornosť venujeme najmä zrýchleným nepravidelným pohybom signalizujúcim negatívne pocity – napr. hnev, strach, nervozitu (Klincková, 2011, s. 54)

• úprava zovňajšku: Na interakciách človeka s človekom prostredníctvom komunikovania sa podieľa aj upravený vzhľad zahŕňajúci celkovú úpravu tela, vlasov, pokožky (Krueger, 2005, s. 4). Starostlivosť človeka o svoj vzhľad odzrkadľuje subjektívne poňatie človeka v konkrétnej komunikačnej situácii.

Priebeh a rozsah mimoslovného komunikovania je u každého ľudského jedinca jedinečný. Vyjadrovanie sa niektorým z uvedených druhov v neverbálnej komunikácii je ovplyvnené konkrétnym situačným kontextom a prostredím prebiehajúcej komunikácie, prípadne osobnostnými vlastnosťami a charakteristikami komunikátora a komunikanta.