ŠTATISTIKA PRAKTICKY (NIELEN) V ZÁVEREČNÝCH PRÁCACH
1. ŠPECIFIKÁ VÝSKUMU V PSYCHOLÓGII
Psychológia patrí k vedám zaoberajúcim sa konštruktmi, ktoré nie sú priamo uchopiteľné, merateľné, ale napriek tomu sa ich vo svojej podstate snaží popísať a skúmať. Hovoríme o takzvaných HYPOTETICKÝCH KONŠTRUKTOCH, o ktorých predpokladáme, že existujú. Kým, napríklad, výšku človeka vieme presne zmerať a dosiahnuť minimálnu chybovosť, zmerať jeho empatiu môže byť zásadne náročný a komplexný problém už vo fáze definovania pojmu empatia. V prvom rade musíme popísať, vyjadriť, čo vôbec empatia je, v druhom rade získať nástroj, ktorým ju potom zmeriame. Kým k zhodnoteniu výšky človeka nám postačí meter, k zhodnoteniu empatie budeme potrebovať komplexný merací nastroj. Javy, ktoré sa snažíme skúmať, sú teda skryté, preto ich nazývame latentné. Jedná sa zväčša o javy komplexné, ktoré nie je možné jednoducho a priamo definovať. Príkladom môže byť pojem OSOBNOSŤ. Existuje niekoľko teórii o osobnosti človeka, počnúc prvým temperamentovým delením podľa Hypokrata až po Meyers Bridge či Big-five štruktúru a ďalšie. Z nepriamosti merania vyplýva následne CHYBOVOSŤ, pričom práve úlohou výskumníka je jej minimalizácia. Iba vtedy môžu byť výsledky jeho skúmania všeobecne platné a aplikovateľné v praxi. Latentný konštrukt odkrývame prostredníctvom poznania jeho manifestných prejavov, ktoré sú merateľné prostredníctvom meracích nástrojov.
Ak chceme, napríklad, zmerať extraverziu, je potrebné vedieť, čo všetko daný konštrukt v sebe zahŕňa. Ak by sme chceli posúdiť mieru extraverzie jednotlivca jednou otázkou, napr. koľko času strávi s priateľmi, naša chybovosť by bola vysoká. Jedinec totiž môže byť zaneprázdnený extrovert, ktorý nemá čas na priateľov, kým introvert s veľkým množstvom voľného času uvedie ešte viac hodín strávených za týždeň s priateľmi. Preto daný konštrukt vždy meriame cez všetky jeho prejavy, ktoré poznáme, a tým eliminujeme možnú chybovosť nepriameho merania. A tak sa budeme pri posudzovaní extraverzie pýtať i na ďalšie aspekty, ako napríklad či má rád spoločnosť, trému pri vystupovaní atď…
Jednotlivé manifestované prejavy spolu tvoria položky meracieho nástroja – dotazníka či testu. Každý krok, ktorý v procese skúmania realizujeme, sa musí riadiť presnými pravidlami. Ako uvádza Ferjenčík (2000), vedecký proces poznania sa líši od nevedeckého v štyroch bodoch a to: empirickosť; systematickosť a organizovanosť; objektivita, verifikateľnosť a sebakorekcia. V nasledujúcich kapitolách rozoberieme výskumné kroky zodpovedajúce empirickému skúmaniu s cieľom vytvoriť závery so všeobecnou platnosťou.
1.1 Etapy výskumu
Výskumná štruktúra potom obsahuje nasledovné kroky:
Prípravná fáza:
- problém, idea
- štúdium literatúry
- vytvorenie pojmového rámca – definovanie výskumného problému
- stanovenie hypotéz a výskumných otázok
- voľba metódy výskumu
- stanovenie empirických hypotéz a otázok
- voľba výskumnej vzorky
- zber dát
- analýza a interpretácia
- prezentácia výskumu
A. PROBLÉM, IDEA
Napríklad, nový fenomén je fajčenie bezdymových nikotínových (tabakových) produktov, ktoré vzbudzuje odbornú pozornosť. Ideou, podnetom je záujem o poznanie situácie a napr. podmieňujúcich faktorov tejto formy rizikového správania na Slovensku. Na tejto úrovni, v kontexte tvorby záverečnej práce, dokážeme sformulovať názov témy práce, Napr. „Užívanie bezdymových nikotínových produktov u vysokoškolákov na Slovensku.“ Alebo „Aspekty užívania….. u slovenskej dospelej populácie“. V uvedených formul áciách nemáme ešte upresnené, aké aspekty sa budú v rámci problematiky sledovať, či pôjde o deskriptívnu štúdiu, alebo sa zameriame na overenie rizikových faktorov a ak, ta k ktorých. Téma teda môže byť pomenovanie prvotného ešte nevýskumného a neexaktného problému, predmetu výskumu.
Na to, aby sme z idey vytvorili výskumný problém, je potrebný ďalší krok, a teda štúdium relevantnej literatúry a vytvorenie pojmového rámca. Ako uvádza Havrlentová (2015), existujú príručky, ktoré odporúčajú formulovať výskumný problém hneď na začiatku výskumu, a umožňuje to i štruktúra IMRAD, avšak autorka odporúča formuláciu výskumného problému ako výsledku prehľadu o problematike.
B. ŠTÚDIUM LITERATÚRY A VYTVORENIE POJMOVÉHO RÁMCA – STANOVENIE VÝSKUMNÉHO PROBLÉMU
Potom, ako sme našli problém, ktorý chceme výskumne riešiť, je potrebná teoretická orientácia v danej oblasti predmetu skúmania. Je nutné systematické štúdium domácich i zahraničných zdrojov. Jeho cieľom je poznanie definícii daných konštruktov, súvislostí s inými konštruktmi, iné výskumné zistenia, ako i spôsoby skúmania. Práve predchádzajúce zistenia nám poskytujú podklad pre formuláciu nových predpokladov – HYPOTÉZ, ktoré následne overíme. Z hľadiska induktívno- deduktívneho prístupu, nie je možné skúmať teóriu ako celok, ale z teórie, ktorá vzišla zovšeobecnením (indukciou), je možné vyvodiť deduktívne predpoklady- hypotézy. Ich platnosť následne môžeme empiricky overiť a zistenia následne opäť zovšeobecniť do teórie. Štúdium nám taktiež poskytuje podklady i k interpretácii a záverom ohľadne našich zistení.
Na základe dostatočných informácií a prebádania danej oblasti predmetu skúmania v zmysle teórie a empirických zistení, teda môžeme definovať výskumný problém, ktorý už jasne vyjadruje súvislosť medzi skúmanými javmi a exaktne definuje predmet skúmania.
Bez jasne definovaného problému nie je možné vo výskume správne postupovať. Pokiaľ nemáme presne stanovené konštrukty, ktoré chceme skúmať, a to, či ideme medzi nimi sledovať vzájomné súvislosti, či rozdiely v nich medzi rôznymi skupinami, alebo nás zaujímajú kauzálne vzťahy, nemôžeme správne zvoliť výskumný dizajn v nasledujúcich krokoch.
Z výskumného problému vychádzame pri formulácii výskumných cieľov, ktoré výskumný problém systematizujú. Dosahovaním cieľov dochádza k postupnému a organizovanému riešeniu výskumného problému. Ciele nemôžu chýbať v žiadnej výskumnej štúdii, a teda ani v záverečnej práci.
C. STANOVENIE HYPOTÉZ A VÝSKUMNÝCH OTÁZOK
Rovnako ako ciele, aj výskumné otázky by mali byť súčasťou každej empirickej práce. Ciele väčšinou dosahujeme prostredníctvom zodpovedania výskumných otázok, to znamená, že ku každému cieľu by mala byť formulovaná minimálne jedna výskumná otázka (to sa týka najmä cieľov, ktorých dosiahnutie vyžaduje štatistické analýzy). Otázky potom viac či menej konkretizujú postup, upresňujú kroky procesu analýzy. V prípade, že dokážeme na základe východísk (preštudovaných teoretických či empirických zdrojov) predpokladať odpoveď na výskumnú otázku, formulujeme vedecké predpoklady, teda HYPOTÉZY1. Práca s hypotézou tvorí náročnú a základnú časť výskumu, preto jej venujeme samostatnú kapitolu (5)
D. VOĽBA METÓDY VÝSKUMU
Voľba metódy výskumu tvorí dôležitý krok v procese budúcej realizácie výskumu. V tomto momente sa rozhodujeme pre kvalitatívny alebo kvantitatívny postup skúmania. Vychádzame jednak z predchádzajúcich teoretických a empirických zistení, ako i z povahy samotných konštruktov.
Kvalitatívny výskum sleduje jav komplexne, zachytáva, popisuje (nie meria) množstvo premenných u jedného alebo málo prípadov, používa interpretatívne, tematické, kvalitatívne obsahové analýzy a pod.
Kvantitatívny výskum meria niekoľko premenných (redukované javy) v množstve prípadov a následne používa štatistické analýzy na spracovanie a interpretáciu výsledkov, ktorému sa venujeme v tejto publikácii. Cieľom (najmä neexperimentálnych výskumov) je získať poznatky platné v populácii, tzn. zovšeobecniteľné.
Po rozhodnutí, či si volíme kvalitatívnu alebo kvantitatívnu metódu výskumu, vyberáme metódy zberu údajov umožňujúce zachytiť premenné, ktoré chceme skúmať (dotazník, test, rozhovor,…). Každá metóda používaná pre výskumné účely musí mať overené psychometrické charakteristiky, čo znamená, že musí byť validná a reliabilná. Preto proces tvorby metód predstavuje náročný postup, ktorý v zásade pre účely záverečných prác neodporúčame. Je vhodné využiť psychometricky overené metódy zberu údajov (viac k téme v kapitole 6).
E. VOĽBA VÝSKUMNEJ VZORKY
Ak chceme napr. vyvodiť závery o charakteristikách žiakov prvého stupňa, nestačí výskum realizovať na jednej triede. Daná vzorka a jej charakteristiky môžu byť dané lokálnymi a inými podmienkami, čím by sme znížili zovšeobecniteľnosť zistení, resp. zistenia by boli platné len pre danú vzorku. Ak rozšírime výskumný súbor na žiakov prvých ročníkov celého Slovenska, miera zovšeobecniteľnosti stúpa.
Řehák (1978) uvádza, že reprezentatívnosť výberového zisťovania je stupeň prenositeľnosti informácie obsiahnutej vo výberovom súbore na cieľovú populáciu. Ukazovateľom reprezentativity je rozdiel medzi populačnou a na výberovom súbore zistenou charakteristikou, ktorý sa nazýva výberová chyba (Sollár, Ritomský, 2002). Reprezentatívnosť dosahujeme tým, že každá osoba základného súboru má rovnakú šancu sa dostať do výberového súboru (teda nikto z populácie nie je z procesu výberu vyradený). Uvedený princíp je príznačný pre výbery PRAVDEPODOBNOSTNÉ (náhodné). Základnými druhmi pravdepodobnostných výberov je jednoduchý náhodný alebo systematický (náhodný) výber , pre ktoré je nevyhnutné disponovať s registrom (databázou) všetkých členov populácie, z ktorej sa funkciou („random/randomization“ alebo „každý dvadsiaty“) vyberá určený počet jednotiek. Avšak v psychológii je realizácia uvedených druhov výberov (losovaním, výber napr. každej piatej osoby populácie) ekonomicky a časovo tak náročná, že je prakticky nerealizovateľná, najmä preto, že databázy a registre nie sú sprístupnené. Preto zväčša aplikujeme iné druhy pravdepodobnostných výberov: stratifikovaný (oblastný), skupinový, viacstupňový, ktorými sa dá zabezpečiť reprezentatívnosť; alebo nepravdepodobnostných výberov: kvótny, príležitostný, zámerný, lavínový, dobrovoľnícky, pričom miera zovšeobecniteľnosti a reprezentatívnosti klesá so znižovaním miery náhodnosti, rozsahu vzorky a pokrytia rôznych parametrov populácie.
V tomto kroku výskumu si volíme teda veľkosť a základné charakteristiky súboru relevantné pre výskum, ako i spôsob výberu vzorky. Pre kvantitatívny výskum platí, že pre danú skúmanú charakteristiku by mal byť jeden súbor tvorený aspoň 30 osobami.
DÔLEŽITÉ: Platí, že ak skúmam rozdiel v určitej premennej medzi súbormi (skupinami), napr. empatiu medzi chlapcami a dievčatami, každý skúmaný súbor musí byť tvorený aspoň 30 osobami (30 chlapcov a 30 dievčat, 30 študentov z každého typu školy, ktorý porovnávame a pod.).
Uvedené počty sú minimom pre možnosť štatistického spracovania. Neznamená to, že postačia pre skúmanie akejkoľvek populácie a zovšeobecnenie výsledkov. Veľkosť výberu má byť úmerná veľkosti populácie, to znamená, čím dostupnejšia populácia je (napr. stredoškoláci – adolescenti, žiaci druhého stupňa, vysokoškoláci, dospelí), tým musí byť súbor väčší, aby boli výsledky relevantné. Pokiaľ je však populácia užšie špecifikovaná (napr. ženy s postpôrodnou depresiou; rozvedené rodiny s deťmi v striedavej starostlivosti a pod.), postačí spomenutých minimálne tridsať jednotiek (rodín, respondentov).
F. REALIZAČNÁ FÁZA
ZHRNUTIE
Výskumný proces má presne stanovené kroky- etapy, čím sa zabezpečuje vedeckosť skúmania