VYBRANÉ ASPEKTY PEDAGOGICKEJ KOMUNIKÁCIE V EDUKAČNEJ REALITE
Komunikácia
Kľúčové zameranie kapitoly
- Charakterizovanie komunikácie vo všeobecnosti.
- Definovanie komunikatívnej kompetencie.
- Definovanie základných charakteristických znakov komunikačného procesu.
- Analyzovanie funkcií procesu komunikácie.
- Klasifikovanie komunikačného procesu podľa zvolených kritérií.
- Charakterizovanie verbálnej komunikácie.
- Charakterizovanie neverbálnej komunikácie.
Dorozumievanie medzi ľudskými jedincami je možné najmä prostredníctvom komunikácie. Vo všeobecnosti môžeme poznamenať, že „pojem komunikácia pochádza z latinského slova communicare, communem reddere, čo znamená informovať, oznamovať, teda urobiť spoločným, t.j. sprostredkovať svoje myšlienky, predstavy alebo zámery niekomu inému“ (Portik-Lapšanská, 2012, s. 6). Prvotným vymedzením zdôrazňujeme všeobecné definovanie komunikácie ako procesu odovzdávania rozmanitých informácií druhej osobe alebo druhým osobám. Komunikácia tak predstavuje jeden zo spôsobov, akým dokáže človek vyjadriť druhému človeku, ako aj skupine ľudí svoje myšlienky, postoje či názory, čím sa výrazne zefektívňuje vzájomné pôsobenie a interakcia medzi jedincami predstavujúcimi aktérov komunikácie. V tejto súvislosti preto zdôrazňujeme, že proces komunikácie môžeme vnímať ako proces, ktorý sa vyznačuje predovšetkým prenosom informácií od jednej osoby k druhej osobe (Škvareninová, 2004, s. 35-36). Za základný prostriedok ľudskej komunikácie považujeme jazyk. „Komunikácia ako taká poukazuje na zdieľanie spoločného. Jazyk je jedným zo základných prostriedkov ľudskej komunikácie“ (Paulikova, 2021, s. 32). Využívanie jazyka patrí medzi charakteristický dorozumievací prostriedok v rámci komunikačného procesu realizovaného medzi ľudskými jedincami v rôznych situáciách. Môžeme doplniť, že jazyk spravidla funguje ako médium, ktorým je vyjadrovaná kultúrna realita komunikujúcich, a zároveň využívané slová v komunikácii umožňujú sprostredkovanie konkrétnych životných skúseností (Reid, 2011, s. 22).
Okrem toho poukazujeme aj na chápanie komunikácie vo všeobecnosti ako realizáciu rozhovoru, a zároveň komunikovanie predstavuje dorozumievanie sa, zhováranie, sprostredkovanie (Lachytová, 2011, s. 27). Z hľadiska ďalšieho skúmania procesu komunikácie však chceme zdôrazniť, že komunikáciou nemôžeme chápať jedine realizáciu rozhovoru medzi ľudskými jedincami. Komunikácia redukovaná iba na rozhovor nezohľadňuje aj ďalšie spôsoby vyjadrovania sa, prostredníctvom ktorých môžu byť prenášané informácie, myšlienky, postoje či názory. Z tohto dôvodu upozorňujeme aj na niekoľko ďalších možností komunikácie, ktorým budeme venovať centrum pozornosti podrobnejšieho skúmania v ďalších častiach publikácie. Proces komunikovania tak môže byť uskutočňovaný niekoľkými spôsobmi. Opätovne konštatujeme, že prebiehajúcu komunikáciu vnímame ako nezanedbateľný spôsob dorozumievania sa medzi ľudskými jedincami. Rovnako chápeme komunikáciou aj sprostredkovanie rozmanitých informácií medzi komunikujúcimi jedincami. Informácie získavané v priebehu procesu komunikácie predstavujú jeden zo základných predpokladov pre formovanie osobnosti človeka, ktorý prichádza do kontaktu nielen so všeobecne komunikovanými informáciami, ale aj so subjektívnymi myšlienkami, postojmi či názormi osoby prezentujúcej komunikovaný obsah.
V neposlednom rade dopĺňame všeobecné vymedzenie komunikácie podrobnejšími odbornými a špecifickými charakteristikami. Podrobnejším charakterizovaním spomenutej oblasti chceme zdôrazniť nielen všeobecný, ale aj širokospektrálny význam a prínos komunikovania. Rozšírenie základných uvádzaných charakteristík nachádzame vo viacerých odborných publikáciách. Prehľadné a výstižné zosumarizovanie definícií, ako aj následne vyplývajúce podrobnejšie vymedzenie komunikácie môžeme načrtnúť nasledovne, kedy je komunikácia chápaná najčastejšie ako (Hasajová-Porubčanová-Bilčík, 2020, s.7):
- proces prenosu a výmeny informácií v hocijakej forme, ktorý sa realizuje medzi ľuďmi a prejavuje sa nejakým účinkom,
- proces dorozumievania, ktorého cieľom je výmena myšlienkových obsahov medzi účastníkmi komunikácie prostredníctvom slov,
- proces prenosu, ktorý je obojstranný, nakoľko zahŕňa nielen samotný prenos, ale aj príjem zdieľania od jednej osoby na druhú,
- proces prenosu rozmanitých informačných obsahov realizovaný v rámci rôznych komunikačných systémov, využívané sú rôzne komunikačné médiá, komunikácia je najčastejšie realizovaná prostredníctvom jazyka,
- sociálna interakcia, ktorú je možné v užšom zmysle chápať ako jazykové konanie,
- opatrenie smerujúce k dosiahnutiu žiadúceho výsledku,
- najdôležitejšia forma sociálneho styku – jej podstata je založená na prijímaní a vysielaní signálov obsahujúcich aj sebaprezentáciu a sebapotvrdzovanie,
- proces vzájomného porozumenia, a aj výmeny významov uskutočňovaný prostredníctvom systému symbolov,
- prenos informácií, ktorý sa realizuje vydávaním a prijímaním signálov, symbolov, optického, zvukového, čuchového, hmatového a iného charakteru.
Prostredníctvom uvedeného charakterizujeme komunikáciu ako proces dynamického charakteru. Dynamickosť procesu komunikácie je založená najmä na prebiehajúcej interakcii medzi ľuďmi, ktorá sa vyznačuje najmä neustálou výmenou informácií širokého spektra oblastí ľudského života. Zahŕňa oblasť záujmov, záľub, povinností spojených s každodennými ľudskými aktivitami a ľudským konaním každodennej reality. Komunikovanie človeka s človekom determinuje priebeh interakcií medzi ľuďmi. Bez komunikovania by bola medziľudská interakcia nerealizovateľná. Prenos informácií v komunikácii sa realizuje využívaním signálov rozmanitého charakteru. Na základe charakteru signálov využívaných v komunikačnom procese špecifikujeme jednotlivé druhy komunikácie. Zároveň musíme zdôrazniť obojstrannosť procesu komunikácie, a preto komunikovanie nie je možné redukovať iba na aktivitu nositeľa a rozširovateľa konkrétnej komunikovanej informácie spojenú s jednostranným odovzdávaním určitej konkrétnej informácie. Každá komunikovaná informácia má svojho adresáta, prípadne viacerých adresátov. Príjemcovia komunikovaného obsahu pri prijímaní danej informácie vystupujú v rôznej miere aktivity, a to v závislosti od viacerých determinantov. Okrem toho je potrebné doplniť, že ak je súčasťou prebiehajúcej interakcie medzi jedincami komunikačný proces, tak je potrebná čo možno najväčšia aktívna participácia zúčastnených strán. V prípade prenosu komunikovaného obsahu pasívnejším spôsobom či už na strane prezentujúcej obsah rozmanitého charakteru, alebo aj pri pasívnom prijímaní informácií môže dochádzať k znižovaniu plynulosti a dynamiky celého komunikačného procesu. Ak je komunikovaný obsah prenášaný pasívnym, nevýrazným, a často aj monotónnym spôsobom, prípadne absentuje výraznejšia aktívna zaangažovanosť prenášateľa informácie, tak komunikačný proces stáva pre príjemcu náročným na udržanie pozornosti, a zároveň v uvedenom prípade považujeme za problematické aj zapamätanie si komunikovanej informácie.
Zovšeobecnenie základných charakteristík komunikácie môžeme na základe uvedeného znázorniť nasledovne:
Vytvorením vyššie znázornených zovšeobecnených charakteristík komunikačného procesu zdôrazňujeme hlavne tri nasledujúce oblasti pri definovaní komunikácie:
1) základná charakteristika – komunikáciu chápeme ako proces, prostredníctvom ktorého sa môžu ľudskí jedinci medzi sebou dorozumievať rozmanitými spôsobmi. Dorozumievanie sa medzi ľudskými jedincami je založené na výmene informácií, ktoré chce ich nositeľ sprostredkovať druhej osobe alebo skupine osôb.
2) aktéri komunikovania – ak považujeme komunikáciu za proces sprostredkovania informácií medzi ľudskými jedincami, tak nesmieme zabúdať na definovanie jedincov participujúcich na prijímaní a odovzdávaní informácií rozmanitého charakteru. Medzi ľudskými jedincami, ktorí medzi sebou komunikujú zároveň prebieha sociálna interakcia.
3) realizácia komunikovania – okrem vytvorenia základnej charakteristiky komunikácie a identifikovania účastníkov komunikačného procesu je potrebné zamerať pozornosť doplnenia definovania komunikácie o spôsoby, akými môže byť komunikovanie realizované.
Okrem spomínaných charakteristík komunikácie poznamenávame, že komunikácie plní najčastejšie nasledujúce funkcie (Mikuláštík, 2003, s. 21):
– informatívna funkcia (odovzdávanie faktov v rámci ľudskej interakcie),
– inštruktážna funkcia (na rozdiel od informatívnej funkcie obsahuje aj vysvetľovanie významu, zdôvodnenie, postupy),
– presvedčovacia funkcia (komunikovanie znamená zámerné pôsobenie na druhého človeka alebo skupinu ľudí zamerané na zmenu v postojoch či názoroch),
– posilňujúca a motivujúca funkcia (komunikovanie posilňuje sebavedomie človeka),
– zábavná funkcia (komunikácia sa spája aj s pobavením druhého človeka alebo skupiny ľudí, s rozosmiatím a vyplnením voľného času, ktorý sa spája s pocitom pohody a spokojnosti),
– výchovná a vzdelávacia funkcia (komunikovanie je uplatňované najmä prostredníctvom inštitúcií),
– socializačná a spoločensky integrujúca funkcia (komunikovanie sa podieľa na vytváraní medziľudských vzťahov, na nadväzovaní kontaktov medzi ľuďmi, a zároveň je spôsob komunikovania ovplyvňovaný príslušnosťou k spoločenskej vrstve, vzdelaním, vekom),
– funkcia osobnej identity (spôsob komunikovania umožňuje sebapoznanie človeka, rozvíjanie vlastných postojov a názorov),
– poznávacia funkcia (je prepojená s informatívnou funkciou komunikácie, no súvisí s poznávaním postojov a názorov príjemcu komunikovanej informácie),
– zdôverovacia funkcia (komunikovanie umožňuje uvoľnenie vnútorného napätia na základe oznamovania dôverných informácií),
– úniková funkcia (komunikácia môže mať aj nezáväzný charakter a môže byť prepojená aj so všeobecnými témami umožňujúcimi odreagovanie sa od realizácie bežných každodenných interakcií).
Uvedené funkcie komunikácie rozširujú základné charakteristiky spomenutého procesu. Pri podrobnejšom charakterizovaní procesu komunikovania je potrebné zohľadňovať aj vyššie načrtnuté funkcie, prostredníctvom ktorých môžeme zdôrazniť potrebu a nevyhnutnosť komunikovania v interakciách realizovaných medzi ľudskými indivíduami. Za základnú funkciu komunikácie považujeme informatívnu funkciu, nakoľko je jedným z hlavných cieľov spomenutého procesu výmena informácií medzi účastníkmi komunikácie. Uvedená funkcia komunikácie vyplýva z vyššie uvedených základných charakteristík komunikácie. Preto môžeme skonštatovať, že hlavným cieľom komunikačného procesu je sprostredkovanie a výmena informácií rozmanitého charakteru. Okrem toho zdôrazňujeme aj funkciu výchovnú a vzdelávaciu komunikovania. Ak sa proces komunikácie spája s výmenou rozmanitých informácií počas ľudskej interakcie, tak jedinec počas komunikovania prichádza do kontaktu s informáciami, ktoré môžu rozširovať nadobudnuté poznatky a vedomosti účastníkov komunikačného procesu.
Funkcie komunikácie môžeme podľa Lachytovej (2011) naznačiť zjednodušeným spôsobom:
– informovať ,
– ovplyvňovať správanie iných ľudí (rozlišovanie adekvátneho a neadekvátneho správania človeka),
– ovplyvňovať medziľudské vzťahy k vlastnej osobe (prepojenie s vyjadrením sympatií a antipatií nielen ku konaniu a správaniu sa človeka, ale aj vyjadrenie vlastného postoja a názoru na človeka, ktorý je účastníkom komunikačného procesu),
Opätovne zdôrazňujeme význam komunikácie hlavne pri odovzdávaní informácií rozmanitého charakteru. Okrem toho dopĺňame, že na základe spôsobu komunikovania vyjadruje človek svoje postoje a názory a vytvára tak obraz o svojej osobnosti pre ostatných účastníkov komunikačného procesu. Aj preto konštatujeme, že komunikovanie človeka s človekom ovplyvňuje formovanie medziľudských vzťahov.
Komunikácia je proces, prostredníctvom ktorého dochádza k výmene rozmanitých informácií medzi účastníkmi komunikačného procesu. Komunikácia by mala byť dynamického charakteru, nakoľko si efektívne komunikovanie vyžaduje aktívnu participáciu účastníkov. Komunikovanie podmieňuje interakciu medzi ľuďmi v prevažnej väčšine situácií, v ktorých dochádza ku kontaktu dvoch alebo viacerých ľudských jedincov. Výmena komunikovaného obsahu môže prebiehať viacerými spôsobmi ovplyvňujúcimi celkový priebeh a charakter komunikácie. Komunikovanie plní niekoľko základných funkcií. Za najdôležitejšie funkcie komunikácie považujeme hlavne informatívnu a výchovno-vzdelávaciu funkciu.