VYBRANÉ ASPEKTY PEDAGOGICKEJ KOMUNIKÁCIE V EDUKAČNEJ REALITE

Schopnosť človeka komunikovať môžeme označiť ako komunikatívnu kompetenciu. Ak chceme zadefinovať komunikatívnu kompetenciu, prvotne je potrebné vymedziť kompetenciu v širokom slova zmysle. „Vo všeobecnosti sa pojem kompetencia bežne používa, každý z nás sa cíti, resp. necíti na niečo kompetentný. V skutočnosti je však pojem nepresne definovaný a veľmi často sa používa s určitou nejednoznačnosťou významu. Pojem kompetencia pochádza z latinského slova competencia a znamená právomoc, okruh pôsobnosti, rozsah právomoci, príslušnosť po odbornej alebo vecnej stránke.“ (Šuverová, 2011, s. 309) Kompetenciou vo všeobecnosti chápeme najmä spôsobilosť, ako aj z nej vyplývajúcu schopnosť človeka k realizácii konkrétnej činnosti. Každý jedinec môže disponovať niekoľkými kompetenciami, a to hlavne v závislosti od toho, čomu sa venuje, aké aktivity vykonáva, a aj v akej oblasti profesionálne pôsobí.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že človek môže disponovať niekoľkými kompetenciami. V súvislosti so zameraním publikácie sústreďujeme centrum pozornosti podrobnejšieho charakterizovania smerom ku komunikatívnej kompetencii. Průcha (2010, s. 125) definuje komunikatívnu kompetenciu ako: „schopnosť jedinca používať v sociálnom styku (pracovnom, záujmovom, intímnom…) rôzne zručnosti umožňujúce uskutočňovať za určitým účelom akty verbálnej komunikácie (hovorenie, počúvanie, písanie, čítanie) a s nimi spojené zručnosti neverbálnej komunikácie“. Komunikatívnou kompetenciou chápeme schopnosť človeka komunikovať rozmanitými spôsobmi využívaním rôznych komunikačných prostriedkov. Bilá – Kačmárová – Kőrtvélyessy (2008, s. 20) vymedzujú komunikatívnu kompetenciu ako schopnosť „viesť komunikáciu na základe jazykových a kulturologických vedomostí, v súlade s cieľmi a úlohami komunikácie i komunikačnými situáciami v rámci konkrétnej oblasti činnosti jazyka“. Predpokladom rozvoja komunikatívnej kompetencie sú predovšetkým vedomosti, ktorými disponujú zainteresované strany v komunikačnom procese. Komunikatívnu kompetenciu považujeme za jednu z najdôležitejších interpersonálnych kompetencií, keďže schopnosť jedinca komunikovať je predpokladom, a zároveň aj spôsobom realizácie interakcií s druhými osobami. Interpersonálna komunikácia je proces, ktorého základné predpoklady pre participáciu si človek postupne dokáže osvojiť. Predpoklady efektívne komunikovať odzrkadľujú najmä predchádzajúce skúsenosti, postoje, návyky, kultúrne prvky, no najmä konkrétny kontext komunikačnej situácie. Rozvoj komunikatívnej kompetencie u jedinca sa preto podieľa na ovplyvňovaní celkového priebehu procesu komunikovania. Rozvíjanie komunikatívnej kompetencie u človeka je žiadúci už v počiatočných obdobiach života. Základ rozvoja komunikatívnej kompetencie jedinca pramení hlavne z existujúcich vedomostí a z nadobudnutých poznatkov komunikujúceho (Šuverová, 2011, s. 309). Schopnosť človeka komunikovať tvorí predpoklad efektívnej komunikácie. Z tohto dôvodu považujeme za nevyhnutné rozvíjať komunikatívnu kompetenciu počas celého života človeka. Základné poznatky a vedomosti, ktoré jedinec získa na základe nadobudnutého školského vzdelania považujeme za podstatné pri rozvoji spôsobilosti komunikovať s druhými. Počas participácie na školskom edukačnom procese si vychovávaná a vzdelávaná osoba osvojuje nevyhnutné poznatky, a rovnako dochádza k interakcii s druhými osobami, v rámci ktorých prebieha proces komunikácie umožňujúci praktickú aplikáciu nadobudnutých predpokladov pre komunikovanie.

Ak si položíme otázku efektívnosti komunikačného procesu, môžeme vychádzať z nasledujúcich zásad efektívnej komunikácie (Herényiová-Martinčeková, 2015, s. 20-21):

• Vierohodnosť odosielateľa (je jeden zo základných predpokladov efektívnej komunikácie. Komunikátor prezentujúci rozmanité informácie musí bez najmenších pochybností byť dôveryhodný z toho dôvodu, aby sa prijímateľ prezentovanej informácie cítil v procese komunikovania bezprostredne a uvoľnene, a mohol sa tak sústrediť na komunikovaný obsah)
• Zrozumiteľnosť správ (o efektivite komunikácie nemôžeme hovoriť v prípade, ak je komuniké nezrozumiteľné, a rovnako k zrozumiteľnosti prijímaných informácií neprispieva, ak komunikátor neberie ohľad na prípadné špecifiká komunikantov)
• Spätné informácie (ak chápeme komunikáciu ako proces vzájomnej výmeny informácií, tak je nevyhnutné, aby mal komunikátor od komunikantov spätnú väzbu týkajúcu sa rovnako obsahu prezentovaných informácií, ale aj spôsobu komunikovania). Spätná väzba je vo všeobecnosti považovaná za dôležitý aspekt komunikačného procesu (Sachidananda Nayak- Kumar Rath, 2019, s. 20). Na druhej strane upozorňujeme na skutočnosť, že spätná väzba od komunikanta nemusí v závislosti od situácie nutne nasledovať bezprostredne po komunikovaní konkrétnej informácie.

Komunikatívna kompetencia sa formuje, a následne rozvíja najmä komunikovaním, využívaním jednotlivých komunikačných prostriedkov v interakcii s druhými. Komunikujúci jedinec postupne nadobúda komunikačné zručnosti. Komunikačné zručnosti chápeme ako „komplex schopností vyúsťujúcich do komunikácie, výstupom ktorej budú tvorivé produkty a ich prezentácia.“ (Kašiarová, 2016, s. 27) Preto je nevyhnutné, aby sme zdôrazňovali význam rozvoja komunikačných zručností. Rozvinuté komunikačné zručnosti jedinca vytvárajú predpoklad efektívneho komunikovania. Ak chápeme komunikatívnu kompetenciu ako schopnosť človeka komunikovať, tak práve komunikačné zručnosti determinujú postupné vytváranie komunikatívnej kompetencie. Rozvoj komunikačných zručností je dôležitý nielen pre efektívne využívanie komunikácie v bežných každodenných interakciách. Opodstatnený význam nachádzame predovšetkým v profesijnej oblasti v tých povolaniach, v ktorých je komunikácia neoddeliteľnou súčasťou. Medzi profesie založené na priebehu komunikačného procesu patrí aj učiteľské povolanie.

V súvislosti s vykonávaním učiteľského povolania zdôrazňujeme, že pre každého učiteľa je podstatná prax, pre ktorú je dôležitý „komplexný profesijný a kariérový rozvoj učiteľa“ (Čeretková, 2019, s. 51). Preto je nevyhnutý neustály rozvoj kompetencií učiteľa. Jednu z najrozšírenejších klasifikácií kompetencií učiteľa uvádza Z. Helus (1995, s. 105):

1. odborno–predmetové kompetencie,
2. psychologické kompetencie,
3. pedagogicko–didaktické kompetencie,
4. psychologické kompetencie,
5. komunikatívne kompetencie,
6. riadiace (pedagogicko–manažérske) kompetencie,
7. poradensko–konzultatívne kompetencie, plánovacie kompetencie a kompetencie pre projektovanie stratégií.

Na základe uvedeného poukazujeme na nevyhnutnosť skúmania nielen možností a spôsobov rozvoja kompetencií učiteľa. Prioritne je nevyhnutné jasne zadefinovať uvedené kompetencie učiteľa, bez ktorých nemôžeme hovoriť o efektívnom vykonávaní učiteľského povolania. V súvislosti so zameraním predkladanej učebnice sústreďujeme centrum pozornosti podrobnejšieho vymedzenia komunikatívnej kompetencie učiteľa. Komunikatívne kompetencie chápeme vo všeobecnosti ako „spôsobilosti v oblasti komunikácie ktoré nám pomáhajú aktívne pôsobiť v komunikácii s druhým človekom“ (Chlebeková, 2014, s. 6). Ak chápeme kompetenciu vo všeobecnosti ako spôsobilosť človeka vykonávať konkrétnu činnosť, tak komunikatívna kompetencia znamená spôsobilosť človeka komunikovať s druhým človekom alebo so skupinou ľudí. Prostredníctvom rozvinutej komunikatívnej kompetencie dokáže jedinec fungovať v komunikačnom procese ako samostatný a aktívne komunikujúci jedinec, ktorý vie vyjadriť svoje myšlienky, postoje a názory smerom k ich adresátom, a zároveň dokáže aktívnym spôsobom vystupovať ako adresát komunikovaného obsahu druhým človekom alebo skupinou ľudí. Preto musíme zopakovať, že komunikatívna kompetencia je nevyhnutná pre vykonávanie učiteľského povolania. Učiteľ je v neustálej interakcii s vychovávanými a vzdelávanými osobami, s ktorými komunikuje v rôznej miere a učiteľ tak musí byť spôsobilý efektívne komunikovať s účastníkmi edukačného procesu.