VYBRANÉ ASPEKTY PEDAGOGICKEJ KOMUNIKÁCIE V EDUKAČNEJ REALITE

Ak chápeme komunikáciou proces odovzdávania myšlienok, správ, informácií, postojov, názorov či životných skúseností, je potrebné smerovať centrum pozornosti aj k základným zložkám komunikácie. Zložky komunikačného procesu definujú vo svojich publikáciách niekoľkí teoretici, a preto sa sústredíme na zaznamenanie predovšetkým spoločných menovateľov vystihujúcich podstatu neodmysliteľných súčastí spomenutého procesu.

 Za základné zložky komunikačného procesu považujeme: (Gáborová – Gáborová, 2007, s. 77-78)

1. Komunikátora – ten kto komunikuje, zdroj šírenia informácií
2. Komuniké – obsah informácie
3. Komunikačný kanál – spôsob prenosu informácie
4. Komunikanta – príjemca informácie

Vyššie definované zložky determinujú celý priebeh komunikačného procesu. Pri realizácii komunikačného procesu vo všeobecnom význame je nevyhnutné identifikovať predovšetkým šíriteľa konkrétnej informácie definovaného najčastejšie ako komunikátor. Komunikátor predstavuje neodmysliteľnú súčasť procesu komunikovania. Uvedená osoba prezentuje rôzne informácie, v ktorých sú obsiahnuté najčastejšie myšlienky, postoje, názory odzrkadľujúce v rôznej miere subjektívne ponímanie komunikovaného obsahu adresovaného príjemcovi alebo príjemcom. Na základe uvedeného zároveň nevynechávame z centra pozornosti ani konkrétnu  informáciu predstavujúcu obsah komunikácie. Konkrétnu informáciu vytvárajúcu obsah komunikácie, ktorý je komunikovaný komunikátorom v komunikačnom procese, označujeme komuniké. Komuniké ovplyvňuje priebeh procesu komunikácie, a podieľa sa na celkovom subjektívnom ponímaní prebiehajúcej interakcie rovnako z pohľadu komunikátora, ako aj z pohľadu adresátov komunikovaného obsahu. Charakter, no hlavne obsah komunikovaných informácií ovplyvňuje subjektívny pohľad účastníkov komunikačného procesu na vzájomnú interakciu. Z tohto dôvodu je dôležité rozlišovanie medzi širokým spektrom informácií, s ktorými jedinec prichádza dennodenne do kontaktu. Obsah komunikácie môže byť preto prepojený s rôznymi oblasťami života človeka a prostredníctvom konkrétnej životnej situácie jedinec poníma aj informácie v priebehu komunikačného procesu. Pripisuje im rôznu mieru dôležitosti z pohľadu komunikátora, ale aj optikou príjemcu komunikovaného obsahu. Komuniké má vždy svojho príjemcu či niekoľkých príjemcov. Príjemca komunikovanej informácie je definovaný ako komunikant. Prijímanie informácii v komunikačnom procese jednou alebo viacerými osobami je nutné považovať za nevyhnutnosť. Od príjemcov komunikovaných informácií, ako aj od komunikátorov závisí aj spôsob priebehu komunikačného procesu. Preto poukazujeme na rozmanité možnosti a spôsoby realizácie komunikačného procesu. Spôsob prenosu konkrétnej informácie od komunikátora ku komunikantovi je označovaný ako komunikačný kanál. V súčasnosti nastáva rozvoj spôsobov komunikovania aj vďaka napredovaniu vývoja moderných informačných a komunikačných technológií umožňujúcich rýchlejší spojenie jedincov.

Efektívna realizácia komunikačného procesu je determinovaná pôsobením vyššie uvedených zložiek. V prípade, ak by sme v prebiehajúcej interakcii nedokázali rozlíšiť niektorú z charakterizovaných zložiek, nemôžeme hovoriť o priebehu komunikačného procesu.

Zložky komunikačného procesu identifikujú Hasajová, Porubčanová a Bilčík (2020, s. 17) zjednodušeným spôsobom nasledovne:

1. Zdroj (komunikátor) – jedinec alebo skupina odovzdávajúca konkrétnu myšlienku druhému jedincovi alebo skupine.
2. Určenie (komunikant, príjemca) – príjemcom konkrétnej informácie v priebehu procesu komunikácie môže byť jedinec alebo skupina.
3. Oznámenie (komuniké) – myšlienka vyjadrovaná rozmanitými spôsobmi.

Dopĺňame, že pri ucelenom definovaní komunikácie ako procesu musíme zohľadňovať aj komunikačný kanál predstavujúci spôsob prenosu komunikovanej informácie. Konkrétne realizovaný spôsob prenosu komunikovanej informácie ovplyvňuje celkový charakter priebehu komunikačného procesu. Z tohto dôvodu je pri podrobnejšom vymedzení procesu komunikácie nevyhnutné venovať samostatnú pozornosť možnostiam a spôsobom vyjadrovania komuniké. Komunikačný kanál považujeme za neoddeliteľnú zložku komunikácie.

Harausová (2013, s. 19) sa zameriava na vymedzenie priebehu komunikačného procesu v organizácii. Nevyhnutnou podmienkou realizácie spomenutého procesu je:

1. Odosielateľ informácie
2. Prijímateľ informácie

Pri identifikovaní procesu komunikácie okrem odosielateľa a prijímateľa nesmieme zabúdať ani na komunikovaný obsah a v neposlednom rade na spôsob prenosu konkrétnej informácie. Okrem spomínaných zložiek zaraďuje spomenutá autorka ku komunikačného procesu aj nasledujúce prvky (Harausová, 2013, s. 19):

1. Zmysluplná informácia (základ prednášanej správy)
2. Odosielateľ informácie
3. Forma prenosu (komunikačný kanál)
4. Prijímateľ informácie
5. Spätná väzba

Avizované rozšírenie základných aktérov komunikačného procesu o ďalšie zložky považujeme za nevyhnutné. Prijímateľ a odosielateľ komunikačného procesu sú nevyhnutnou podmienkou realizácie spomenutého procesu, no iba uvedení aktéri bez ďalšej vzájomnej interakcie nenapĺňajú podstatu realizácie procesu komunikácie. Ak chceme identifikovať proces komunikácie, je potrebné identifikovať aj konkrétnu informáciu – predmet komunikácie. Ako neoddeliteľnú súčasť komunikačného procesu vnímame aj spôsob komunikácie medzi participujúcimi aktérmi. Na základe spôsobu prenosu komunikovanej informácie dokážeme rozlíšiť jednotlivé druhy komunikovania, a môžeme podrobnejšie analyzovať podstatu uvedeného procesu z rôznych uhlov pohľadu. V neposlednom rade poznamenávame, že v komunikačnom procese zastáva nenahraditeľné miesto aj spätná väzba. Prítomnosť spätnej väzby v komunikačnom procese indikuje vnímanie komunikovaného obsahu, a preto ju môžeme považovať za významnú súčasť komunikovania. Z uvedeného vyplýva, že o spätnej väzbe môžeme hovoriť ako o reakcii na komunikovaný obsah. Vyjadrovanie reakcie na komunikovaný obsah sa môže uskutočňovať rovnako slovným, ako aj mimoslovným spôsobom. Aj z tohto dôvodu je potrebné v rámci komunikovania venovať zvýšenú pozornosť rozmanitým reakciám vyskytujúcim sa u príjemcov komunikovaného obsahu.