VYBRANÉ ASPEKTY PEDAGOGICKEJ KOMUNIKÁCIE V EDUKAČNEJ REALITE

Verbálna aj neverbálna komunikácia sú súčasťou komunikačnej situácie. V komunikačnej situácii dochádza k výmene komunikovaného obsahu medzi účastníkmi komunikačného procesu. Komunikácia spravidla pozostáva z verbálneho, ako aj z neverbálneho komunikovania (Sooriya, 2017, s. 6). Ak hovoríme o štandardnej komunikačnej situácii, môžeme identifikovať dve úrovne rozvoja kognície prostredníctvom participácie účastníkov na komunikačnom procese (Klincková, 2011, s. 16-17):

1. obsahová úroveň – premieta sa do verbálnej komunikácie, keďže uvedená úroveň poznávania v rámci komunikácie je spojená s výmenou informácií. Ak považujeme za jeden z cieľov komunikácie výmenu informácií, tak z uvedeného vyplýva, že sprostredkovanie komunikovaného obsahu komunikantom zjednodušuje verbálna komunikácia. Slovné vyjadrovanie sa umožňuje verbálne vyjadriť a identifikovať požadovanú informáciu.

2. vzťahová úroveň – odzrkadľuje vzťahy medzi účastníkmi komunikácie, a preto sa prejavuje predovšetkým v neverbálnej komunikácii. Rozvoj poznávania, ako aj porozumenia v komunikačnom procese nie je založený iba na výmene informácií. Nesmieme zabúdať ani na vzťahy účastníkov komunikácie, ktoré sa taktiež podieľajú na kognitívnom či emocionálnom rozvoji osobnosti. Existujúce aj novovznikajúce medziľudské vzťahy medzi účastníkmi komunikácie môžu byť vyjadrované najmä mimoslovným spôsobom vyznačujúcim sa prevažujúcou spontánnosťou a neuvedomelosťou, a preto neverbálna komunikácia najlepšie reflektuje na subjektívne ponímanie komunikačnej situácie.

Ďalšie podrobnejšie doplnenie základných charakteristík verbálnej a neverbálnej komunikácie zaznamenávame aj spôsobom, ktorý uvádza I. Nosková (2019, s. 7):

– verbálna komunikácia sa realizuje využívaním jazykových prostriedkov. Môžeme ju charakterizovať ako vedomú, nakoľko si človek vie pri verbálnom vyjadrovaní svojich myšlienok spravidla vyberať cieľavedome a účelne jazykové výrazové prostriedky podľa komunikačného cieľa a podľa komunikačnej situácie. Verbálna komunikácia tvorí 13-15% celkovej vyjadrovanej komunikácie.

– neverbálna komunikácia je realizovaná mimojazykovými prostriedkami. Spravidla je nevedomá, a z tohto dôvodu je prirodzenejšia a pravdivejšia. Neverbálna komunikácia vytvára 85-87% celkovej vyjadrovanej komunikácie.

Niektorí autori uvádzajú, že podiel verbálnej komunikácie v celkom komunikovaní je 7% a neverbálna komunikácia vytvára 93% komunikovania (Burgoon-Guerrero-Floyd, 2016, s. 2).

Uvedené rozlišovanie a z neho vyplývajúce porovnanie uvedených druhov komunikácie považujeme za výstižné a prehľadné. Pri realizácii verbálnej komunikácie zdôrazňujeme využívanie jazykových prostriedkov založených na spravidla vedomej práci so slovnou zásobou hlavne komunikátora ako iniciátora a hlavného realizátora komunikačného procesu. Reč považujeme za charakteristickú vlastnosť človeka. Jedine ľudský jedinec dokáže vyjadrovať svoje myšlienky verbálnymi výrazovými prostriedkami, ktorým zároveň rozumejú aj iní ľudia. Slovná komunikácia zefektívňuje priebeh interakcií medzi ľudskými jedincami. Verbálna komunikácia je preto najčastejšie považovaná za cieľavedomé využívanie jazykových výrazových prostriedkov. Aj napriek tomu, že človek dokáže slovami vyjadriť prevažnú väčšinu svojich myšlienok, postojov či názorov, je potrebné dodať, že verbálna komunikácia tvorí relatívne nízky podiel na celkovej komunikácii jedinca. Uvedenú skutočnosť možno zdôvodniť práve uvedomením si využívania verbálnych výrazových prostriedkov. Slovné vyjadrenie myšlienok, postojov či názorov je rýchly a priamy spôsob komunikovania. Na strane druhej upozorňujeme predovšetkým na význam neverbálnej komunikácie. Neverbálnu komunikáciu možno charakterizovať ako komunikáciu uskutočňujúcu sa mimojazykovými prostriedkami. V mnohých prípadoch sa realizuje spontánne, a preto mnohé gestá, dotyky či vo všeobecnosti pohyby tela naznačujú skutočné pocity a ponímanie komuniké z pozície komunikátora, ale aj komunikanta.

V neposlednom rade chceme poukázať na vzájomnú komplementaritu verbálnej a neverbálnej komunikácie. Súlad využívania verbálnych a neverbálnych komunikačných prostriedkov sa podieľa na zvyšovaní celkovej efektivity komunikačného procesu. „Aby bola pedagogická alebo sociálna komunikácia vôbec efektívna a optimálna, musia byť obidve zložky – verbálna i neverbálna – v súlade.“ (Hasajová – Porubčanová – Bilčík, 2020, s. 114). Ak sú verbálna a neverbálna komunikácia v súlade, komunikačný proces prebieha plynulejšie a efektívnejšie. Naopak, nesúlad verbálnej a neverbálnej komunikácie spravidla núti účastníkov zamýšľať sa nad jeho príčinou, a môže tak nastať odklon pozornosti od komunikovaného obsahu.

Podmienky a predpoklady efektívneho rečníckeho prejavu je možné načrtnúť nasledovne (Nosková, 2019, s. 19):

1. reč vo vzpriamenej polohe,

2. voľba oblečenia, ktoré nie je príliš priliehavé a neobmedzuje komunikátora pri dýchaní, a to najmä v oblasti hrudníka a na krku (neodporúča sa mať šál, šatku, a ani rolák),

3. vyvetraná miestnosť s dostatkom čerstvého a čistého vzduchu,

4. cielená kombinácia fyziologického nádychu alebo výdychu s logickou pauzou v reči,

5. udržiavanie očného kontaktu s publikom,

6. absencia teatrálnych gest,

7. vhodné a cielené zvolenie vlastného pohybu počas rečového prejavu, jeho prípadná minimalizácia.

V prípade zodpovedania otázky efektivity rečníckeho prejavu zdôrazňujeme, že komunikátor komunikuje najčastejšie vo vzpriamenej polohe a jeho pohyb by mal byť koncentrovaný na stanovenom mieste s minimalizáciou odvádzania pozornosti adresátov komunikovaných myšlienok na nadmerné vykonávanie pohybu v rámci určitého priestoru. Komunikátor sa snaží o čo možno najväčšie udržiavanie očného kontaktu s komunikantmi. Očný kontakt komunikátora – rečníka s publikom – komunikantom/ komunikantmi taktiež prispieva k väčšej koncentrácii na obsah komunikácie. Celkové poňatie verbálneho prejavu je v rámci komunikačného procesu doplnené aj komunikovaním neverbálneho charakteru. Aj napriek konštatovaniu, že neverbálna komunikácia spravidla prebieha neuvedomele, tak počas svojho rečového prejavu by si mal komunikátor uvedomovať minimálne vhodnosť niektorých gest a nemal by cielene gestikulovať nevhodným spôsobom hraničiacim najčastejšie s vulgárnym prejavom determinujúcim odklon pozornosti od komunikačného obsahu. V neposlednom rade nezabúdame ani na ďalšie podmienky ovplyvňujúce rečový prejav. Efektivita celého komunikačného procesu je rovnako ovplyvnená aj vonkajším prostredím, v ktorom komunikácia prebieha. Rovnako znova prepájame komplementaritu verbálnej a neverbálnej komunikácie pri efektivite rečového prejavu rečníka.