VYBRANÉ ASPEKTY PEDAGOGICKEJ KOMUNIKÁCIE V EDUKAČNEJ REALITE

Podrobnejším skúmaním pedagogickej komunikácie sústreďujeme centrum pozornosti na zdôraznenie roly učiteľa a roly žiaka v uvedenom procese. Od realizácie roly spomenutých aktérov pedagogickej komunikácie sa následne odvíja celkový priebeh interakcie medzi učiteľom – komunikátorom a žiakom (študentom) – komunikantom prebiehajúcej v školskom prostredí v rámci výchovno-vzdelávacieho procesu.

Riadenie komunikačného procesu učiteľom v procese výchovy a vzdelávania je náročný proces, ktorý sa zakladá spravidla na komunikatívnych schopnostiach učiteľa. V tejto súvislosti poukazujeme na význam rozvoja komunikatívnej kompetencie učiteľa. Od schopnosti učiteľa komunikovať s vychovávanými a vzdelávanými osobami závisí účinnosť výchovy, rovnako aj vzdelávania. Rozvinutá komunikatívna kompetencia učiteľa je predpokladom efektívneho vedenia edukačného procesu. „Nepostačujúce komunikatívne schopnosti negatívne ovplyvňujú aj úspešnosť pedagogického procesu.“ (Predanocyová, 2017, s. 52)  Každý učiteľ by mal neustále formovať svoju schopnosť komunikovať s druhými, následne na jej základe smerovať k efektívnemu riadeniu procesu komunikácie v edukačnom prostredí školy, a to na všetkých úrovniach vzdelávacieho systému. Učiteľ pôsobiaci na základnej, na strednej aj na vysokej škole si musí byť vedomý významu a dôležitosti riadenia a usmerňovania komunikácie so žiakmi. Komunikovaním so žiakmi sa rozvíja osobnosť vychovávaných a vzdelávaných osôb. Ak vnímame pedagogickú komunikáciu ako jeden z prostriedkov rozvíjania osobnosti, tak je nutné zvoliť vhodné prostriedky komunikácie najmä na základe veku cieľovej skupiny (Portik-Lapšanská, 2012, s. 9). Predovšetkým v komunikácii realizovanej v prostredí školy je nevyhnutné, aby pedagóg v prebiehajúcej interakcii vyberal komunikačné prostriedky s ohľadom nielen na obsah komunikovanej informácie. Tak isto je potrebné rozlišovať jednotlivé skupiny adresátov komuniké, a to najmä v súvislosti s existujúcimi vekovými špecifikami (Sirotová, 2014). Spôsob odovzdávania informácií učiteľom jednotlivým skupinám žiakov musí u komunikantov zodpovedať úrovniam všeobecných kognitívnych schopností prislúchajúcim k danému veku. Charakter pedagogickej komunikácie a z nej vyplývajúcej pedagogickej interakcie nie je identický na všetkých úrovniach vzdelávacieho systému.

Rola učiteľa v pedagogickej komunikácii vyplýva z jeho postavenia v edukačnom procese. „Učiteľ je taký subjekt edukačného procesu, ktorého činnosť je prioritne zacielená na transmisiu poznatkov k príjemcom – žiakom, a z toho nutne vyplýva jeho vysoká aktivita v komunikácii pri vyučovaní.“ (Průcha, 2013, s. 27) Postavenie učiteľa v edukačnom procese vyplýva z edukačnej práce, ktorá predpokladá vzdelávanie a vychovávanie žiakov či študentov. Vykonávanie uvedených činností spočíva v odovzdávaní informácií vychovávaným a vzdelávaným osobám. Od žiakov je očakávaná aspoň minimálna spätná väzba potrebná pre efektívnosť komunikačného procesu. Spravidla možno predpokladať vysokú aktivitu učiteľa v slovnom, ako aj v mimoslovnom komunikovaní.

Komunikácia učiteľa so žiakom, resp. so študentom v školskom prostredí prebieha podľa niektorých teoretikov troma smermi (Samuhelová, 1989 in Kormanovičová – Haláková, 2010):

• Dialóg – dialógom v komunikácii v školskom prostredí je chápaná obojstranná komunikácia medzi učiteľom a jedným žiakom (zahŕňa 42% výskytu komunikácie v školskom prostredí medzi uvedenými účastníkmi edukačného procesu).
• Jednosmerná komunikácia učiteľa k triede – ako príklad možno uviesť sprístupňovanie nového učiva (30% výskytu).
• Jednosmerná komunikácia učiteľa k jednému žiakovi – príkladom môže byť zadávanie konkrétnych pokynov (10% výskytu).

Zjednodušenejším spôsobom zaznamenávame smery priebehu pedagogickej komunikácie v školskom prostredí nasledovne (Predanocyová, 2017, s. 56):

• Jednostranný priebeh komunikačného procesu – konštatovanie, jednej osoby, ktoré je adresované druhej osobe. Komunikanti spravidla predstavujú do veľkej miery pasívnych prijímateľov komunikovaného obsahu a ich participácia v komunikačnom procese je založená prevažne na prejavení súhlasu alebo nesúhlasu s prezentovaným konštatovaním komunikátora.
• Dvojstranný/ mnohostranný priebeh komunikačného procesu – založené na vzájomnom využívaní komunikačných symbolov u komunikátora, ako aj u komunikantov.

V prostredí základnej a strednej školy je komunikácia realizovaná hlavne jednostranným spôsobom. Výklad učiteľa je prezentovaný žiakom – adresátom komunikovaného obsahu. Prezentované informácie spravidla jednou osobou – učiteľom vytvárajú komuniké. Uvedený proces charakterizujeme ako jednostranný, keďže sa žiaci nie príliš často, resp. skôr veľmi sporadicky zapájajú do aktívnejšej diskusie s učiteľom. A to najčastejšie z dôvodu nezáujmu alebo na druhej strane z dôvodu nedostatku poznatkov v súvislosti s komunikovanou informáciou.

Dvojstranná, resp. mnohostranná komunikácia je typická hlavne pre prostredie vysokej školy. Vysokoškolský edukačný proces a participácia vysokoškolských študentov predpokladá prvok aktivity zúčastnených strán najmä v komunikácii. Existujúce organizačné formy výučby na vysokej škole už v súčasnosti vyžadujú aktívnu komunikáciu vysokoškolských študentov s vysokoškolským učiteľom. Naviac, vychádzame z predpokladu, že úroveň rozvoja osobnosti vysokoškolského študenta je v porovnaní so stredoškolským žiakom na vyššej úrovni. Študent na vysokej škole v pozícii komunikanta tak dokáže oveľa kritickejšie uvažovať o informácii prijímanej v procese komunikácie. Spôsobilosť zvýšeného uvažovania o prijímanej informácii zároveň u vysokoškolákov determinuje aktívnu komunikáciu s vysokoškolským pedagógom, na základe čoho môže prebiehať aj aktívna, no hlavne intenzívna pedagogická interakcia. Prebiehajúca pedagogická interakcia založená na komunikácii medzi pedagógom a študentom umožňuje formovanie osobnosti vysokoškolského študenta. Vysokoškolský pedagóg môže využívať v rámci metód organizácie výučby aj skupinovú diskusiu, v rámci ktorej dochádza k vzájomnému využívaniu komunikačných symbolov vysokoškolského učiteľa nielen s jedným vysokoškolským študentom, ale prípadne aj s celou zvolenou skupinou vysokoškolákov.

Smer priebehu komunikácie v edukačnom procese v prostredí školy závisí spravidla od konkrétnej situácie. Upozorňujeme na nutnosť preferencie obojstrannej komunikácie medzi učiteľom a žiakom. Uvedené konštatovanie sa dotýka všetkých úrovní výchovno-vzdelávacieho procesu. Realita súčasného edukačného procesu však poukazuje na skutočnosť, že žiaci, rovnako aj študenti v mnohých prípadoch nemajú záujem o dialóg. A to aj napriek tomu, že vysokoškolsky vzdelaní učitelia spravidla majú záujem rozvíjať svoje komunikatívne schopnosti, predovšetkým dialogickú kompetenciu. Dialogická kompetencia vyjadruje schopnosť človeka v procese komunikácie efektívne komunikovať v dialógu s druhými osobami. Dôležitým sa stáva ovládanie situačného kontextu kedy začať, kedy nechať priestor pre hovorenie druhého účastníka komunikačného procesu, uvedenie témy, vhodný spôsob odmietnutia a schopnosť rozlíšiť komunikačnú situáciu (Orgoňová – Bohunická, 2018, s. 63-64).

Z tohto dôvodu zdôrazňujeme význam neustáleho rozvoja komunikatívnych schopností u učiteľov. Schopnosť učiteľa komunikovať so žiakmi považujeme za nevyhnutnú podmienku interakcie medzi uvedenými participantmi edukačného procesu. Učiteľom musí byť umožnené odborným spôsobom rozvíjať komunikatívne schopnosti, napr. participáciou na rôznych odborných kurzoch, školeniach, seminároch a iných adekvátnych formách podieľajúcich sa na odbornom kreovaní osobnosti učiteľa. Učiteľ pôsobiaci v edukačnej realite musí byť pripravený adekvátne zareagovať na otázky žiakov. Komunikácia so žiakmi by mala byť hlavne plynulá. V prebiehajúcej komunikácii medzi učiteľom a žiakom by najmä zo strany učiteľa by nemala byť prítomná nervozita, neistota či dokonca apatia voči komunikantom.