VYBRANÉ ASPEKTY PEDAGOGICKEJ KOMUNIKÁCIE V EDUKAČNEJ REALITE

Poznanie významov mimoslovného komunikovania je pre pedagóga dôležité najmä z toho dôvodu, aby dokázal lepšie vnímať subjektívne ponímanie komunikačnej interakcie z pohľadu vychovávanej a vzdelávanej osoby. Pedagóg ako odborník na vedenie edukačného procesu by si taktiež mal aspoň čiastočne uvedomovať význam svojho neverbálneho komunikovania.

Mimoslovný spôsob komunikácie je neoddeliteľnou súčasťou interakcie pedagóga s vzdelávanými a vychovávanými osobami. Neverbálnym prejavom môžu účastníci edukačného procesu vyjadriť:

• podporu verbálneho prejavu (napr. mimické, gestikulárne zdôraznenie vybraných výrazov), prostredníctvom ktorého môže žiak vyjadrovať aj to, čo nevie alebo nechce povedať verbálnym výrazom,
• čiastočnú náhradu niektorých verbálnych výrazových prostriedkov (napr. znázornenie výrazu), kedy je pre učiteľa dôležité sledovať reakciu žiaka, ktorá môže predchádzať alebo dopĺňať slovné vyjadrenie žiaka,
• emócie (napr. subjektívne prežívanie konkrétnej situácie) znázorňujúce subjektívne ponímanie komunikovanej informácie,
• interpersonálny postoj (napr. vyjadrenie súhlasu, nesúhlasu s komunikovanou informáciou využitím pohybov tela) vyjadrujúci stanovisko ku komunikovanej informácii, v ktorom by si mal učiteľ všímať prípadný nesúlad medzi odpoveďou žiaka a jeho neverbálnym vyjadrením,
• vlastný individuálny prejav spojený s prezentáciou svojej osobnosti (napr. zaužívané činnosti neverbálneho prejavu spojené s dotýkaním sa určitých častí tela) spájaný pri komunikovaní učiteľa so žiakom často s nervozitou či neistotou u žiakov.

Vybrané možnosti neverbálnej komunikácie, ktoré aj podľa Tišťanovej (2012, s.86) v realite nikdy nie sú izolované, navzájom sa miešajú a zároveň aj v súdržnosti a komplexnosti pôsobia, približujeme v procese pedagogickej komunikácie nasledovne:

MIMIKA

Skúmaním výrazov tváre rozlišujeme oblasti tváre (Portik-Lapšanská, 2012, s. 43):

1. zóna – oblasť čela a obočia (v oblasti čela a obočia je možné u žiakov identifikovať prekvapenie, smútok, napätie, hnev, neúspech)
2. zóna – oblasť viečok a očí (z oblasti viečok a očí môžeme u žiakov vidieť smútok alebo strach)
3. zóna – oblasť dolnej časti tváre zahŕňajúca líca, nos a ústa (v dolnej časti tváre sa spravidla odrážajú pozitívne emocionálne stavy, do ktorých patrí šťastie, radosť, láska…)

Škvareninová (2004, s. 159) rozlišuje v rámci tváre dve zóny:

1. zóna – horná časť tváre (zahŕňa čelo, obočie, koreň nosa) pri prejave je vidieť najmä emócie negatívneho charakteru – napr. zmraštenie obočia, zamračenie čela. Uvedené mimické prejavy u žiakov signalizujú najčastejšie nevedomosť, neistotu, nesúhlas či klamstvo.
2. zóna – spodná časť tváre (zahŕňa nos, ústa, bradu) pri prejave je vidieť najmä emócie pozitívneho charakteru – napr. úsmev, roztiahnutie brady. Vychovávané a vzdelávané osoby v edukačnom procese v školskom prostredí uvedeným spôsobom vyjadrujú svoju spokojnosť, súhlas s komunikovanou informáciou.

POHĽADY (VIZIKA)

Pohľad v pedagogickej komunikácii označovaný ako „reč očí“ vypovedá spravidla o záujme a o koncentrácii žiaka na komunikovanú informáciu. Pri komunikácii pedagóga so žiakom, resp. so študentom by mal byť udržiavaný kontakt z očí do očí signalizujúci záujem vychovávaných a vzdelávaných osôb prijímať prezentované informácie. Očný kontakt taktiež zvyšuje reaktívnu schopnosť žiakov a študentov odpovedať na položené otázky pedagóga. Rovnako nezanedbateľným sa vďaka očnému kontaktu stáva aj udržanie pozornosti komunikantov.

Učiteľ by sa mal počas vyučovania sústrediť očným pohľadom na žiakov. Tišťanová (2012, s. 92) hovorí o majákovitom pohľade, ktorého základom je, že sa učiteľ natáča s telom raz doprava, raz doľava a zasa naspäť a pritom sa očami  kontaktuje s čo najväčším počtom poslucháčov- najlepšie s každým z nich.  Tak isto aj pri skúšaní je potrebné dodržiavať očný kontakt so žiakom, a uvedomiť si, do akej miery žiak udržiava očný kontakt s učiteľom alebo či skôr sústreďuje svoj pohľad smerom k spolužiakom, čo signalizuje nepripravenosť odpovedajúceho (Herényová-Martinčeková, 2015, s. 13-14). Dodržiavanie očného kontaktu počas pedagogickej komunikácie je dôležité nielen pri preverovaní vedomostí, ale aj pri zadávaní úloh alebo pri prezentovaní obsahu vzdelávania. Udržiavanie očného kontaktu žiakov s učiteľom spravidla signalizuje ich záujem a zaangažovanosť v edukačnom procese.

PROXEMIKA

Pri skúmaní vzdialeností v komunikácii rozlišujeme štyri proxemické sféry (Nosková, 2019, s. 41-42):

• intímna sféra – vzdialenosť medzi komunikujúci je 0-40 cm a zahŕňa osobnú až intímnu komunikáciu medzi dvoma osobami. Aj učiteľ sa pri edukačnom procese ocitá v situáciách, kedy sa nachádza v tejto sfére so žiakom, napr. keď ho objíme pri gratulácii, keď učí žiaka uchopiť správne ceruzku a pod. (Tišťanová, 2012, s.100)
• osobná sféra – vzdialenosť medzi komunikujúcimi je 40-120 cm a zahŕňa komunikáciu medzi priateľmi, príbuznými, známymi a komunikácia prebieha spravidla uvoľnene a neformálne.
• sociálna sféra – vzdialenosť medzi komunikujúcimi je 120-360 cm a zahŕňa komunikáciu v bežnom sociálnom styku, napr. na úradoch, v práci, v škole a jej využívanie predpokladá prevažne neosobný prejav a využívanie požadovanej terminológie.
• oficiálna sféra – vzdialenosť medzi komunikujúcimi presahuje 360 cm a zahŕňa komunikáciu najmä pri prítomnosti väčšieho množstva poslucháčov.

Pedagogickú komunikáciu zaraďujeme najčastejšie do sociálnej sféry skúmania vzdialeností medzi účastníkmi komunikácie. Uvedená vzdialenosť medzi účastníkmi edukačného procesu by mala byť dodržiavaná a jej zvyšovanie alebo znižovanie by mohlo odpútať pozornosť od komunikovaného obsahu.

HAPTIKA

V procese pedagogickej komunikácie evidujeme u participantov najčastejšie dotýkanie seba samého alebo dotýkanie predmetov. Uvádzame významy dotýkania sa vlastných častí tela (Peas 1897 in Nosková, 2019, s. 50):

• dotyky tváre: nervozita, stres, smútok (utieranie sĺz);
• šúchanie nosa: klamstvo, podvod, konflikt;
• dotyky čela: premýšľanie, dumanie
• dotyky očí, šúchanie očí: únava, preťaženie, prebudenie
• dotyky uší: intenzívny stres;
• brada v dlaniach: hlboké zamyslenie, starosti, smútok;
• dotyky vlasov: nervozita, ale aj zvádzanie či zlozvyk;
• ťahanie vlasov, šklbanie vlasov: zúfalstvo, hnev, zlosť, intenzívny stres;
• hladkanie vlasov: láskanie, obdiv, upokojenie

Spôsoby dotýkania sa jednotlivých častí vlastného tela spravidla indikujú niekoľko vyššie uvedených subjektívnych pocitov u komunikujúcich. Ide o viditeľné prejavy správania sa jedinca, ktoré by si mal v procese pedagogickej komunikácie všímať najmä pedagóg ako reakciu vychovávaných a vzdelávaných osôb na komunikovanú problematiku.  

POSTURIKA A KINEZIKA

V edukačnom procese je indikátorom záujmu žiaka o komunikáciu s učiteľom zaujatie polohy stabilného tela, ktoré signalizuje aktívne počúvanie a zaujatie o komunikovaný obsah (Portik-Lapšanská, 2012, s. 72). V prípade, ak žiaci začnú realizovať pohyby telom, spravidla ide o prejav nesústredenosti na komunikáciu s učiteľom. Držanie tela a jeho pohyby však realizuje aj učiteľ. Najmä u začínajúcich učiteľov sa prejavuje tréma či neistota skríženými nohami, skríženými rukami, sklesnutou hlavou, nadmernou chôdzou, prílišnou gestikuláciou.

ÚPRAVA ZOVŇAJŠKU

Mladí ľudia majú často svoj špecifický štýl nielen vyjadrovania, ale špecifická nachádzame aj v starostlivosti o svoj vzhľad, úpravu vlasov, rôzne ozdoby na tele, čo môže prinášať negatívnu reakciu učiteľa (Herényová-Martinčeková, 2015, s. 16). Úprava zovňajšku predstavuje spôsob komunikovania, na základe ktorého žiaci, ako aj študenti vyjadrujú individuálne charakteristiky svojho formujúceho sa spôsobu života. Okrem toho zdôrazňujeme, že úpravou zovňajšku komunikuje aj učiteľ „Zovňajšok učiteľa by mal vyvolávať priaznivý estetický dojem, nemal by však príliš pútať pozornosť žiakov.“ (Kormanovičová-Haláková, 2008, s. 61). Uvedený spôsob mimoslovného komunikovania zo strany učiteľa by mal odzrkadľovať dôstojnosť učiteľského povolania. Spôsob obliekania a vizáž učiteľa nielen v procese pedagogickej komunikácie, ale aj pri edukačnej činnosti odzrkadľuje subjektívne pripisovanie významu k realizácii spomenutého povolania. Neupravený, alebo naopak, príliš výrazne upravený učiteľ nezanecháva priaznivý estetický dojem u žiakov čím odpútava pozornosť participantov od podstaty výchovno-vzdelávacieho procesu.