PROBLEMATIZOVANIE EDUKAČNEJ REALITY.
PRAKTICKÁ METODOLÓGIA

Nikdy asi s istotou nemožno povedať, čo sa skôr objaví v hlave výskumníka: zámer spojený s konceptualizáciou, alebo aj problematizovanie reality. Možno oba tieto procesy prebiehajú súčasne. Tak alebo onak, v príručke je potrebné prijať určité poradie prezentácie obsahu. Preto problematizovanie našlo svoje miesto v druhej kapitole, aj keď to môže byť diskutabilné.

Pripomeniem, že problematizovanie edukačnej reality je taká jej kritická analýza, ktorá odhaľuje nezrozumiteľné aspekty, a preto vyžadujú vysvetlenie. Kritická analýza je neoddeliteľná od premýšľania o téme výskumu. Ak sa nám zdá, že všetko je jasné v niektorej otázke, to znamená, že musíme začať premýšľať. V edukačnej realite je totiž tak veľa komplikovaných spojení medzi javmi, ktoré ju tvoria, že pocit istoty je len znakom nevedomosti. Ak sa pozrieme na edukačnú realitu, vytvárame jej opis, teda poznávame, ako funguje. Ak na diagnostikovaný stav vecí kladieme nejaké otázky, znamená to, že začíname kritickú analýzu. Pýtame sa – v našom príklade – prečo sa deti správajú agresívne počas hry, prečo sa úroveň ich agresivity zvyšuje, keď sa zúčastňujú športových hier, od čoho závisí zmierňovanie agresívneho správania, čo by sme mali urobiť, aby sa zabránilo agresii vo verejných situáciách. Prvým krokom vyplývajúcim z realizácie takejto kritickej analýzy je hľadanie odpovedí na tieto otázky v doteraz zhromaždených vedomostiach. Ak existujú tieto odpovede, a vďaka nim dokážeme pochopiť edukačnú realitu, znamená to, že sme našli vysvetlenie. Ak ich nenachádzame, musíme urobiť problematizáciu terénu výskumu. Práve otázky smerované k známemu stavu vecí definujú oblasť vysvetľovania. Vysvetľovanie je analýza, ktorá vedie k poznaniu podmienok javov, alebo jednoduchšie, nájdeniu odpovedí na otázku „prečo”. Samozrejme, že nie vždy sme schopní, alebo dokonca vôbec nedokážeme vysvetliť daný jav ako celok. Najčastejšie sa zameriavame na nejaký jeho aspekt. A opäť, keď sa vrátime k agresívnemu správaniu detí, môžeme – na základe tvrdení teórie sociálneho učenia – rozmýšľať, či sa deti môžu učiť agresívne správanie od dospelých, ktorí sú v tejto teórii pre nich modelmi, a teda ľuďmi, ktorých správanie opakujú v analogických situáciách. Práve problematizovanie spočíva v analyzovaní, napr. v situácii, keď rodičia sledujú spoločne so svojimi deťmi boxerský zápas, či deti nenapodobňujú ich agresívne správanie pri fandení jednému z hráčov, očakávajúc, že zbije, porazí súpera: „pridaj mu, zabi darebáka”. Teória sociálneho učenia totiž predpokladá takúto možnosť. Toto konštatovanie môže byť základom formulovania otázky, ktorá sa týka rozdielov v správaní agresívnych detí v závislosti od reakcie ich rodičov na agresiu v analogických situáciách. Ak by niekto uskutočnil takúto úvahu, ktorej výsledkom by bolo formulovanie otázky alebo hypotézy, ako aj myšlienky na výskum, vlastne by uskutočnil problematizáciu edukačnej reality. Problematizácia je takmer vždy kritickou analýzou praktickej reality z hľadiska nejakej teórie, alebo skôr voľného zhromažďovania tvrdení. Kombinácia empirických údajov s teoretickými tvrdeniami je základom problematizovania reality. Existujú rôzne cesty problematizácie v závislosti od toho, aké vysvetlenie potrebujeme.