JAZYKOVÁ KULTÚRA — PÍSOMNÝ A ÚSTNY PREJAV

Ústny prejav je dominantnou formou komunikácie v bežnom medziľudskom kontakte, či už v rodinnom prostredí, v kamarátskych vzťahoch, ale i v pracovnom či verejnom styku s ľuďmi. Pri nadobúdaní jazykových zručností v školskom prostredí je však, paradoxne, dominantnou formou písomný prejav. Ak sa však zamyslíme nad tým, akou jazykovou formou sa prezentujeme, ako zanechávame dojem v iných ľuďoch, ako nás spoznáva potenciálny zamestnávateľ, tak je to pravdepodobne ústna jazyková forma. Moderné, komunikačne zamerané a funkčné vyučovanie slovenského jazyka by malo dbať i o túto stránku nadobúdania jazykovej kompetencie. Nie teoreticky, ale prakticky, nie dogmaticky, ale s prihliadnutím  na rôznorodosť jazykových situácií, funkčných štýlov či samotných užívateľov jazyka, v tomto prípade žiakov, berúc do úvahy ich vek, národnosť alebo špecifické potreby.

Vo všeobecnosti sa v kultúre ústneho prejavu využívajú tri druhy prostriedkov: jazykové prostriedky, prozodické prostriedky a neverbálne prostriedky.

1. Za jazykové prostriedky sa považujú realizácie foném v rečových prejavoch, teda hlásky a ich správna výslovnosť, ako aj javy, ktoré sa pri realizácii rečových prejavov vyskytujú, ako sú neutralizácie, výslovnosť zdvojených spoluhlások, výslovnosť spoluhláskových i samohláskových skupín a podobne. Podobne ako sa správnemu písaniu venuje ortografia, ústnemu prejavu sa venuje ortoepia. Zjednodušene povedané, je to náuka o správnej výslovnosti. Ortoepia je oblasťou lingvistiky, ktorá stojí tak trochu v ústraní ostatných disciplín, no domnievame sa, že neprávom. V našej školskej praxi sa kladie oveľa väčší dôraz na písanú formu jazyka ako na jeho rečovú podobu. Školská prax tu v podstate odráža to, čo jej predpisujú vzdelávacie štandardy. Žiaci a študenti sa učia vybrané slová či pravidlá o písaní čiarky, ale neučia sa to, čo je pre bežné používanie ich rodného jazyka azda ešte dôležitejšie, a tým je práve funkčne správna tvorba ústnych prejavov. Preto je potrebné dbať o to, aby aj hovorené komunikáty dodržiavali normy slovenského jazyka. Na druhej strane si treba uvedomiť, že výslovnostná norma slovenčiny nie je ustálená natoľko ako pravopisná norma. V hovorovom štýle možno v menej oficiálnych či neoficiálnych prejavoch akceptovať uvoľnenejší štýl výslovnosti, na druhej strane v oficiálnej sfére (vyučovanie, médiá, významné spoločenské udalosti…) by sa mala uplatňovať spisovná výslovnosť.

2. Prozodické prostriedky nemajú segmentálny charakter, čo vyplýva aj z ich synonymného názvu suprasegmentálne javy (z lat. supra — nad, ponad; segmentum — časť, úsek). V reči slúžia na modifikáciu segmentálnych javov z časového, silového a tónového hľadiska. Napríklad prízvuk je zvýraznenie slabiky, melódia je zmena tónu v priebehu vetného úseku, pauza je prerušenie prúdu reči medzi dvoma vetnými úsekmi a pod.

3. Neverbálne prostriedky sa využívajú vo forme dorozumievania, ktorá prebieha bez slov a zahŕňa široké spektrum výrazových prostriedkov. Patrí sem mimika tváre, gestá, pohyby rúk, držanie tela, pohľad, vzdialenosť medzi ľuďmi, dotyky, ale aj tón hlasu, tempo reči či pauzy. Tieto prvky často odhaľujú skutočné emócie, postoje a úmysly, ktoré nemusia byť vyjadrené slovne. Neverbálna komunikácia môže podporiť, doplniť alebo dokonca protirečiť verbálnemu prejavu. Je neoddeliteľnou súčasťou medziľudskej interakcie a môže hrať kľúčovú rolu v budovaní dôvery, empatie a porozumenia.

V knihe sa budeme venovať len otázkam, ktoré priamo súvisia s využitím jazykových prostriedkov, teda samotným jazykovým prostriedkom a okrem toho ešte suprasegmentálnym prostriedkom. Neverbálne prostriedky exaktne nemajú jazykový charakter a v práci ich neopisujeme.

Ako už bolo uvedené, problematikou správnej výslovnosti v rámci spisovného jazyka sa zaoberá ortoepia. Predmetom jej výskumu sú normy a pravidlá spisovnej výslovnosti, pričom pozornosť venuje artikulácii samohláskových, dvojhláskových a spoluhláskových foném, ako aj javom s nimi súvisiacim — napríklad mäkčeniu, kvantite (dĺžke hlások), výslovnosti hláskových skupín, predložiek, suprasegmentálnym javom či rôznym typom neutralizácií, ktoré sa v slovenčine uplatňujú. Á. Kráľ (1988, s. 16) definuje ortoepiu ako náuku o zvukových normách spisovného jazyka. Podľa jeho koncepcie ide o súbor pravidiel správneho generovania a znenia zvukových prejavov v spisovnom jazyku z hľadiska ich zvukových vlastností. Tento prístup predstavuje širšie chápanie ortoepie, keďže zahŕňa aj správne artikulačné formovanie zvukových prostriedkov reči. V odbornej literatúre sa niekedy rozlišuje medzi ortoepiou ako správnym používaním zvukových prostriedkov a ortofóniou ako správnym znením a tvorbou týchto prostriedkov. Ortoepia čerpá poznatky predovšetkým z fonetiky a fonológie — disciplín, ktoré sa zaoberajú zvukovou rovinou jazyka. Fonetika poskytuje ortoepii empirické poznatky o artikulačných procesoch, správnom dýchaní, umiestňovaní páuz a ďalších javoch, ktoré ovplyvňujú výslovnosť. Fonológia prispieva najmä objasňovaním neutralizačných pravidiel, ktoré sa v slovenčine uplatňujú v špecifických fonologických pozíciách — týmto aspektom sa venuje záverečná kapitola publikácie. Osobitnú pozornosť si zasluhuje vzťah medzi ortoepiou a ortografiou, teda pravopisom. Písaná forma jazyka nie je presným odrazom formy hovoreného prejavu, čo platilo už v koncepciách A. Bernoláka a Ľ. Štúra, ktorí síce vychádzali z fonetického princípu, no neuplatňovali ho absolútne. V prípade jeho striktnej aplikácie by písaná forma jazyka korešpondovala s fonetickou transkripciou. V praxi sa však pravopis riadi viacerými princípmi (fonematickým, gramatickým, morfematickým a etymologickým), pričom zvuková stránka jazyka je síce dominantná, no nie jediná určujúca.