JAZYKOVÁ KULTÚRA — PÍSOMNÝ A ÚSTNY PREJAV

9.1 Vlastnosti a klasifikácia slovenských vokálov

V slovenskom jazyku, podobne ako vo väčšine iných jazykov, rozlišujeme z fonetického hľadiska dve základné skupiny hlások — vokály (samohlásky) a konsonanty (spoluhlásky). Na rozdiel od fonologickej klasifikácie, ktorá vychádza z funkčných vlastností foném v jazykovom systéme, fonetická klasifikácia sa opiera o materiálne charakteristiky konkrétnych hlások. Z fonetického hľadiska možno slovenské hlásky klasifikovať podľa troch základných kritérií:

1. artikulačného,
2. akustického,
3. funkčného.

Z artikulačného hľadiska sú všetky slovenské vokály charakteristické bezprekážkovou artikuláciou, pri ktorej nedochádza k vytváraniu artikulačnej prekážky a výdychový prúd vzduchu voľne prechádza ústnou dutinou. Artikulačným cieľom je formovanie dutiny (ústnej, nosovej, hrdlovej, prípadne pernej) do určitého tvaru a veľkosti. Významným artikulačným parametrom je tzv. čeľusťový uhol, ktorý vzniká pohybom dolnej sánky voči nepohyblivej hornej čeľusti. Maximálny čeľusťový uhol sa dosahuje pri artikulácii vokálu á. V súčasnej slovenčine sa nevyskytujú nosové samohlásky, čo znamená, že nosová dutina sa pri ich artikulácii nevyužíva — všetky vokály sú ústne. Historicky však slovenčina disponovala dvoma nosovkami — ę a ǫ, ktoré zanikli v priebehu 10. až 11. storočia (porov. Pauliny E., 1963, s. 91): męso, pęta, dǫbъ, sǫsědъ → mäso, päta, dub, sused. Pri artikulácii niektorých vokálov zohráva významnú úlohu aj perná dutina — ide o tzv. labializované vokály, pri ktorých dochádza k zaokrúhleniu pier a ich vysúvaniu dopredu.

Z akustického hľadiska predstavujú vokály čisté tónové hlásky, pri ktorých hlasivky kmitajú periodicky a nevzniká šumová zložka. Sú to tzv. formantové hlásky — ich akustická štruktúra umožňuje jednoznačnú identifikáciu jednotlivých hlasivkových cyklov (otvorenie a zatvorenie hlasiviek) prostredníctvom oscilogramu alebo sonagramu. Moduláciou týchto cyklov sa jednotlivé vokály navzájom odlišujú.

Z funkčného hľadiska plnia vokály úlohu slabikotvorných prvkov — sú vždy jadrom slabiky. Okrem vokálov môžu túto funkciu plniť aj niektoré sonanty (slabičné r, ŕ, l, ĺ). V jednej slabike sa vyskytuje vždy len jeden vokál, čo súvisí s ich vysokou zvučnosťou. Ak sa v bezprostrednej blízkosti nachádzajú dve samohlásky, ktoré netvoria dvojhlásku, patria do dvoch samostatných slabík.

Inventár slovenských vokálov zahŕňa: a, á, ä, e, é, i, í, o, ó, u, ú, ia, ie, iu, ô. Vokál ä má v rámci hláskoslovného systému okrajové postavenie; jeho výslovnosť je prevažne viazaná na vyšší štýl a ani v tomto kontexte nie je záväzná. Tvrdenie, že ä je charakteristickým znakom slovenčiny, a preto musí byť artikulované, nezodpovedá aktuálnemu jazykovému úzu ani komunikačným potrebám súčasného jazykového spoločenstva. Podobný názor formuloval už Ľudovít Novák (1935).

Vokály môžeme deliť tak z fonetického, ako i fonologického hľadiska. Keďže naša práca sa zaoberá ortoepiou súčasnej spisovnej slovenčiny, tak nás zaujíma hľadisko fonetické. Pri fonologickom hľadisku totiž nie je dôležité, aké artikulačné či akustické vlastnosti hlásky majú, ale to, ktorým dištinktívnym rysom sa odlišuje jedna fonéma od druhej.

Z fonetického hľadiska samohlásky rozdeľujeme podľa:

a) trvania (dĺžky),

b) zloženia,

c) polohy jazyka v ústnej dutine,

d) účasti pier na ich artikulácii.

a) Podľa trvania sa samohlásky rozdeľujú na:

– krátke: a, e, i, o, u, ä,

– dlhé: á, é, í, ó, ú, ia, ie, iu, ô.

Dvojhlásky predstavujú vokalické štruktúry zložené z dvoch krátkych segmentov, pričom iniciálny segment má charakter polosamohlásky — artikulačne neúplného vokálu — a terminálny segment sa svojimi fonetickými vlastnosťami približuje krátkej samohláske. Celková trvanie dvojhlásky zodpovedá približne súčtu dvoch krátkych samohlások. V rámci jazykového systému plní dvojhláska funkciu dlhého slabičného nositeľa, čo sa prejavuje najmä jej aktívnou účasťou na kvantitatívnej neutralizácii, teda v procese tzv. rytmického krátenia.

b) Podľa zloženia rozlišujeme samohlásky jednoduché, ktorých artikulácia je stacionárna — j. jazyk počas ich realizácie nemení svoju polohu. Na druhej strane existujú vokály zložené, pri ktorých dochádza k artikulačnému pohybu — jazyk sa presúva z jednej artikulačnej pozície do druhej. Týmto spôsobom vznikajú komplexné vokalické zvuky, ktoré sa vyznačujú dynamickým priebehom artikulácie. Na základe toho rozlišujeme:

– monoftongy (jednoduché): a, ä, á, e, é, i, í, o, ó, u, ú

– diftongy (dvojhlásky, zložené): ia, ie, ô, iu.