JAZYKOVÁ KULTÚRA — PÍSOMNÝ A ÚSTNY PREJAV
10. SPOLUHLÁSKY
10.1 Vlastnosti a klasifikácia spoluhlások
Spoluhlásky (konsonanty) v slovenskom jazyku predstavujú početnejšiu fonematickú skupinu než samohlásky. V slovenskej fonologickej sústave je 29 spoluhláskových foném, pričom pri viacerých z nich dochádza ku vzniku kombinatórne podmienených variantov. Tieto varianty sa reflektujú najmä vo fonetickej transkripcii, kde sa na ich zápis používajú samostatné grafické symboly. Špecifické grafické znaky, ktoré sa v práci aplikujú na zápis vybraných foném a ich variantov, sú detailne vysvetlené v kapitole venovanej fonetickej transkripcii.
Z artikulačného hľadiska je tvorba spoluhláskových segmentov komplexnejšia než tvorba samohlások, a to z dôvodu existencie tzv. artikulačnej prekážky. Táto prekážka vzniká úplným kontaktom alebo priblížením dvoch artikulačných orgánov, pričom jedným z nich je spravidla jazyk alebo pery. Výnimku predstavuje fonéma h, ktorá sa artikuluje v oblasti hrdlovej dutiny. Uvedená vlastnosť sa označuje ako prekážkovosť, pričom kontrastuje s bezprekážkovosťou samohláskových segmentov.
Z akustického hľadiska sú všetky spoluhlásky charakterizované prítomnosťou šumu, čím sa odlišujú od samohlások, ktoré sú výlučne tónové. Osobitnú podskupinu spoluhlások tvoria sonórne fonémy, v ktorých sa kombinuje šumová aj tónová zložku.
Z funkčného hľadiska plnia spoluhlásky v slovenskom jazyku úlohu okrajových segmentov slabiky, čím sa podieľajú na vytváraní slabičného kontrastu medzi tónovou (samohláskovou) a šumovou (spoluhláskovou) zložkou. Slabičný vrchol, teda jadro slabiky, môžu v slovenčine tvoriť len štyri sonórne konsonanty: /r/, /ŕ/, /l/, /ĺ/, ako napríklad v slovách krv, tŕň, vlna, tĺčik. Fonémy /ŕ/ a /ĺ/ vystupujú ako slabičný vrchol vždy, bez ohľadu na kontext.
V slabičnej pozícii sa uvedené konsonanty nachádzajú medzi menej zvučnými spoluhláskami, čím sa zvýrazňuje ich slabičný potenciál. V prípadoch, keď sa v rámci jednej slabiky vyskytuje samohláska aj sonórna spoluhláska, rozhodujúcim faktorom pre určenie slabičného vrcholu je stupeň zvučnosti — vyššiu zvučnosť majú vždy samohlásky. Napríklad v slabike tma je slabičným vrcholom samohláska /a/, keďže jej zvučnosť prevyšuje zvučnosť konsonantického /m/.
Pri výslovnosti foném /j/ a /v/ je relevantné ich postavenie v rámci slabiky — či sa nachádzajú na jej začiatku alebo na konci. Za začiatok slabiky sa považuje segment pred slabičným vrcholom, za koniec segment za slabičným vrcholom. Ilustratívnym príkladom je slabika prejsť, kde členenie je nasledovné: /pr/ (začiatok slabiky), /e/ (slabičný vrchol), /jsť/ (koniec slabiky).
Poznámka:
Teoreticky by funkciu slabičného vrcholu mohli plniť aj iné sonórne spoluhlásky, avšak v slovenskom jazykovom systéme sa v tejto pozícii nevyužívajú. Výnimku predstavuje lexéma hmkať, v ktorej sa spoluhláska /m/ realizuje ako slabičný vrchol v slabike hm.
Klasifikácia spoluhlások
Spoluhlásky môžeme z fonetického hľadiska deliť podľa viacerých kritérií:
— podľa miesta artikulácie,
— podľa spôsobu artikulácie,
— podľa artikulujúceho orgánu,
— podľa sluchového dojmu,
— podľa účasti hlasu,
— účasti nosovej dutiny,
— podľa trvania.
Z hľadiska miesta artikulácie sa spoluhlásky klasifikujú podľa lokalizácie artikulačnej prekážky, teda podľa miesta, kde dochádza k narušeniu plynulého prúdenia vzduchu v artikulačných dutinách. Táto prekážka vzniká kontaktom alebo priblížením artikulačných orgánov, čím sa modifikuje zvuková realizácia hlásky. Osobitnú pozornosť si vyžaduje fonéma /h/, pri ktorej artikulačná prekážka nevzniká v ústnej dutine, ale priamo v oblasti hrtana. Po jej artikulácii hlas voľne prechádza artikulačným priestorom bez ďalšieho obmedzenia. Na základe uvedeného kritéria — miesta artikulácie — sa spoluhlásky v slovenskom jazyku delia na tieto skupiny:
a) Pernoperné (bilabiálne) — prekážka vzniká tak, že sa spoja pery: p, b, m, ŭ (znak ŭ zastupuje tzv. bilabiálne v, ktoré vzniká vtedy, ak sa v nachádza na konci slabiky: krivda, splav [kriŭda, splaŭ]).
b) Pernozubné (labiodentálne) — prekážka vzniká tak, že dolná pera sa spojí s hornými zubami: f, w, v, m.
c) Predoďasnové (prealveolárne) — prekážka vzniká tak, že konček jazyka sa dotýka predného ďasna, prípadne rozhrania predného ďasna a horných zubov: t, d, n, ȵ, s, z, c, ʒ.
d) Zadoďasnové (postalveolárne) — prekážka vzniká tak, že na rozdiel od predoďasnových spoluhlások sa konček jazyka posunie viac dozadu a vzdiali sa od zubov, stále sa však nedotýka tvrdého podnebia: š, ž, č, ǯ, r, r̥, ŕ̥, l, l̥, ĺ̥.
e) Ďasnovopodnebné (alveopalatálne) — prekážka vzniká tak, že sa predný chrbát jazyka opiera o rozhranie zadného ďasna a tvrdého podnebia: ť, ď, ň, ľ.
f) Tvrdopodnebné (palatálne) — prekážka vzniká tak, že sa predný chrbát jazyka opiera o tvrdé podnebie. Vznikajú tak len hlásky j a ĭ (znak ĭ zastupuje hlásku, keď sa spoluhláska j nachádza na konci slabiky a vyslovuje sa podobne ako i).
g) Mäkkopodnebné (velárne) — prekážka vzniká tak, že sa zadný chrbát jazyka opiera o mäkké podnebie: k, g, x, ɣ, ŋ, n.
h) Hrtanové (laryngálne) — prekážka vzniká priamo v hlasivkovej štrbine v hrtane. Jedinou hláskou, ktorá takto vzniká, je v slovenčine h.
Z hľadiska spôsobu artikulácie rozlišujeme druhy spoluhlások podľa spôsobu, akým vzniká artikulačná prekážka, teda podľa mechanizmu narušenia prúdenia vzduchu počas artikulácie.
a) Záverové (okluzívne) spoluhlásky. Pri ich artikulácii dochádza k úplnému zastaveniu vzduchového prúdu v konkrétnom mieste artikulačného priestoru, čím vzniká tzv. artikulačný záver. Po krátkom zadržaní vzduchu pri nich nasleduje náhla explózia — uvoľnenie záveru — ktorá je akusticky vnímateľná ako impulzívny zvukový efekt. Tento explozívny moment predstavuje samotnú realizáciu záverovej spoluhlásky. Patria sem :p, b, m, m, t, d, n, ť, ď, ň, k, g, ŋ.
b) Úžinové (konstriktívne) spoluhlásky sa z artikulačného hľadiska vyznačujú tým, že artikulačná prekážka nevzniká úplným uzavretím artikulačného priestoru, ako je to pri záverových spoluhláskach, ale len jeho zúžením. Vzduchový prúd tak nie je úplne zastavený, ale prechádza cez vzniknutú úžinu počas celej fázy artikulácie daného segmentu. Táto úžina sa najčastejšie formuje v centrálnej oblasti ústnej dutiny, avšak pri tzv. bokových (laterálnych) spoluhláskach sa artikulačný priestor zužuje na bokoch ústnej dutiny. Výsledkom je charakteristický šumový zvuk, ktorý je dôsledkom prúdenia vzduchu cez zúžený artikulačný kanál. Bokové spoluhlásky sú l, l̥, ĺ̥, ľ.
Patria sem: f, w, v, ŭ, s, z, ȵ, n, š, ž, r, r̥, ŕ̥, l, l̥, ĺ̥, ľ, j, ĭ, x, ɣ, h.
c) Záverovo-úžinové spoluhlásky predstavujú špecifickú artikulačnú skupinu, pri ktorej sa kombinujú dva typy artikulačných mechanizmov — záver a úžina. Artikulácia týchto spoluhlások prebieha v dvoch fázach: najprv dochádza k úplnému uzavretiu artikulačného priestoru, čím vzniká artikulačný záver, následne sa tento záver uvoľní, avšak bez explozívneho efektu typického pre okluzívne spoluhlásky. Namiesto toho sa vytvára úžina, cez ktorú vzduchový prúd prechádza za vzniku frikcie (trenia). Polozáverové spoluhlásky vznikajú práve v momente prechodu od záveru k úžine, pričom ich akustická realizácia je charakteristická kombináciou záverovej a úžinovej fázy. Tento typ artikulácie je typický napríklad pre afrikáty, ktoré sa vyznačujú postupným prechodom od úplného uzavretia artikulačného priestoru k jeho zúženiu. Patria sem: c, ʒ, č, ǯ.
Podľa artikulujúceho orgánu sa spoluhlásky delia na základe toho, ktorý pohyblivý artikulačný orgán sa aktívne zúčastňuje na artikulácii.
a) Perné (labiálne) spoluhlásky — aktívnym orgánom sú pery, ktoré buď vytvoria artikulačnú prekážku navzájom, alebo prekážka vznikne pomocou dolnej pery a horných zubov. Rozlišujú sa:
— pernoperné (bilabiálne) spoluhlásky: p, b, m, ŭ,
— pernozubné (labiodentálne) spoluhlásky: f, w, v, m.
b) Jazyčné (lingválne) spoluhlásky — aktívnym orgánom je jazyk, ktorý vytvára prekážku v ústnej dutine na rozhraní medzi predným ďasnom a mäkkým podnebím. Jazyk je najpohyblivejší artikulačný orgán a pri vzniku spoluhlások môžu byť aktívne všetky jeho časti okrem koreňa. Na základe toho rozlišujeme:
— končekové (apikálne) spoluhlásky: t, d, n, ȵ, s, z, š, ž, c, ʒ, č, ǯ, r, r̥, ŕ̥, l, l̥, ĺ̥,
— predochrbtové (predorzálne): ť, ď, ň, ľ, j, ĭ,
— zadochrbtové (postdorzálne): k, g, ŋ, n, x, ɣ.
c) Hlasivková spoluhláska — jedinou hlasivkovou spoluhláskou je h, ktorá vzniká priamo činnosťou hlasiviek.
Na základe účasti nosovej dutiny pri artikulácii sa spoluhlásky klasifikujú podľa toho, či vzduchový prúd počas ich tvorby prechádza výlučne ústnou dutinou alebo súčasne aj nosovou dutinou. V prípadoch, keď je nosová dutina artikulačne aktívna, hovoríme o tzv. nazálnych (nosových) spoluhláskach. Pri artikulácii nazálnych foném dochádza k poklesu mäkkého podnebia zakončeného čapíkom (uvulou) smerom do ústnej dutiny, čím sa otvorí priechod do nosovej dutiny. Vzduchový prúd tak prechádza oboma dutinami súčasne — ústnou aj nosovou — čo je charakteristickým znakom tejto skupiny hlások. Na základe tohto kritéria rozlišujeme:
- a) nosové (nazálne) spoluhlásky: m, m, n, ȵ ŋ, n,
- b) nenosové (nenazálne) alebo tiež ústne (orálne): všetky ostatné.
Z hľadiska účasti hlasu pri artikulácii sa spoluhlásky klasifikujú na základe aktivity hlasiviek počas ich tvorby. Ak hlasivky kmitajú, vzniká znelá spoluhláska; ak nekmitajú, ide o neznelú spoluhlásku. Táto dichotómia predstavuje základné rozlíšenie medzi fonémami s tónovou zložkou a tými, ktoré sú výlučne šumové. Nepárové spoluhlásky, ktoré nemajú neznelý protiklad, sú vždy znelé. Naopak, šumové spoluhlásky sa v slovenskom jazyku vyskytujú v párových opozíciách, pričom jednotlivé páry sa líšia práve prítomnosťou alebo absenciou hlasivkového kmitania — teda znelosťou.
Rozlišujeme:
— znelé nepárové spoluhlásky: m, m, n, ŋ, ȵ , n, ň, r, r̥, ŕ̥, l, l̥, ĺ̥, j, ĭ, v,
— znelé párové: b, d, ď, ʒ, ǯ, g, h, ɣ, z, ž, w,
— neznelé párové: p, t, ť, c, č, k, x, s, š, f.
Podľa sluchového dojmu spoluhlásky rozdeľujeme na základe toho, či pri ich artikulácii vzniká tzv. výbuch (explózia). Takmer všetky záverové hlásky sú explozívne, len pri m a ŋ explózia nevzniká. Pri záverovo-úžinových spoluhláskach ja záver kratší a plynulo prechádza do úžiny, preto explózia nie je veľmi výrazná.
Rozlišujeme:
— výbuchové (explozívne) spoluhlásky: p, b, m, t, d, n, ť, ď, ň, k, g,
— afrikované (afrikáty) spoluhlásky: c, ʒ, č, ǯ,
— trené (frikatívne) spoluhlásky: m, ŋ, f, w, v, ŭ, s, z, ȵ, n, š, ž, r, r̥, ŕ̥, l, l̥, ĺ̥, ľ, j, ĭ, x, ɣ, h.
Podľa trvania rozlišujeme dlhé a krátke spoluhlásky. Jediné dlhé spoluhlásky v slovenčine sú ŕ̥ a ĺ̥.