ZÁKLADY PEDAGOGIKY

Mimoškolská[1] a mimotriedna výchova[2] sú súčasti výchovy vo voľnom čase so základom v bohatstve bezprostredných zážitkov a skúseností a realizujú sa celou sieťou kultúrnych inštitúcií (múzeá, galérie, knižnice, divadlá, botanické a zoologické záhrady), spoločenských a športových organizácií, masovokomunikačných médií, IKT a i. Spolu s rodinou a školou, patria k najstarším inštitúciám výchovy a vzdelávania aj cirkvi a náboženské organizácie (Kostelník, 2009).

V nasledujúcom texte sa budeme venovať širokej oblasti výchovy vo voľnom čase, ktorá sa z hľadiska modernej terminológie spája s označením neformálna výchova (pozri  definovanie v kap. 2.1). 

V sústave pedagogickej vedy sa teória výchovy v čase mimo vyučovania vyčleňovala postupne. Najčastejšie sa uvádzala v zúženom chápaní – v minulosti ako mimoškolská pedagogika[3] (pritom do obsahu mimoškolskej pedagogiky nepatrila oblasť výchovy mimo vyučovania v škole a školských zariadeniach) až napokon v komplexnom zábere v súčasnosti ako pedagogika voľného času (Kratochvílová, 2010).

Pedagogika voľného času je aplikovanou pedagogickou disciplínou, ktorá  skúma a rozpracováva uplatňovanie zákonitostí, zákonov učenia a výchovy pri utváraní osobnosti v špecifických podmienkach práce s deťmi a mládežou vo voľnom čase. Pedagogika voľného času zastrešuje oblasti mimoškolskej výchovy, výchovy v čase mimo vyučovania, čiže sa dotýka otázok výchovy vo voľnom čase.

Pedagogika voľného času sa zaoberá obsahom, formami a prostriedkami vzdelávacích aktivít, ktorých úlohou je jednak spoločensky prospešne vypĺňať voľný čas detí a mládeže, a taktiež kultivovať ich osobnosť. Ďalšou oblasťou jej záujmu je činnosť školských a iných zariadení, ktoré zabezpečujú výchovu a vzdelávanie vo voľnom čase (Sirotová, Vaniš, Ručková, 2011).

Zjednodušene je možné uviesť, že voľný čas je čas, ktorý nám zostane po odpočítaní pracovného času (resp. školských povinností) a času potrebného na zabezpečenie základných biologických potrieb. Jednotlivec môže s týmto časom slobodne narábať. Základná podmienka činností vo voľnom čase je dobrovoľnosť.

Výchova vo voľnom čase, ako píše Kratochvílová (2001), je vlastne intervenciou do voľného času detí a mládeže. Celým zmyslom ovplyvňovania voľného času je vytváranie podmienok, príležitostí a ponúk na jeho vhodné využívanie. K tomu má prispieť odborné usmernenie – výchovný vplyv s rešpektovaním špecifík voľného času. Týka sa konkrétnych výchovných  cieľov, obsahu, metód, prostriedkov a organizačných foriem výchovnej práce, špecifických zásad (ako napr. zásada dobrovoľnosti, záujmového zamerania činnosti, aktivity, samostatnosti a tvorivosti, demokracie a humanizmu, sebarealizácie, jednoty a špecifickosti výchovy) výchovy vo voľnom čase. Ide teda o neformálnu výchovu a vzdelávanie, ktoré majú svoje osobitosti a uplatňujú sa v nej špecifické výchovné zásady. Celá problematika je predmetom záujmu pedagogiky voľného času.

Funkcie voľného času sa najčastejšie formulujú nasledovne (Masariková, Masarik, 2002):

• výchovno-vzdelávacia  funkcia – edukácia, učenie a ďalšie vzdelávanie, zahŕňa tiež významné možnosti vplyvu na formovanie a rozvoj osobnosti, rozvíjanie záujmov, schopností, návykov, výchova mravných vlastností charakteru, pozitívnych hodnôt, hodnotová orientácia,
• rekreačno-relaxačná funkcia – predstavuje rekreáciu ako oddych a uvoľnenie (odpočinok, činnosti prospešné zdraviu),
• socializačná funkcia – súvisí s vytváraním podmienok pre rovesnícke, ďalšie sociálne kontakty, nadväzovanie vzťahov,
• sebarealizačná funkcia – súvisí uspokojovaním a rozvojom potrieb, záujmov, sklonov, schopností jednotlivca v záujmovej činnosti, aktivita podľa vlastného výberu a voľby,
• preventívna funkcia – ochrana detí a mládeže pred patologickými a negatívnymi javmi v spoločnosti (drogy, násilie,…) ako protihodnota sú ponúkané krúžky záujmovej činnosti v škole, školských výchovno-vzdelávacích zariadeniach atď.

Na výchovnom ovplyvňovaní voľného času a vytváraní podmienok pre jeho pozitívne a zmysluplné využívanie sa okrem rodiny zúčastňujú aj školské a mimoškolské subjekty, ako sú:

• štátne inštitúcie a štátna starostlivosť vo vzťahu k deťom a k mládeži hlavne v pôsobnosti rezortov školstva, kultúry, verejno-právne médiá,
• občianske združenia detí a mládeže, organizácie, spolky, nadácie,
• cirkev, náboženské spoločnosti, rehole,
• súkromné inštitúcie, organizácie, agentúry s rozličným zameraním (napr. organizovanie rekreácií, prádzninových pobytov, cestovania, turistiky, športu, umeleckej a inej výchovy) (Kratochvílová, 2001).

Školské zariadenia, ktorých pôsobnosť je orientovaná najmä na oblasť výchovy a záujmového vzdelávania, možno rozdeliť na:

• školské výchovno-vzdelávacie zariadenia (školský klub detí, centrum voľného času, školský internát),
• špeciálne výchovné zariadenia (diagnostické centrum, reedukačné centrum, liečebno-výchovné sanatórium),
• poradenské (centrum poradenstva a prevencie, špecializované centrum poradenstva a prevencie),
• školské účelové zariadenia (škola v prírode, zariadenia školského stravovania, stredisko služieb škole) (podľa zákona č. 245/2008 Z. z.).

K týmto zariadeniam možno priradiť aj jazykovú školu a základnú umeleckú školu, ktoré sú však zaradené do siete škôl, avšak poskytujú najmä záujmové vzdelávanie.

[1] Mimoškolská výchova predstavuje výchovné pôsobenie iných inštitúcií než škôl, napr. centier voľného času, združení detí a mládeže a ďalších subjektov.

[2] Mimotriedna výchova sa týka výchovného pôsobenia školy v dobe mimo povinnú výučbu, napr. činnosti záujmových útvarov, príležitostných a iných aktivít. Zahŕňa tiež činnosti školských klubov.

[3] Mimoškolská pedagogika sa zameriavala na analýzu výchovného pôsobenia v rôznych organizáciách a v spoločenských skupinách) (Višňovský, Kačáni, 2002).