ZÁKLADY PEDAGOGIKY

Ekologická a environmentálna výchova

Koncom 20. storočia a začiatkom 21. storočia nadobudli veľký význam ekologická a environmentálna výchova. Tento význam vychádza z globálneho problému ľudského spoločenstva. Ekológia je náuka o vzájomných vzťahoch organizmov, ich vzťahov k prostrediu a to na úrovni jedincov, populácií, biocenóz, ekosystémov a celej biosféry. Environmentalistika je náuka zaoberajúca sa vzťahmi medzi človekom a prírodným a sociálno-ekonomickými systémami.  Ekologická a  environmentálna výchova majú viesť žiaka k uvedomelému chápaniu spolupatričnosti človeka s prírodou a k pozitívnemu vzťahu k ostatným zložkám životného prostredia, k ochrane a tvorbe životného prostredia (Gogová, Kročková, Pintés,  2004).

Cieľom environmentálnej výchovy je podľa Kučírkovej (2006), zvyšovanie environmentálneho uvedomenia, získavanie vedomostí o životnom prostredí, pochopenie jeho významu v sociokultúrnom rozvoji ľudstva, objasňovanie jeho hodnoty. Ide o „učenie o prostredí“, „učenie cez prostredie“,  a „učenie pre prostredie“. Environmentálna výchova má v tomto zmysle nasledovné charakteristické črty:

• formuje pohľad na životné prostredie v jeho jednote,
• ako každý proces učenia je celoživotným procesom,
• koncentruje pozornosť človeka na reálne environmentálne situácie,
• ako socializačný proces stojí i padá na kvalite pripravenosti členov spoločnosti (na sociálnej zdatnosti),
• vďaka svojej interdisciplinárnosti umožňuje formovanie systematického a integratívneho myslenia osobnosti s rozvinutým ľudským a odborným potenciálom.

Do obsahu environmentálnej výchovy najčastejšie zaraďujeme:

• oboznamovanie s prírodnými javmi a procesmi v životnom prostredí,
• formovanie a rozvíjanie schopností chrániť a zlepšovať životné prostredie,
• formovanie zručností potrebných na riešenie environmentálnych problémov.

Za vhodné metódy environmentálnej výchovy považujeme  všetky metódy, ktoré sa dajú realizovať priamo v prírode. Preto sa v rámci environmentálnej výchovy často využívajú formy edukačnej vychádzky, výletu alebo exkurzie. Taktiež sú vhodné rôzne metódy samostatného riešenia environmentálnych problémov (projekty) napr. v okolí školy, obce, v ktorej žiaci bývajú.

 Globálna výchova a globálne rozvojové vzdelávanie

Globálna výchova je relatívne novým pedagogickým smerom a obsahom súčasne, ktorý vznikol v osemdesiatych rokoch 20. storočia. Od tej doby sa rozšíril po celom svete, avšak najväčší vplyv si uchováva v anglofónnych krajinách. V slovenskej odbornej literatúre sa táto problematika iba postupne dostáva do oblasti záujmu. Popri termíne globálna výchova (global education) sa možno v literatúre stretnúť aj s ďalšími označeniami ako medzinárodná výchova (international education), výchova k svetovému občianstvu (education for world citizenship), multikultúrna a interkultúrna výchova (multicultural and intercultural education), globálne rozvojové vzdelávanie (global development education). Ako uvádza Průcha (2001, s. 40) „tieto termíny sú niekedy používané v rovnakom či blízkom význame, ale väčšinou obsahujú určitý významový posun – v prípade globálnej výchovy sú zdôrazňované ekologické aspekty, v prípade výchovy k svetovému občianstvu sú zdôrazňované právne a sociálne aspekty apod.“

Na Slovensku sa častejšie používa termín globálne vzdelávanie, ktoré však zahŕňa komplexnú edukáciu človeka, t.j. rozvíjanie nielen vedomostí a poznatkov (ako je popisované pri definíciách vzdelávania), ale aj ovplyvňovanie mravnej stránky osobnosti, hodnôt, hodnotovej orientácie, postojov, názorov, presvedčenia a konatívnej zložky osobnosti.

Globálne vzdelávanie je aj súčasťou agendy na medzinárodnej a národnej úrovni (napr. Maastricht Global Education Declaration, Národná stratégia globálneho rozvojového vzdelávania,  Strednodobá stratégia rozvojovej spolupráce na roky 2019 – 2023, Agendy 2030 a iných príslušných predpisov) a v SR je táto oblasť podporovaná a rozvíjaná aktivitami na posilnenie globálneho vzdelávania v rámci spolupráce medzi Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu SR, Ministerstvom zahraničných vecí a európskych záležitostí SR a Európskou sieťou pre globálne vzdelávanie (GENE).

Súčasťou globálneho vzdelávania je rozvojové vzdelávanie (vzdelávanie o problematike rozvojových krajín a chudoby vo svete), environmentálne vzdelávanie, multikultúrne vzdelávanie, mierové vzdelávanie, ako aj vzdelávanie k ľudským právam v globálnom kontexte. Globálne rozvojové vzdelávanie (ďalej GRV) sa vo svojom obsahu zameriava na všetky témy, ktoré súvisia  s rozvojovou  i globálnou  problematikou  a vo  vzdelávacej  koncepcii  nevystupujú jednotlivo, ale ako navzájom previazaný celok.

Vychádzajúc z definície Maastrichtskej deklarácie „Globálne vzdelávanie je vzdelávanie, ktoré otvára ľuďom oči a mysle voči realite sveta a podnecuje ich k tomu, aby uviedli do sveta viac spravodlivosti, rovnosti a ľudských práv pre všetkých. Globálne vzdelávanie je chápané tak, že v sebe zahŕňa rozvojové vzdelávanie, vzdelávanie o ľudských právach, vzdelávanie o trvalej udržateľnosti, vzdelávanie pre mier a predchádzanie konfliktom a medzikultúrne vzdelávanie a je globálnou dimenziou vzdelávania pre občianske práva a povinnosti” (Maastricht Global Education Declaration, 2002, s. 2).

Základy GRV vychádzajú z viacerých dokumentov na medzinárodnej i národnej úrovni, ktoré sa premietli do spracovania Národnej stratégie pre globálne vzdelávanie na obdobie rokov 2012 – 2016 a aktuálne sa pracuje na tvorbe novej Národnej stratégie globálneho vzdelávania. Definícia globálneho vzdelávania podľa tohto aktuálneho kľúčového dokumentu v SR je nasledovná: „Globálne vzdelávanie (GV) je vzdelávanie, ktoré zdôrazňuje globálny kontext v učení (sa). Prostredníctvom neho dochádza k zvyšovaniu povedomia o globálnych témach, ktoré sa týkajú každého jednotlivca, k rozvoju jeho kritického myslenia v týchto témach a k hlbšiemu porozumeniu oblastí a tém, ktoré sa týkajú celého sveta. Témy globálneho vzdelávania poskytujú priestor na  zmenu postojov jednotlivca a posilňujú uvedomenie si vlastnej úlohy vo svete. Motivuje ľudí k zodpovednosti a vychováva smerom k osvojeniu si hodnôt aktívneho globálneho občana” (Národná stratégia, 2012, s. 1).

Rozvojové vzdelávanie (RV) sa zameriava na „objasnenie súvislostí medzi globálnym dianím a rozvojovými krajinami a je výborným a zaujímavým doplnkom učiva mnohých predmetov (napr. zemepisu, etickej výchovy, náboženskej výchovy, náuky o spoločnosti alebo občianskej náuky…) či voľnočasových aktivít. V západnej Európe má už viac ako tridsaťročnú tradíciu, u nás je záležitosťou relatívne novou, ale rýchlo sa rozširujúcou (Zaťková, Svitačová, 2013).

V literatúre sa stretneme s oboma pojmami – globálne (global education) aj rozvojové (development education) vzdelávanie, väčšinou sa používajú ako synonymá a nerozlišuje sa medzi nimi.

Globálne rozvojové vzdelávanie je aktuálny celosvetový trend, čoho dôkazom je aj to, že globálnou  problematikou  sa  zaoberajú  mnohé  významné  medzinárodné inštitúcie ako napríklad: Rozvojový program OSN (Organizácia spojených národov), Univerzita  OSN,  Svetová  obchodná  organizácia  (World  Trade  Organisation – WTO),  Svetová banka (World Bank – WB), Medzinárodný menový fond (International Monetary Fund – IMF) (Hipš, Ďurišová, 2006).

Hlavným cieľom globálneho vzdelávania je zlepšovanie informovanosti a vedomostí celej európskej verejnosti vo veciach globálnej vzájomnej závislosti a solidarity prostredníctvom vytvorenia lepších podmienok pre tieto účely. Podľa definície North-South centra do globálneho vzdelávania patrí vzdelávanie rozvojové, o udržateľnom rozvoji, o ľudských právach, o mieri, o predchádzaní konfliktom a o medzikultúrnom dialógu. Cieľmi GRV teda sú:

• Rozvoj globálneho uvedomenia.
• Rozvoj pocitu globálnej zodpovednosti a globálne zodpovedných postojov.
• Rozvoj vedomia, že lokálne podmienky a globálne problémy sú úzko prepojené.
• Pochopenie zmyslu rozvojovej pomoci.

Obsah globálneho rozvojového vzdelávania zahŕňa (Nádvorník, Volfová, 2004):

– informácie o živote ľudí žijúcich v rozvojových a rozvinutých krajinách,  a poznatky umožňujúce ľuďom pochopiť súvislosti medzi ich vlastnými životmi a životmi ľudí na celom svete;

– poznatky o ekonomických, sociálnych, environmentálnych, politických a kultúrnych procesoch, ktoré ovplyvňujú životy všetkých ľudí;

– dôraz na rozvoj schopností, ktoré umožňujú ľuďom aktívne sa podieľať na riešení problémov;

– podpora hodnôt a postojov, ktoré umožňujú ľuďom aktívne sa podieľať na riešení problémov na miestnej, regionálnej, národnej a medzinárodnej úrovni;

– prijatie zodpovednosti za vytváranie sveta, kde majú všetci ľudia možnosť žiť dôstojný život podľa svojich predstáv.

Pri definovaní obsahu globálneho vzdelávania je potrebné reagovať na aktuálne výzvy vo svete. Základné tematické celky, ktoré v sebe zahŕňajú čiastkové témy, ktoré sa môžu flexibilne dopĺňať sú podľa Národnej stratégie globálneho rozvojového vzdelávania (2012) nasledovné:

1. 1. Globalizácia a vzájomná prepojenosť – je základnou témou a zároveň princípom globálneho vzdelávania. Jedná sa o uvedomenie si prepojenosti rozvinutých a rozvojových krajín a ich vzájomné ovplyvňovanie.
2. Globálne problémy a rozvojová spolupráca – základné témy, ktoré sa týkajú rozvojového vzdelávania ako dôležitej súčasti globálneho vzdelávania. Témy popisujú hlavné problémy súčasného sveta.
3. Multikulturalizmus – tematický celok, ktorý je východiskom pre multikultúrnu/interkultúrnu výchovu ako súčasť globálneho vzdelávania.
4. Životné prostredie s ohľadom na globálne aspekty – tento tematický celok je súčasťou, environmentálnej výchovy, ktorá tvorí jeden z celkov globálneho vzdelávania.
5. Ľudské práva – tematický celok, ktorý je východiskom k výchove k ľudským právam s cieľom ich ochrany a rešpektovania.

Samotná realizácia globálneho rozvojového vzdelávania v školskej praxi kladie dôraz na vzťahy medzi jednotlivými vzdelávacími oblasťami a ich vzájomným prepojením. Preto čo najširšia možná integrácia v celom zábere vyučovacích predmetov i v bežnom živote školy s využitím takých metód výchovy, ktoré presahujú tradičný rámec edukačnej praxe by mohla byť správnou cestou k dosiahnutiu cieľov globálneho rozvojového vzdelávania (Suchožová, 2007). V rámci praktickej realizácie GRV je potrebné motivovať žiakov k mimoškolským aktivitám, k zveľaďovaniu svojho životného prostredia a sprístupňovať edukantom nové dimenzie ponímania globálneho a lokálneho a ich vzájomnej prepojenosti. Prostredníctvom zadávania úloh a projektov, prostredníctvom školení a kurzov, vybraných prednášok, besied z oblasti  GRV, vytváraním sietí na národnej a medzinárodnej úrovni. Využívajú sa interaktívne metódy ako rolové hry, práca s textom, diskusia, práca s audiovizuálnymi nástrojmi (ako na­pr. film, či webový portál youtube). Metódy GRV sú veľmi rozmanité. Pretože GRV sa nemôže zameriavať len na šírenie poznatkov o globálnych problémoch a témach, ale malo by rozvíjať názory, hodnotové orientácie a postoje, musia jeho formy a metódy zahŕňať skúsenostné a zážitkové učenie kombinované s kognitívnymi činnosťami a so sebareflexiou (Šeben Zaťková, T, 2017, 2019).

Multikultúrna výchova

Multikultúrna výchova vychádza z anglického termínu multicultural education.  Znamená prípravu na so­ciálne, politické a ekonomické reality, ktoré žiaci prežívajú v kultúrne odlišných a komplexných ľudských stykoch. Obsah pojmu multikultúrna výchova môžeme chápať dvojako. Prvým spôsobom ako proces, prostred­níctvom ktorého jednotlivci vytvárajú spôsoby svojho vnímania a hodnotenia kultúrnych sys­témov odlišných od ich vlastných a spôsoby svojho správania v týchto systémoch. Druhý spôsob chápania multikultúrnej výchovy je jej vnímanie ako pedagogického programu, ktorý zabezpečuje také učebné prostre­dia, aké sú prispôsobené vzdelávacím, sociálnym a jazykovým potrebám žiakov v rozdielnych etnických, rasových a iných minorít (Zeleňá­ková, 2005).

Multikultúrna výchova je súčasne výchovou, ktorú chápeme ako syntézu mož­ností, prostriedkov a cieľov výchovy v meniacej sa spoločnosti v etickej výchove, este­tickej vý­chove, výchove umením (zážitky, artefakty, obsahy, modely, významy, hod­noty), dramatickej výchove (budovanie dramatického zážitku, vnímanie dramatickej štruktúry), výchove k občianstvu, výchove k európanstvu v kontexte rozvoja mravnej osobnosti, výchove k tolerancii, výchove k ľudským právam, globálnej výchove apod. (Manniová, 2006).

Pracuje s pojmami, ako je kultúra, starostlivosť o kultúru, identita, tolerancia, empatia, spolužitie, menšina a väčšina, etnikum, stereotyp, predsudky, rovnosť, sebau­vedomenie, sta­rostlivosť o iných, o iné kultúry, rozvoj porozumenia, spolupráce a pod (Slušná a kol., 2006).

Z vymedzenia multikultúrnej výchovy celkom zreteľne vyplývajú jej ciele:  rešpektovať existenciu iných kultúr a ak­ceptovanie odlišnosti. Za vrcholný cieľ  sa považuje rozvoj sta­rostlivosti o odlišnú kultúru, teda aktívne zaangažovanie sa jednotlivca v prospech odlišnej kultúry.

V kultúrnom živote spoločnosti prináša multikultúrna výchova spoluprácu kultúr rôznych menšín a najmä menšín s väčšími kultúrami. V politickom živote pomáha svojím cieľave­domým pôsobením prekonávať rasizmus a xenofóbiu. V škole pomáha žiakom  potláčať pred­sudky a uvoľňovať skryté zábrany (Baláčková, Černáková, 2009).

Multikultúrna výchova pracuje s metódami aktívneho učenia. Manniová (2006) uvádza pre oblasť multikultúrnej výchovy zážitkové   vyučovanie, induktívne stratégie výučby, tímové a  projektové vyučovanie, kooperatívne vyučovanie tematickú integráciu a celostné učenie, učenie sa spoluprácou apod. Tvorcom a realizátorom multikultúrnej výchovy je učiteľ.

            Z hľadiska činiteľov výchovy viazaných na prírodné, hospodárske a duchovné faktory je nutné konštatovať nevyhnutnosť prepojenia jednotlivých zložiek výchovy v zmysle komplexného chápania výchovného pôsobenia. Chápanie výchovy tkvie predovšetkým vo „využívaní a vytváraní životných situácií, v ktorých prichádzajú vychovávaní priamo z logiky situácie k určitým záverom, ktoré nie sú len prevzaté, ale upevnené zážitkom“ (Pelikán, 2007, s. 36 ).

Výchova k udržateľnému rozvoju

Na zložitosti a problémy celosvetového vývoja v súčasnosti sa usilujú hľadať odpovede a riešenia aj niektoré vzdelávacie aktivity ako sú humanitárne vzdelávanie, vzdelávanie pre udržateľný rozvoj, rozvojové vzdelávanie, globálne vzdelávanie, svetová edukácia, svetová orientácia a podobne. Aj keď uvedené koncepty by sme mohli všeobecne chápať ako synonymá, každé z nich obsahuje istú významovú špecifickosť. Aj keď v predchádzajúcich častiach sme popísali novšie obsahové súčasti výchovy ako globálnu výchovu, multikultúrnu výchovu, environmentálnu výchovu, tak podobne aj výchovu pre udržateľný rozvoj by sme v pedagogickej literatúre našli opísanú rôznymi autormi rozdielne (všetky sú rôzne chápané ako napr.: smer, koncepcia, dimenzia, prístup, princíp, obsah výchovy, vzdelávací obsah, téma apod.). My sa prikláňame k stanovisku, že globálna výchova je zastrešujúci koncept k vyššie vymenovaným a výchovu k udržateľnému rozvoju chápeme ako čiastkovú zložku v rámci globálnej výchovy (Šeben Zaťková, Mravcová, Baranovič, 2020).

Pojmy udržateľnosť (sustainability) a udržateľný rozvoj (sustainable development) sa začali používať začiatkom 70-tych rokov 20. stor. najmä v súvislosti s poznaním, že nekontrolovateľný rast akýkoľvek (populácie, výroby, spotreby, znečistenia apod.) je neudržateľný v prostredí obmedzených zdrojov (Národná stratégia trvalo udržateľného rozvoja SR, 2001). Aj keď v slovenskom prostredí sa v starších dokumentoch používa označenie „trvalo udržateľný rozvoj“, odporúčame dodržať presný preklad z anglického jazyka „sustainable development“, čo znamená „udržateľný rozvoj“.

Udržateľný rozvoj  v  Slovenskej republike právne vymedzuje § 6 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí. Podľa neho ide o taký “rozvoj, ktorý súčasným i budúcim generáciám zachováva možnosť uspokojovať ich základné životné potreby a pritom neznižuje rozmanitosť prírody a zachováva prirodzené funkcie ekosystémov.”

Pojem udržateľný rozvoj zahŕňa dva termíny:

• udržateľný, ktorý označuje určité obmedzenia čo predstavuje takú skutočnosť, že zdroje sa majú využívať, ale nie sa vyčerpať;
• rozvoj predstavuje záležitosť hodnôt. Pod týmto pojmom nerozumieme len rast ekonomický, ale aj rozvoj všetkého od čoho závisí kvalita života, ktorá v sebe zahŕňa rozvoj vzdelávania, sociálnych služieb, starostlivosti o zdravie, kultúry, ľudských práv či politickej slobody a iné. Keď hovoríme o rozvoji ako takom, nemožno opomenúť, že do tejto kategórie patrí aj zveľaďovanie ochrany prírody a životného prostredia (Nové trendy v ekológii, 2000).

Výchova k udržateľnému rozvoju (VUR) sa zvyčajne chápe ako výchova, ktorá podporuje zmeny vo vedomostiach, zručnostiach, hodnotách a postojoch, aby sa vytvorila udržateľnejšia a spravodlivejšia spoločnosť pre všetkých. Cieľ VUR je posilniť a vybaviť súčasné a budúce generácie tak, aby uspokojili svoje potreby s využitím vyváženého a integrovaného prístupu k ekonomickým, sociálnym a environmentálnym rozmerom udržateľného rozvoja.

Dokument Agenda 2030 pre udržateľný rozvoj, ktorý bol prijatý na Rozvojovom Summite OSN v New Yorku v roku 2015 zakotvuje Ciele udržateľného rozvoja (SDGs), ktoré zahŕňajú 17 cieľov a 169 podcieľov[1] a tieto predstavujú v súčasnosti najaktuálnejšie a najväčšie priority rozvoja sveta. Lídri na celom svete sa zaviazali ukončiť chudobu, bojovať proti klimatickým zmenám a nespravodlivosti. Agenda 2030 (2015) má ponúkať lepšiu budúcnosť nielen pre miliardy ľudí, ktorí dnes na svete žijú, ale aj pre našu planétu ako takú. Týchto 17 cieľov predstavuje nový univerzálny štandard pre rozvoj, ktorý má myslieť na všetkých obyvateľov planéty, a preto táto Agenda vyzýva, aby sa do plnenia vymedzených cieľov, ktoré majú byť naplnené do roku 2030, zapojili všetci – krajiny globálneho Severu, globálneho Juhu, s dôrazom na každého jedného jednotlivca. Požiadavky medzinárodného spoločenstva krajín sa samozrejme musia premietnuť aj do aktuálnych potrieb výchovy a vzdelávania na všetkých úrovniach, preto koncept výchovy k UR je jednou zo základných ciest ako ich naplniť.

Čo sa týka obsahu VUR ten je o niečo komplexnejší ako je tomu pri environmentálnej výchove aj keď sa v istých bodoch prekrývajú. Udržateľný rozvoj by mal byť predovšetkým ekologický a život nad rámec únosnej kapacity planéty nie je možný, ale na druhej strane udržateľný rozvoj  pozostáva nielen z ekologickej, ale aj z ekonomickej a sociálnej oblasti, pričom obe sú závislé na environmentálnom zdraví. Idea udržateľnosti je napriek svojmu ekonomickému aj sociálnemu kontextu obvykle primárne spájaná s ekológiou v širokom slova zmysle. V  problematike udržateľnosti sú žiaci počas výchovno-vzdelávacieho procesu vedení k pochopeniu, rozvíjaniu a formovaniu správania sa a vlastnej spoločenskej zodpovednosti nielen k životnému prostrediu, ale aj k zdravému spôsobu života, uvedomelej spotrebe, uvedomeniu si dôležitosti zhodnocovania odpadov alebo využívania obnoviteľných zdrojov energie, teda upriamovaním pozornosti na pochopenie globálnej previazanosti udalostí, vývoja i problémov na miestnej, regionálnej, národnej i medzinárodnej úrovni.

Tematika  udržateľného rozvoja, udržateľného poľnohospodárstva, či cirkulárnej ekonomiky resp. hospodárstva je už takmer samozrejmosťou napríklad vo vysokoškolskej výučbe (najmä na VŠ technického a ekonomického zamerania) a preniká postupne aj do nižších stupňov vzdelávania.

Praktická realizácia VUR (edukácie k UR / vzdelávanie k UR alebo výchova k UR) je v súčasnosti riešená na školách najčastejšie v rámci prierezovej témy environmentálnej výchovy, avšak možno sa stretnúť v praxi aj s ďalšími formami realizácie, alebo aj prostredníctvom zapojenia sa do rôznych vzdelávacích programov a projektov. Škola dosahujúca  pokrok by sa nemala obmedzovať iba na niekoľko predmetov (napr. biológia, geografia), ale uvedomiť si, že ide o viac ako len učenie sa o prírode, pretože VUR obsahuje aj sociálny a ekonomický aspekt a týka sa všetkých predmetov. Udržateľná škola a celé jej kurikulum a proces výučby sa sústredí okolo témy udržateľného rozvoja, nie okolo predmetov. Vhodné sú aktivity v mimovyučovacom čase – v rámci krúžkovej činnosti, účasťou na rôznych súťažiach apod. Komplexnú výchovu v tejto oblasti v základných a stredných školách zabezpečujú rôzne formy, metódy a prostriedky činnosti ako efektívne projektové vyučovanie, súťaže, besedy, výstavy, cvičenia, tvorivé dielne. Učiteľ bez ohľadu na svoju vyštudovanú aprobáciu, či odborovú špecializáciu má náročnú úlohu vo vzťahu k sprostredkovaniu obsahu vyučovania v smere rozvoja kompetencií žiakov pre udržateľnú budúcnosť.

Školám je v súčasnosti umožnené okrem vzdelávacích oblastí, ktoré sú rámcom pre školské predmety príbuzného zamerania aj povinnosť realizovať prierezové témy. Realizácia prierezových tém nie je iba nadpredmetová, ale existuje možnosť realizovať ju aj ako samostatné voliteľné predmety alebo kurzy v blokovej výučbe. Prierezové témy prepájajú rôzne oblasti základného učiva a umožňujú vnímať komplexnosť sveta a prispievajú k rozvoju kľúčových kompetencií. UR zatiaľ nie je na Slovensku samostatnou prierezovou témou, ale priestor na jeho realizáciu je vo všetkých existujúcich prierezových témach, napríklad v ochrane života a zdravia, v mediálnej výchove, určite v multikultúrnej alebo environmentálnej výchove, keďže ako bolo naznačené, UR zahŕňa viaceré oblasti nielen environmentálnu.

[1] Ciele udržateľného rozvoja sú nasledovné: 1) Žiadna chudoba; 2) Žiadny hlad; 3) Kvalita zdravia a života; 4) Kvalitné vzdelanie; 5) Rodová rovnosť; 6) Čistá voda a hygiena; 7) Dostupná a čistá energia; 8) Dôstojná práca a ekonomický rast; 9) Priemysel, inovácie a infraštruktúra; 10) Zníženie nerovností; 11) Udržateľné mestá a komunity; 12) Zodpovedná spotreba a výroba; 13) Ochrana klímy; 14) Život pod vodou; 15) Život na pevnine; 16) Mier, spravodlivosť a silné inštitúcie; 17) Partnerstvá za ciele (UNDP, 2018).