JAZYKOVÁ KULTÚRA — PÍSOMNÝ A ÚSTNY PREJAV

10.3 Výslovnosť spoluhlások

Výslovnosť slovenských spoluhlások môže byť sprevádzaná viacerými javmi, ktoré vedú k vzniku ortoepických chýb. V rámci tejto podkapitoly sa sústreďujeme výlučne na javy týkajúce sa artikulácie jednotlivých hlások. Javy, pri ktorých dochádza k vzájomnému pôsobeniu foném alebo prozodém — teda k ovplyvňovaniu jednej hlásky či prozodémy druhou — budú predmetom analýzy v samostatnej kapitole venovanej neutralizáciám v slovenskom jazyku.

Z ortoepických javov pri spoluhláskach treba zdôrazniť najmä:

— výslovnosť mäkkých spoluhlások ď, ť, ň, ľ,

— výslovnosť predložiek so, ku,

— výslovnosť zdvojených spoluhlások,

— výslovnosť spoluhláskových skupín.

Výslovnosť  ď, ť, ň, ľ

Jedným z výrazných fonologicko-ortografických javov v slovenskom jazyku je nesúlad medzi zvukovou (fonetickou) a grafickou (pravopisnou) podobou jazykového prejavu v prípadoch, keď sa pred vokálmi i, í, e, ia, ie, iu v koreňoch domácich slov, ako aj pred gramatickými alebo slovotvornými príponami domáceho pôvodu nachádzajú konsonanty, resp. grafémy d, t, n, l, keďže zo zvukového hľadiska sú to fonémy ď, ť, ň, ľ. Napriek tomu, že sa tieto spoluhlásky v uvedenej pozícii artikulujú ako mäkké, pravopis túto mäkkosť prostredníctvom mäkčeňa nezaznamenáva. Tento pravopisný princíp má sekundárny dopad aj na výslovnosť, keďže grafická podoba môže ovplyvniť realizáciu hlásky v hovorenom prejave, a to najmä v prípade hlásky ľ. Výslovnosť ľ sa však často zanedbáva aj v pozíciách, kde sa mäkkosť explicitne zaznačuje mäkčeňom. Hoci sa absencia artikulácie ľ v bežnej komunikácii nevníma ako výrazne nesprávna výslovnostná forma, v rámci kodifikovanej spisovnej výslovnosti sa jej realizácia považuje za normatívnu a žiaducu.

a) Spoluhlásky t, d, n, l – ť, ď, ň, ľ v domácich slovách

V domácich slovách sa t, d, n, l vyslovujú prevažne v zhode s pravopisom; výnimkou je výslovnosť [ť, ď, ň, ľ], ak stoja pred i, í, e, ie, ia, iu — vtedy ich vyslovujeme prevažne mäkko, hoci graficky mäkčeň nezaznačujeme: tisíc, deti, nejako, palica, ľežať [ťisíc, ďeťi, ňejako, paľica, ľežať].

— zvieracie adjektíva vzoru páví sa vyslovujú mäkko: sloní, orlí [sloní, orľí]; podobne aj príslovky: krásne, náhle [krásňe, náhľe],

— spoluhlásky l — ľ sa striedajú v tvaroch ako [pošľi — poslal, kašlať — kašľem, prestreľiť – prestrelka],

— ak je neurčitkovou kmeňotvornou príponou –i, -ia, -ie, ako v slovách páliť, kliať, plieť, vo všetkých tvaroch sa vyslovuje [ľ]: [páľim, páľiš, páľi],

— pri stupňovaní adjektív nastáva striedanie d, t, n, l — ď, ť, ň, ľ: [ríxli — ríxľeĭší, zaťatí — zaťaťeĭší],

— v slovách ako kúpele, machle, zubále, korále, behúle Vráble, Tále sa ľ vyslovuje vo všetkých pádoch.

Prípady, keď [ď, ť, ň, ľ]  v domácich slovách pred mäkčiacou spoluhláskou nevyslovujeme:

— tvary prídavných mien vzorov pekný a matkin, ako aj tvary niektorých čísloviek a príčastí skloňovaných podľa týchto vzorov: dobrí ľudia, vážení prítomní, matkini známi, jedny nohavice, o šikovnej žene [dobrí‿ľuďĭa, vážení‿prítomní, matkini‿známi, jedni‿nohavice, o‿šikovneĭ‿žeňe],

— v slovách žiaden, hoden, vinen [žĭaden, hoden, vinen],

— v tvaroch osobných zámen ten, tento, onen, ten, tej, tie, tento, tejto, títo, tieto, onen, onej, oní, oné [ten, tento, onen, ten, teĭ, tĭe, tento, teĭto, títo, tĭeto, onen, oneĭ, oní, oné],

— v predponách, ak sa základ začína na i, í, e: odišiel, predizba, odísť, polizba, nadeň, podeň… [odišĭel, predizba, odísť, polizba, nadeň, podeň],

— vo zvukomalebných slovách: tik-tak, dínom-dánom, cingi-lingi [tik‿tak, dínom‿dánom, ciŋgi‿liŋgi],

— v slovách: jeden, jedenásť, okienečko, pijatika, putika, štyri, teda, temer, terajší, teraz, terč, vínečko, všetečnica, , vtedajší, vtedy, v júni, v júli, poveternostný [jeden, jedenásť, okĭenečko, pijatika, putika, štiri, teda, temer, teraĭší, teras, terč, vínečko, všetečňica, vtedaĭší, vtedi, wˬjúni, wˬjúli, poveternostní],

— v slovách mestečko, miestečko, veternica, veterník, veterno, veterný sa uprednostňuje (nie je však striktne vyžadovaná) mäkká výslovnosť [mesťečko, mĭestečko, veťerňica, veťerňík, veťerno, veťerní],

b) Spoluhlásky t, d, n, l – ť, ď, ň, ľ v prevzatých slovách

Hoci jedným zo znakov cudzosti slov používaných v slovenčine je aj výslovnosť [d, t, n, l] pred i, í, e, slová, ktoré celkom zdomácneli, prispôsobili sa aj výslovnosťou: diabol, košeľa, anjel, tehla, inžinier  [ďĭabol, košeľa, aňĭel, ťehla, inžiňĭer]. V prevzatých (ale aj v cudzích) slovách sa pred ohýbacími a domácimi odvodzovacími príponami a vnútri týchto prípon pred i, í, e, ia, ie, iu vyslovujú spoluhlásky ď, ť, ň, ľ: [terén — f‿teréňe, bicikel — na‿bicikľi].

c) Spoluhlásky d, t, n, l pred i, í, e v koreni cudzích slov

Spoluhlásky d, t, n, l v koreni cudzích slov vyslovujeme vždy tvrdo: tenis, Denis, titul, lepra, nikel [tenis, denis, titul, lepra, nikel].

d) Spoluhlásky d, t, n, l pred cudzími odvodzovacími príponami

Tvrdo vyslovujeme d, t, n, l pred týmito pôvodom príponami:

— –ik, -ík: mechanik, mystik, evanjelik, katolík…

— -ický, -ícky: komunistický, biblický, melancholický, katolícky, kanonický…

— -izovať: kolonizovať, aktualizovať, mechanizovať…

— -izmus: kapitalizmus, hyenizmus, sadizmus, mechanizmus…

— -ista: komunista, futbalista, kolonista…

— -ita: bonita, identita, kvalita…; tak sa vyslovujú aj mená ako Afrodita, Edita, Judita…

— -ika: erotika, protetika, Veronika…

— -id, -it: jodid, bakelit, igelit…

— -in, -inka, -ínka: bernardín, nikotín, pralinka, blondínka. Tak sa vyslovujú aj názvy a mená Kolín, Berlín, Augustín, Konštantín…

— -ent: inteligent, abonent, incident, rezident, študent…

— -er, ér: káder, partner, reportér, žonglér…

— -es: majáles, notes…

— -e: finále, penále, parte, pastorále…

Tvrdo sa d, t, n, l vyslovuje aj v cudzích slovách s koncovými samohláskovými skupinami ia, ie, ea, ium: beštia, lapálie, idea, evanjelium, konzílium, rádio, galimatiáš [bešti a, lapáli e, ide a, evaňĭeli um, konzíli um, rádi o, galimati áš].

e) Spoluhlásky ť, ď, ň, ľ v prevzatých slovách s domácimi slovotvornými príponami

V prevzatých slovách vyslovujeme ť, ď, ň, ľ pred týmito domácimi príponami:

— -ik, -ík: anjelik, fíglik, pikulík, referátik, škandálik; tak je to aj v slovách ako špendlík, štamperlík, trpaslík, žolík, draslík, hliník, kyslík, sodík, vodík, uhlík…

— -iak, -iar, -ier: švindliar, golier, halier, maniak…

— -ec: Bengálec, Dalmatínec, Portugalec…

— -ica: mangalica, terkelica…

— -ena: fiflena…

— -ina: tónina…

— -ník, -nik: agrárnik, ciferník, kriminálnik, sírnik…

Výslovnosť predložiek so a ku

V rámci spisovnej výslovnosti sa pri predložkách so a ku vymedzujú pomerne jednoznačné pravidlá. Predložka so sa v štandardnej výslovnosti realizuje vždy ako [zo], zatiaľ čo predložka ku sa vyslovuje vždy ako [gu]. Výnimku predstavujú prípady, keď za uvedenými predložkami nasledujú tvary osobných zámen začínajúce sa na spoluhlásku n. V takýchto kontextoch sa zachováva pôvodná výslovnosť predložiek, ide len o dva prípady: so mnou a ku mne [so‿mnoŭ], [ku‿mňe]. Spojenia ku nám, ku vám, ku našim a pod. sú nesprávne, vokalizácia v tomto prípade nenastáva, správne je k nám, k vám, k našim.

Výslovnosť zdvojených spoluhlások

Zdvojené spoluhlásky vznikajú v prípadoch, keď sa v jazykovom prejave bezprostredne vedľa seba vyskytnú dve identické alebo foneticky príbuzné spoluhlásky Zdvojené spoluhlásky sa v slovenčine vyskytujú na morfematických hraniciach: na hraniciach slov, medzi ktorými nie je prestávka, na hranici slovných základov v zložených slovách, na hranici predpony a koreňa (základu) slova, na hranici koreňa (základu) slova a prípony. V skupine troch a viacej spoluhlások vznikajú zdvojené spoluhlásky len zriedkavo.

a) Zdvojené spoluhlásky namiesto dvoch spoluhlások

Zdvojené spoluhlásky vznikajú vo výslovnosti spisovnej slovenčiny viacerými spôsobmi:

1. vnútri slova alebo na hranici susedných slov sa stretnú dve rovnaké spoluhlásky alebo spoluhlásky líšiace sa iba znelosťou: ranný, ťažšie [ra›ní, ťa›šĭe].
2. Vnútri slova vznikajú zdvojené spoluhlásky aj v prípade, ak sa stretnú spoluhlásky líšiace sa iba mäkkosťou, prípadne je rozdiel aj v znelosti (tť, tď, dť, ťd…): dennodenne [ďe›noďe›ňe], chyťte [xi›ťe], poďte[po›ťe], nad topoľom [na›topoľom].
3. Vznikajú aj vtedy, keď sa na morfematickej hranici (v skupine dvoch spoluhlások) stretne niektorá zo spoluhlások t, d, ť, ď so sykavou spoluhláskou (c, č, s, š, z, ž, dz, dž): sudca [su›ca], Bytča [bi›ča], predseda [pre›ceda]; často na rozhraní predpony a základu slova, pričom vzniká zdvojená sykavka: predzápas [pre›Зápas], odžať [o›džať]. V tomto prípade ide o výsledok neutralizácie.
4. V niektorých prípadoch vznikajú zdvojené spoluhlásky vtedy, keď sa na morfematickej hranici stretnú záverovo-úžinová a úžinová spoluhláska, ktoré sa neodlišujú miestom artikulácie: väčší, väčšinou [ve›čí, ve›činoŭ].

b) Zdvojené spoluhlásky v skupine troch spoluhlások

V rámci konsonantických skupín obsahujúcich tri spoluhlásky sa zdvojené spoluhlásky vyskytujú sporadicky, pričom ich artikulačná realizácia môže byť ovplyvnená fonetickým kontextom a rytmicko-syntaktickou štruktúrou výpovede. Musia byť splnené iné podmienky na vznik zdvojenej spoluhlásky, v poradí treťou je spoluhláska r, l, ľ, v, m, n, ň a zároveň nepredchádza c, dz, č, dž: [rozslabikovať, tvrdší ro›slabikovať, tvr̥›čí].

c) Osobitné prípady

Dvojaká výslovnosť sa pripúšťa na hranici predpony a základu slova a na hranici slovných základov v zložených slovách, ak sa tu medzi dvoma samohláskami alebo pred niektorou zo spoluhlások r, l, v, m, n, ň, ľ, resp. po daktorej z nich stretne niektorá zo spoluhlások t, d, n, l s úžinovou alebo záverovoúžinovou sykavou spoluhláskou (c, č, s, š, z, ž, dz, dž): odsunúť [otsunúť/o›cunúť], päťslabičný [pe›clabiční/peťslabiční], predzápas [pre›ʒápas/ predzápas], odžať [o›ǯať/odžať].

Na hranici samostatných slov sa zdvojené spoluhlásky môžu (ale nemusia) vysloviť vtedy, keď sa tu stretnú dve rovnaké spoluhlásky, spoluhlásky líšiace sa iba znelosťou, alebo keď sa tu stretne záverová so záverovo-úžinovou alebo s úžinovou spoluhláskou: váš žiak, náš Štefan, pred cieľom; odporúča sa vyslovovať [váž‿žĭak, náš‿šťefan, pret‿cĭeľom], no možné je i [vᛞĭak, nᛚťefan, pre›cĭeľom].

Zdvojené j sa v slovenčine nevyslovuje; ak sa stretnú dve j vedľa seba, tak prvé sa vyslovuje ako ĭ [dvoĭjaziční].

V číslovkách sa uprednostňuje zjednodušená výslovnosť [dvacať, tricať, peďesiat]. Výslovnosť so zdvojenou spoluhláskou je v týchto prípadoch príznakom vyššieho štýlu.

Výnimkami sú slová dcéra a väčšmi [céra, večmi], kde zdvojená spoluhláska nevzniká.

Zdvojené h sa nevyslovuje — ak taký prípad nastane, vyslovuje sa znelé ch [ɣ], napríklad [ľĭeɣ‿ horí].

Výslovnosť spoluhláskových skupín

V slovenskom jazyku sa vyskytuje široké spektrum spoluhláskových skupín, ktoré predstavujú kombinácie dvoch alebo viacerých spoluhlások v rámci jednej slabiky alebo na morfematických hraniciach. Niektoré z nich sa vo výslovnosti zjednodušujú, iné vo výslovnosti zmenám nepodliehajú.

Nezjednodušujú sa tieto skupiny:

— tn, tň, dn, dň, tl, dl, tľ: bytný, platňa, riadny, padni, sedadlo, tlieť, na metle, vedľa…

— nt, nd, nť, nď, ňt, ňď, ňť, ňď: tento, rande, hontiansky, inde, vstaňte…

— lt, ld, lť, lď, ln, lň, ľt, ľd, ľť, ľď, ľn, ľň: malta, halda, plť, kalný, slnečný, páľte, poľný…

— stn, zdn, štn , štl, ždn, str. ctn sa nezjednodušujú: mastný, prázdny, zištný, týždne, nectný. Ustálenou výnimkou z tohto pravidla je výslovnosť čísloviek: napr. šestnásť [šesnásť].

— ntn, ntň: latentne, permanentný…

— šs, žs, sš, zš, zž, sč, čs, zč: našský, mužský, rozčarovať, rozšíriť, rozžiariť, sčítať, lamačský…

Zjednodušujú sa tieto skupiny:

— tsk: svetský [sveckí],

— dsk: hradská [hracká],

— dzsk: prievidzský [prĭevickí],

— dst: podstata [poctata],

— tstv: detstvo[ďectvo],

— dšt: poľudštiť [poľučťiť],

— tšt: podstata [poctata],

— ptč: koptčina [kopčina],

— dstv: ľudstvo [ľuctvo],

— ndsk: Holandsko [holancko],

— ntsk: študentský [študenckí],

— zsk: Francúzsko [francúsko],

— zsk: Francúzsko, francúzsky, Sliezsko [francúsko, francúski, sľĭeski],

— zšť: francúzština [francúšťina], ale pozor, ak ide o spojenie predpony a začiatku slova, zjednodušenie nenastáva: rozštiepiť [rosšťĭepiť],

— rzsk: perzský [perskí],

— rzšť: perzsština [perština],

— ptsk: egyptský, koptský [egipskí, kopskí],

— stsk: mestský [meskí],

— ststv: modiststvo [modistvo],

— sťst: šesťsto [šesto].