JAZYKOVÁ KULTÚRA — PÍSOMNÝ A ÚSTNY PREJAV

11.2 Silová modulácia reči

Prízvuk

Prízvukom sa už od najstarších čias zaoberali gramatici, ktorí ho nazývali anima vocis, čiže duch slova. V našej lingvistike možno nájsť viacero vymedzení prízvuku. Jozef Mistrík (2002, s. 162) uvádza, že prízvuk (akcent) je zvýraznenie jednej slabiky v slove. Pre slovenčinu, ale aj pre niektoré cudzie jazyky je príznačné, že sa potenciálne akcentuje prvá slabika slova. Ábel Kráľ a Ján Sabol (1989, s. 359) slovný prízvuk definujú ako vyzdvihnutie prízvučnej slabiky slova (alebo rytmického taktu). Je na prvej slabike. E. Pauliny, J. Štolc a J. Ružička (1953, s. 41) uvádzajú, že prízvuk je zvuková vlastnosť slabiky. Prejavuje sa tak, že sa pri artikulácii nositeľa slabičnosti zosilní výdychový prúd. Prízvuk v slovenčine je výdychový, čiže expiratórny; volá sa aj dynamický. V slove je obyčajne na prvej slabike. Čech Milan Romportl (Základy fonetiky, s. 108) píše, že fonetickou podstatou prízvuku ako silového, tak tónového je dynamický rozdiel prízvučných (silnejších) a neprízvučných (slabších) slabík.

Prízvuk má v slovenčine delimitačnú funkciu, čo znamená, že jeho primárnou funkciou je vymedzovať hranice jednotlivých slov v reči (´Mama ´rada ´číta ´knihy.) či rovnocenných častí zložených slov (´rakúsko-´uhorský). Delimitačná funkcia však neplatí absolútne. Vplýva na ňu viacero faktorov:

1. počet slabík slova: dvoj- a viacslabičné slová sú vymedzené prízvukom vždy, a to buď samostatne (´záhrada, ´lebo, ´spoza, ´asi) alebo v rámci taktu v predložkovom spojení (´do záhrady); pri jednoslabičných slovách je prítomnosť prízvuku viazaná na slovnodruhovú povahu slova. Pri zložených slovách so spojovníkom (žlto-čierny) majú obe časti na prvej slabike hlavný prízvuk (´žlto´čierny); v zložených slovách bez spojovníka (bledomodrý) je na druhej časti len vedľajší prízvuk.

2. slovnodruhová povaha slova: jednoslabičné podstatné mená, prídavné mená, slovesá, číslovky a príslovky sú prízvučné vždy (´pes, ´zlá, ´choď, ´dva, ´dnes), jednoslabičné zámená, spojky, častice a citoslovcia sú neprízvučné; pri jednoslabičných predložkách vplýva na ich prízvučnosť viacero faktorov.

Prízvuk v slovenčine sa prejavuje tak, že prízvučná slabika je výraznejšia ako  neprízvučná slabika. Tento rozdiel sa zvyčajne prejavuje v striedaní prízvučnej a jednej či dvoch neprízvučných slabík (´Mama ´čítala ´noviny. ´Deti sa ´hrali  ´na piesku.) Prízvučná slabika je vždy výraznejšia ako neprízvučná. Rytmus slovenčiny  však striktne nevyžaduje striedanie prízvučnej a neprízvučnej slabiky a bezprostredne za sebou môžu nasledovať dve, ba i viacero prízvučných slabík, avšak nikdy nie v rámci jedného slova, len v slede viacerých prízvučných jednoslabičných slov (´Hneď ´stoj!, ´Pán ´kráľ ´Ján ´stál ´vždy ´sám.) Takýto prízvuk nazývame dynamický prízvuk a vyznačuje sa pravidelným umiestnením prízvuku na prvej slabike slova. Ide o tzv. fixný prízvuk, ktorý je zároveň expiračný, t. j. vzniká na základe zvýšenej intenzity výdychu pri artikulácii slabiky. Prízvuk sa ako suprasegmentálny jav vzťahuje na celú slabiku, nie na hlásky ako najmenšie rečové segmenty. Pravda, v niektorých prípadoch je slabika tvorená práve jednou hláskou (´Ako sa ´máte?; ´Prišiel ´iba ´jeden.) Hlavný prízvuk sa zvyčajne vzťahuje na prvú slabiku slova. Ak pred slovom stojí jednoslabičná predložka môže sa prízvuk presunúť na ňu, čím sa prvá slabika slova stane neprízvučnou (´Povedal ´Petrovi ´pravdu.; ´Povedal ´o Petrovi ´pravdu.). Jednoslabičná predložka však prízvuk nenadobúda automaticky, vplývajú na to špecifické faktory, ktorým sa budeme venovať v ďalšej časti kapitoly. Zvýraznenie prízvučnej slabiky sa v slovenčine dominantne dosahuje silou (intenzitou) hlasu, sekundárnym javom je zmena výšky hlasu. Okrem dynamického prízvuku sa v niektorých jazykoch vyskytuje tzv. melodický prízvuk. Melodický prízvuk je v jazykoch, kde sa význam slov rozlišuje zmenou výšky prízvuku v rámci jednej slabiky. Napríklad v mandarínskej čínštine  má slabika jeden zo štyroch tónov (vysoký, stúpajúci, klesajúci-stúpajúci a klesajúci) a ich použitie mení význam:

• 妈 (mā)s vysokým tónom znamená mama.
• 麻 (má)so stúpajúcim tónom znamená konope.
• 马 (mǎ)s klesajúco-stúpajúcim tónom znamená kôň.
• 骂 (mà)s klesajúcim tónom znamená nadávať.

Tento typ prízvuku sa využíva aj v ďalších jazykoch, napríklad v kórejčine, v jazyku hmong z juhovýchodnej Ázie, v jorubčine a jazyku Igbo v Nigérii, v laoštine, kantončine, khmerčine…

Tretím typom prízvuku je tzv. tonálny prízvuk. Je to prízvuk napr. vo švédčine, nórčine, japončine, litovčine, srbčine či starej gréčtine. Má tiež dištinktívnu funkciu ako melodický prízvuk, ale nie v rámci jednej slabiky, lež v rámci celého slova. Zjednodušene povedané, na rozdiel od čisto melodického prízvuku tu nemení význam slova zmena prízvuku na tej istej slabike, ale význam slova závisí od toho, na ktorej slabike slova sa prízvuk nachádza, dištinktívnu funkciu má poloha prízvuku v rámci slova. Napríklad vo švédčine má slovo anden dva významy: ak je prízvuk na prvej slabike, je to kačica; ak je prízvuk na druhej slabike, je to duch. V japončine znamená slovo hashi s prízvukom na prvej slabike most; ak je prízvuk na druhej slabike, sú to paličky na jedenie. Srbské slovo пара (para) s prízvukom na prvej slabike znamená vodná para; ak je prízvuk na druhej slabike, má význam dvojica, pár. Starogrécke slovo πόνος (pónos) s prízvukom na prvej slabike znamená práca, úsilie; s prízvukom na druhej slabike je to bolesť.

Prízvučnosť enklitík a proklitík

Samostatné sú to neprízvučné slová. Môžu sa však rytmicky pripájať k iným slovám a nadobudnúť prízvuk. Príklonky (enklitiky) sa pripájajú k predchádzajúcemu slovu a potom s ním vytvárajú rytmický celok; patria k nim najmä jednoslabičné tvary pomocného slovesa byť: byť, som, si, je, sme, ste, sú, bol; a jednoslabičné zámená: mi, ti, si, mu, jej, ma, ťa, sa, ho, ju, nám, vám, im, nás, vás, ich, ten, tá, to, on…

Predklonky (proklitiky) stoja pred prízvučnou slabikou a majú funkciu tzv. rytmických predrážok; sú to napr. jednoslabičné spojky a častice: a, i, aj, že, keď, až, len, či, kde, ba, ak, už…

Ak stoja príklonky a predklonky pri prízvučnom slove a nenasledujú za sebou viac ako dve neprízvučné slabiky, tak sú neprízvučné; napr. : ´spieva si; ´stáva sa; ´svet je; ´vidí ho; ´dal som jej; ´hovorí, že ´odíde.

Prízvučné sú vtedy, ak je to potrebné pre rytmickú organizáciu reči, najmä vtedy, ak by po sebe nasledovali tri či viaceré neprízvučné slabiky; vtedy sú niektoré enklitiky a proklitiky (zvyčajne prvé) prízvučné. Ide hlavne o pozíciu, ak stoja vedľa seba aspoň tri enklitiky po inom jednoslabičnom (prízvučnom) slove, alebo aspoň dve po daktylskom alebo trochejskom takte: ´dal som ´mu to; ´vzali ´sme si to; ´lepšie ´sme si ju ´mali ´strážiť. Proklitiky sú prízvučné vtedy, keď stoja pred iným neprízvučným slovom: ´Keď sme ´si ho ´všimli, ´ušiel. ´Ak sa ´za nás ´hanbíš, ´tak si len ´choď.

Prízvuk jednoslabičných predložiek

Viacslabičné predložky majú prízvuk na prvej slabike podobne ako iné prízvučné slová (´oproti, ´pomimo, ´poza, ´pomedzi). Jednoslabičné predložky v slovenskom jazyku môžu byť prízvučné, avšak ich prízvučnosť nie je systémovo pevná. Tvrdenie, že každá jednoslabičná predložka je automaticky prízvučná, nezodpovedá reálnemu jazykovému úzu. V praxi sa totiž vyskytujú prípady, keď tá istá predložka v identickom syntaktickom či komunikačnom kontexte raz prízvučná je, inokedy nie. O prízvučnosti predložky rozhoduje predovšetkým konkrétny jazykový kontext, ako aj významová exponovanosť predložky v danom prejave. Mechanické, schematické prízvukovanie jednoslabičných predložiek môže viesť k monotónnosti jazykového prejavu, a preto je vhodné pristupovať k tejto otázke s primeranou jazykovou citlivosťou. Princípy prízvukovania jednoslabičných predložiek možno zhrnúť do niekoľkých bodov:

— po jednoslabičnom slove býva jednoslabičná predložka zvyčajne neprízvučná. Výrazne sa to prejaví, najmä ak nasleduje viacslabičné slovo: ´Deň za ´dňom sa ´míňa. ´Človek zo ´zlatým ´srdcom.,

— pred jednoslabičným slovom (najmä ak predchádza viacslabičné slovo) býva jednoslabičná predložka prízvučná: ´rana ´pod pás, ´pohľad ´na svet,

— pred neprízvučným slovom je jednoslabičná predložka prízvučná: ´odlúčil sa ´od nich; ´uvažoval ´nad tým,

— ak pred jednoslabičnou predložkou stojí enklitika či proklitika ‚tak predložka môže, no nemusí byť prízvučná: ´On sa na ´školu ´nesústredí. / ´On sa ´na školu nesústredí.; ´Videli, ‚´že si ´sa na ´dvore zastavil. ´Videli, ´že si sa ´na dvore  ´zastavil.,

— čím je slovo po jednoslabičnej predložke dlhšie, tým väčšia je tendencia predložku neprízvukovať: ´názory na ´najrozmanitejšie ´otázky.

— významová dôležitosť slov pre zmysel výpovede a to, ako ju cíti hovoriaci. V tom prípade prízvuk

môže predložku vysunúť do popredia (predložka dokonca môže niesť dôraz): ´Prišiel ´pred obedom, nie ´po ňom.,

— jednoslabičná predložka býva prízvučná aj vo vetách s dvoma predložkovými výrazmi, ktoré sa vzťahujú na rozhranie priestoru alebo času: ´Jeden ´mesiac ´robili ´do dvanástej, ´druhý ´zasa ´od ´dvanástej ´hodiny.,

— v spojení s predložkami sa ako významovo dôležité často prejavujú číslovky, prídavné mená a príslovky; vtedy sa jednoslabičná predložka obyčajne neprízvukuje: za ´desať ´eur, do ´šiesteho ´radu, na ´poslednom ´mieste, na ´veľmi ´namáhavú ´túru.