JAZYKOVÁ KULTÚRA — PÍSOMNÝ A ÚSTNY PREJAV

Tomu, aké znaky používame pri správnom písaní a aké pravidlá pri tom dodržiavame, sa venuje ortografia, teda pravopis.  V ideálnom prípade by písaná, pravopisná podoba jazyka absolútne korešpondovala s tým, ako treba slová vysloviť, resp. písalo by sa presne tak, ako sa rozpráva. V prirodzených jazykoch, ktoré majú ustálenú zvukovú aj písanú formu, úplná zhoda prakticky neexistuje, ale niektoré jazyky sa k tomu veľmi približujú. Jazykom s vysokou fonémicko-pravopisnou transparentnosťou je napríklad fínčina (Kari — Toivanen — Ylitalo, 1980, s. 141 — 143). K úplnej zhode medzi písanou a hovorenou formou sa najviac približujú umelé jazyky. Ak sa dodržiavajú pravidlá, tak napríklad pri esperante neexistujú výnimky vo vzťahu zhody medzi zvukovou a písanou formou jazyka, tak ako je  to v prirodzených jazykoch. Výslovnosť je v esperante plne predvídateľná z písaného textu (Montagu, 1979, s. 11 — 12).  V slovenčine, tak ako vo väčšine jazykov, takejto zhody niet. Niektoré fonémy sa zapisujú naoko dvoma znakmi (ch, dz, ia, ie, iu), alebo naopak jedna fonéma sa zapisuje dvoma grafémami (samohlásky [i], [í] majú dve grafémy i/y, í/ý), prípadne fonéma zmenila neutrálnu podobu realizácie vo výslovnosti (ä sa neutrálne vyslovuje ako [e]). Zmeny nastávajú aj priamo v prúde reči pri výslovnosti zdvojených spoluhlások (panna [pa˃na]) či pri neutralizáciách (prievidzský [prĭevickí], knižka [kňiška], odštartovať [očtartovať]). Nezhoda medzi pravopisnou a výslovnostnou stránkou jazyka si z praktických dôvodov vyžaduje špecifickú znakovú sústavu, ktorá by čo najpresnejšie odrážala výslovnosť. Na tento účel sa využíva súbor grafických znakov, ktorý sa nazýva fonetická transkripcia. Používajú sa v nej mnohé grafémy, ktoré sa využívajú aj v pravopise, avšak len tento súbor znakov by nestačil na zapísanie všetkých zvláštnosti vyplývajúcich z výslovnosti v prúde reči, a preto fonetická transkripcia obsahuje aj niektoré osobitné znaky. Cieľom fonetickej transkripcie je „zapísať znenie určitého prejavu vo zvukovej reči tak, aby sa čo najpresnejšie a najpodrobnejšie zachytili všetky zvukové javy signálu reči, aby sa pre každý odlišný zvuk, ktorý sa sluchom zachytil, použil osobitný znak, a aby sa pre ten istý zvuk použil vždy ten istý znak“ (Kráľ, 1988, s. 39). V tejto kapitole sa zaoberáme zásadami, znakmi a špecifikami slovenskej fonetickej transkripcie. Zvládnutie fonetickej transkripcie je dôležitým ukazovateľom teoretického zvládnutia správnej slovenskej výslovnosti. Znaky fonetickej transkripcie, ktoré sa používajú v tejto príručke, korešpondujú so znakmi z kodifikačnej príručky pre výslovnosť slovenského jazyka Pravidlá slovenskej výslovnosti od Ábela Kráľa, ktorá vyšla už v piatich vydaniach (1984, 1988, 1996, 2005, 2009). V ďalšej časti práce ich používame pri fonetickom zápise, preto je dôležité podrobne sa s nimi oboznámiť. Fonetická transkripcia zároveň slúži ako indikátor ovládania teoretických pravidiel spisovnej slovenskej výslovnosti a jej realizácie v rečovom prejave.