JAZYKOVÁ KULTÚRA — PÍSOMNÝ A ÚSTNY PREJAV

1. Fonetická transkripcia sa zapisuje v hranatých zátvorkách: [ ]. O rozsahu zápisu rozhoduje vždy cieľ zápisu, napríklad to, či sa z rečového prejavu zapisuje výslovnosť konkrétneho slova, vety, dlhšieho úseku či celého prehovoru. Zápis môže pozostávať z jednej hlásky [ŭ], zo skupiny hlások [oŭ], zo slabík [noŭ], slov a tvarov slov [ženoŭ], viet [stretňem‿sa‿s‿toŭ‿ženoŭ], ale i väčších celkov či celých textov.

2. V slovenskej fonetickej transkripcii sa na rozdiel od pravopisu pre každú fonému či variant fonémy používa iba jeden znak — výnimkou sú fonologické dvojhlásky ia, ie, iu, ô [ĭa], [ĭe], [iŭ], [ŭo], ktoré pozostávajú z dvoch segmentov — polosamohlásky, ktorá sa označuje oblúčikom nad grafémou, a plnej samohlásky. Modifikácie ako mäkkosť, kvantita, či aspirácia hlások sa vyjadrujú špecifickými znakmi, podobne ako sa napríklad v pravopise používajú diakritické znamienka. Slovenská transkripcia sa v tom od medzinárodnej IPA sústavy líši, napríklad dĺžka hlásky (kvantita) sa v slovenskej transkripcii zaznačí dĺžňom [ú], zatiaľ čo v IPA dvojbodkou [u:], Tzv. pravopisné zložky ch, dz a dž sa zapisujú takto: ch ako [x] alebo [ɣ], dz ako [ʒ] a dž ako [ǯ]. Ako [ɣ], teda znelý variant fonémy ch, sa ch zapisuje (1.) iba vtedy, ak sa nachádza v pozícii, kde sa fonéma ch prispôsobuje znelej fonéme vplyvom znelostnej neutralizácie: strach z bolesti, orech ako tenisová loptička: [straɣ‿z‿boľesťi], [oreɣ‿ako‿tenisová‿lopťička]; (2.) ak po spoluhláske h nasleduje znelá hláska: breh rieky, svah hory [breɣ‿rĭeki], [svaɣ‿hori]. V týchto pozíciách (2.) sa však môže fonéma ch vysloviť i ako [h]: breh rieky, svah vyvýšeniny [breh‿rĭeki], [svah‿vivíšeňini].

3. Grafémy z cudzích jazykov, ktoré však zastupujú dva zvuky, sa prepisujú na základe skutočnej fonetickej realizácie v slovenčine: graféma x sa zapisuje ako [ks] alebo [gz]; graféma q ako [kv] alebo [k]. Ako [gz] sa x vyslovuje, ak sa vyskytuje v pozícii, kde podlieha znelostnej asimilácii a nasleduje znelá hláska. Najčastejšie po predpone latinského pôvodu -ex, ktorá znamená von, mimo: exminister, exmanžel, exhumovať [egzminister], [egzmanžel], [egzhumovať]; podobne je to aj pri gréckej predpone exo-, ktorá tiež znamená vonku, mimo: exotermický, exosféra [egzotermickí], [egzosféra] o takéto predpony ide aj v slovách ako exil či exém  [egzil], [egzém]. V prípadoch, ak po x nasleduje neznelý zvuk, vyslovuje  sa ako [ks]: excelovať, expartner [ekscelovať], [ekspartner]. Ak x nie je súčasťou predpony, vyslovuje sa ako [ks]: Xaver, xylofón, text, xerox [ksaver], [ksilofón], [tekst], [kseroks].

Výslovnosť q závisí od pôvodu cudzieho slova – slová ako Quido, Quintus, quickstep sa vyslovujú [kvido], [kvintus], [kvikstep], no iné slová, ako sú napríklad Quijote, Quito, Quebec ako [kixot], [kito], [kebek].

4. Veľké písmená sa vo fonetickej transkripcii nezapisujú, keďže vo výslovnosti nie je rozdiel medzi malým a veľkým písmenom. Napríklad slová ako Xantipa a xantipa sa zapíšu rovnako [ksantipa], podobne Lazár a lazár [lazár], Zem a zem [zem], Žid a žid [žid].

5. Ako už bolo spomenuté, v slovenčine neplatí absolútne princíp, že jednej fonéme zodpovedá jedna graféma. Tento princíp sa porušuje aj v prípade, keď sa používajú na základe etymologického pravopisného princípu dve grafémy i a y, resp. í a ý, ktoré zastupujú vždy len jednu fonému i/í. Tento pravopisný jav sa v slovenčine začal ustaľovať  vplyvom Martina Hattalu, ktorý zaviedol ypsilon do slovenčiny v diele Krátka mluvnica slovenská (1852), na základe toho, že v ranom vývine slovenčiny boli i a y dve rôzne fonémy s osobitnou výslovnosťou, no postupne splynuli do výslovnosti i. Keďže z fonetického hľadiska ide v súčasnej slovenčine o ten istý zvuk, zapisuje sa vo fonetickej transkripcii iba [i] a [í]: byť [biť], biť [biť], tým [tím], tím [tím], výr [vír], vír [vír].

6. V slovenskom pravopise sa mäkkosť ď, ť, ň, ľ nezaznačuje, ak po nich nasleduje niektorý z mäkčiacich vokálov i, í, e, ia, ie, iu. V transkripcii, ktorá odráža skutočnú výslovnosť bez ohľadu na pravopisné pravidlá, však treba mäkkosť zapisovať dôsledne aj v takýchto prípadoch a slová domáceho pôvodu ako deti, paniu, lievanec, letím, mohli, nieto sa zapisujú [ďeťi], [paňĭu], [ľĭevaňec], [ľeťím], [mohľi], [ňĭeto], platí to aj v úplne zdomácnených cudzích slovách ako diabol, Štefan [ďĭabol], [šťefan]. Toto pravidlo však neplatí absolútne ani v niektorých domácich slovách, ako napríklad ten, tieto, teraz [ten], [tĭeto], [teraz]. V slovách cudzieho pôvodu sa neuplatňuje vôbec televízor, model, nikel [televízor], [model], [nikel].

7. Dvojhlásky ia, ie, iu, ô majú v slovenčine platnosť samostatných foném a aj foneticky sa vyslovujú nie ako dve samostatné samohlásky, ale ako tzv. glajdy, teda kĺzavé zvuky, jedným artikulačným pohybom v rámci tej istej slabiky. Prvá časť nie je úplnou samohláskou, ale len tzv. polosamohláskou, z čoho vyplýva aj fonetický zápis v podobe [ĭa], [ĭe], [ĭu], [ŭo]. Vzťah fonéma – graféma však nie je chápaný jednoznačne, a hoci sa dvojhlásky vo fonológii považujú za samostatné fonémy, v slovenskej abecede sa ako samostatná graféma uvádza iba ô, zatiaľ čo ia, ie a iu sa nazývajú iba znakmi pre dvojhlásky (Pravidlá slovenského pravopisu, 2000, s. 26). Podobne ako tieto štyri fonologické dvojhlásky sa vyslovujú aj nerozdeliteľné skupiny samohlások, ktoré sa vyskytujú v rámci tej istej slabiky, napr. ou, au, eu, ai. Píšeme so ženou, auto, detail, leukocyt, vyslovujeme [zo‿ženoŭ], [aŭto], [detaĭl], leŭkocit]. Takéto spojenia však nepovažujeme za fonologické dvojhlásky, lebo v slovenčine nemajú status samostatných foném, zatiaľ čo dvojhlásky ia, ie, iu a ô ho majú. Dvojhláska ô vznikla z fonémy ó, ie z fonémy é,  ia z dlhého širokého ä, iu zaviedol do jazyka Martin Hattala len v niektorých koncových gramatických morfémach, kde dvojhláska nahradila ú (napr. znameňú → znameniu, cudzú → cudziu).

8. Samohláska ä má vo fonologickej štruktúre slovenčiny osobitné postavenie. Je to jediný vokál, ktorý nemá dlhý náprotivok (ten sa vo vývine slovenčiny zmenil na dvojhlásku ia), čo oslabuje jeho postavenie vo zvukovom systéme, a navyše má zložitý artikulačný priebeh. V neutrálnom štýle sa výslovnosť ä oslabila natoľko, že sa vyslovuje ako [e]: päta, mäso, svätý, väzy [peta], [meso], [svetí], [vezi], vo vyššom štýle sa môže podľa Pravidiel slovenskej výslovnosti vysloviť i ako [ä]: [päta], [mäso], [svätí], [väzi]. Takáto výslovnosť je však už zriedkavá aj v umeleckých či rečníckych prejavoch, učitelia slovenčiny by ju od žiakov podľa aktuálnej kodifikácie vôbec nemali vyžadovať.

9. Splývavá výslovnosť znamená, že slová vyslovujeme plynulo bez páuz, samozrejme, s výnimkou logických, fyziologických či štylistických prestávok. Aby sa vo fonetickej transkripcii odlíšila výslovnosť bez pauzy a s pauzou a aby sa aj graficky splývavá výslovnosť zdôraznila, zapisuje sa vo fonetickej transkripcii oblúčikom [‿] dole medzi slovami: Zápas sme prehrali. [zápaz‿zme‿prehraľi]. Ako sa už spomenulo, ak pauza vyplýva z logického členenia textu alebo z fyziologických či štylistických potrieb, tak je splývavá výslovnosť prerušená a graficky sa vyznačí pauza, čo je vysvetlené v ďalšej časti tejto kapitoly.

10. Okrem dvojhlások, či už s fonologickou platnosťou alebo bez nej, sa v jazyku vyskytujú samohláskové skupiny, ktoré netvoria nedeliteľnú zložku v rámci jednej slabiky, ale stoja vždy na rozhraní dvoch slabík, kde majú charakter dvoch úplných samohlások a slabičných vrcholov. Ich výslovnosť nie je kĺzavá, ale vytvára dva artikulačné cykly. Vychádzajúc z Pravidiel slovenskej výslovnosti sa na zaznačenie toho, že ide o dva rôzne slabičné vrcholy, medzi samohlásky vkladá spojovník, no zároveň sa samohlásky dole spoja oblúčikom rovnako ako pri splývavej výslovnosti medzi slovami [ ]. Slová ako ária, múzeum, milión sa zapisujú [ári a], [múze um], [mili ón].

11. V slovenčine sa v pozícii medzi dvoma spoluhláskami zvyčajne vyskytuje samohláska či dvojhláska spoluhláskami, no môže to byť aj niektorá zo slabičných spoluhlások r, ŕ, l, ĺ. V slovenskej fonetickej transkripcii sa slabičnosť označuje krúžkom pod slabičnou spoluhláskou. Slová ako plniť, stĺp, Brno, tŕň sa zapíšu [pl̥ňiť], [stĺ̥p], [br̥no], [tŕ̥ň]. V slove hmkať sa vyskytuje slabičné m [hm̥kať].

12. Spoluhláska j sa vo výslovnosti realizuje dvoma spôsobmi, a to podľa toho, v akej pozícii v slabike sa nachádza. Na začiatku slabiky, teda pred slabičným vrcholom sa vyslovuje ako [j], no na konci slabiky za slabičným vrcholom podobne ako polosamohláskové [ĭ]. Ábel Kráľ (2005, s. 35) píše, že medzi [ĭ] v dvojhláske a v pozícii, keď je realizáciou fonémy jje len nepodstatný rozdiel v artikulačnej postupnosti. Slová Jana, zajac vyslovujeme [jana], [zajac], no slová nájsť, boj ako [náĭsť], [boĭ].

13. Spoluhláska v sa vo výslovnosti môže realizovať viacerými spôsobmi:

a) V pozícii, kde nastáva znelostná asimilácia, teda na začiatku slabiky pred neznelou spoluhláskou, sa v vo výslovnosti vždy mení na [f]. Včela, včera, dovtedy sa vyslovujú [fčela], [fčera], [doftedi].

b) Pred znelými šumovými spoluhláskami sa v vyslovuje ako šumová spoluhláska, pre ktorú sa používa znak [w]. Šumové [w] vzniká aj pri znelostnej neutralizácii, ak po ňom nasleduje znelá hláska. Slová ako vdova, šéflekár, vbiť sa vyslovujú [wdova], [šéwľekár], [wbiť]. Pred sonórami m, n a ň sa tiež môže vysloviť [w]. Podľa Pravidiel slovenskej výslovnosti (Á. Kráľ, 1988, s. 71) sa tu však môže vysloviť aj sonórne [v]. Slová ako vniesť, vnada, vmiesiť sa môžu vysloviť [wňĭesť], [wnada], [wmĭesiť], ale aj [vňĭesť], [vnada], [vmĭesiť].

c) Pred samohláskami a sonórami r, l, ŕ, ĺ, ľ, j sa v vyslovuje ako sonórne [v]. Slová ako voda, naviesť, vrana, vlk sa zapisujú [voda], [navĭesť], [vrana], [vl̥k].

d) Na konci slabiky sa v vždy vyslovuje ako polosamohláskové [ŭ]. Ide o podobný prípad, ako pri spoluhláske j. Slová ako pravdivý, krv, stav vyslovujeme [praŭďiví], [kr̥ŭ], [staŭ].

e) V niektorých prípadoch je možná dvojaká výslovnosť, a to [v] i [ŭ]. Ide o tieto pozície:

– ak sa v rámci jednej slabiky vyskytuje skupina -uv-, napríklad v slovách obuv, Vezuv je možná výslovnosť [obuŭ], [vezuŭ], ale aj [obuv], [vezuv],

– ak na konci slabiky po v nasleduje n, ň, l, ľ, r, ako v slovách hlavný, slávne, pavlač, šanovlivý, havran, ktoré môžeme vysloviť [hlaŭní], [sláŭňe], [paŭlač], [šanoŭľiví], [haŭran], ale aj [hlavní], [slávňe], [pavlač], [šanovľiví], [havran],

– ak na konci slabiky stojí pred v sonóra r alebo l. Slová ako nerv, (od) sálv môžeme vysloviť [nerŭ], [sálŭ], no i [nerv], [sálv].

14. Spoluhláska n sa môže realizovať štyrmi rôznymi kombinatórnymi variantmi:

a) Ak po nej v rámci slova nasleduje záverová mäkkopodnebná spoluhláska, teda k alebo g, tak sa im prispôsobí a artikuluje sa na mäkkom podnebí rovnako ako ony, teda tiež ako záverová spoluhláska. Vo fonetickej transkripcii sa zapisuje ako [ŋ]. Slová ako Hanka, mango, cengať sa vyslovujú [haŋka], [maŋgo], [ceŋgať].

b) Ak po nej v rámci slova nasleduje jediná úžinová mäkkopodnebná spoluhláska ch, prispôsobí sa jej a artikuluje sa na mäkkom podnebí tiež ako úžinová spoluhláska. Vo fonetickej transkripcii sa zapisuje ako prečiarknuté n [n]. Slová ako bronchitída, melanchólia sa vyslovujú a zapisujú [bronxitída], [melanxóli a].

c) Ak po nej nasleduje niektorá z úžinových sykaviek s, z, š, ž, tak sa jej prispôsobí a vyslovuje sa tiež ako úžinová spoluhláska, ktorá má vo fonetickej transkripcii znak [ȵ]. Vyskytuje sa v slovách ako japonský, inžinier, panština, menza a pod. Ich výslovnosť je [japoȵskí], [iȵžiňĭer], [paȵšťina] [meȵza]. Úžinová spoluhláska v tejto pozícii však podľa Pravidiel slovenskej výslovnosti vždy môže byť nahradená aj záverovou spoluhláskou [n]: [japonskí], [inžiňĭer], [panšťina] [menza].

d) Vo všetkých ostatných prípadoch sa vyslovuje predoďasnové záverové n, ktoré sa zapisuje ako [n]. Vyskytuje sa teda pred samohláskami, sonórnymi spoluhláskami a všetkými šumovými spoluhláskami okrem k, g, ch, s, z, š, ž a Slová ako nový, hanlivý, panda vyslovujeme [noví], [hanľiví], [panda].

e) Ak po n nasleduje pernoperná spoluhláska b, tak nastáva artikulačné zjednodušenie, predoďasnové n sa vo výslovnosti prispôsobí pernopernému b a zmení sa vo výslovnosti na pernoperné m. Tento jav je výsledkom tendencie jazykovej efektívnosti. Je totiž jednoduchšie vysloviť dve pernoperné hlásky s rovnakým miestom artikulácie (m, b), ako predoďasnovú a pernopernú hlásku (n, b). Slová ako hanba, ženba, klenba vyslovujeme [hamba], [žemba], [kľemba].

15. Sonórna spoluhláska m má dva kombinatórne varianty:

a) Ak po nej nasleduje v rámci slova alebo aj na rozhraní dvoch slov jedna z dvoch pernozubných spoluhlások v alebo f, tak sa jej z dôvodu jazykovej efektívnosti artikulačne prispôsobí a vysloví sa ako pernozubné m, ktoré sa v slovenskej transkripcii zapisuje ako prečiarknuté m [m]. Ide o slová a spojenia ako amfiteáter, dám vám vedieť a pod. Ich zápis vo fonetickej transkripcii je [amfiteáter], [dám‿vám‿veďĭeť],

b) vo všetkých ostatných prípadoch, teda pred samohláskami, dvojhláskami, pauzou, ako aj všetkými spoluhláskami okrem f a v sa vyslovuje pernoperné m [m], napríklad v slovách Mišo, mamut, lampa, ktoré vyslovujeme [mišo], [mamut], [lampa].

16. Ak sa vedľa seba stretnú dve rovnaké spoluhlásky, vyslovujeme ich zvyčajne ako jednu zdvojenú spoluhlásku. Zdvojenú výslovnosť sa zapisuje znakom podobným matematickému znaku väčší, teda >. Zdvojená hláska vzniká splynutím dvoch spoluhlások napríklad v slovách panna či ranný, ktoré sa vo fonetickej transkripcii zapisujú [pa>na], [ra>ní]. Okrem toho môže zdvojená spoluhláska vzniknúť aj vplyvom neutralizačného procesu. Tieto procesy sa opisujú v kapitole o neutralizáciách. Zdvojené spoluhlásky ako výsledok neutralizácie sú napríklad v slovách sudca či oddialiť, ktoré vyslovujeme [su>ca], [oď>ĭaľiť].

17. Interpunkčné znamienka sa v transkripcii nezapisujú, keďže majú pravopisný, nie zvukový charakter. Ak treba zaznačiť pauzu, používa sa jedna alebo dve zvislé čiary (ǀ alebo ǁ). Jedna čiara sa používa vtedy, ak ide o pauzu, ktorá neznačí koniec vety, teda napríklad medzi vetami v súvetí, pri viacnásobných vetných členoch, vsuvkách, prístavkoch a pod. Dve čiary sa použijú vtedy, ak zaznačujeme pauzu na konci vety či súvetia. Ako príklad uvedieme vetu: Svojej záľube, československým známkam, venujem veľa času, hoci musím pracovať. A práca nepočká. [svojeĭ‿záľube ǀ československím‿známkam ǀ venujem‿veľa‿času ǀ hoci‿musím‿pracovať ǁ a‿práca‿ňepočká].

18. Hlavný prízvuk sa v transkripcii zaznačuje malou zvislou čiarkou hore pred prízvučnou slabikou, napr. v slovách mama, ozdoba, popri [̍mama], [̍ozdoba], [̍popri], vedľajší prízvuk sa zaznačuje malou zvislou čiarkou dolu pred prízvučnou slabikou, napr. v slovách odprosoval, podrobnosti či kolotoče [ ̍otproꓹsoval], [ ̍podrobꓹn̩osťi], [ ̍koloꓹtoče].

19. Dôraz sa zaznačuje dvoma zvislými čiarkami hore pred zdôrazneným slovom či slovami, napr. vo vete Musíš prísť. [ ̎musíš‿prísť].

20. Melódia vety sa zaznačuje malou šípkou na konci vetného úseku, na ktorý sa vzťahuje. Podľa typu koncovej melódie môže byť nasmerovaná hore pri stúpavej melódii, môže klesať dole pri klesavej, alebo môže smerovať rovno doprava pri rovnej melódii.