JAZYKOVÁ KULTÚRA — PÍSOMNÝ A ÚSTNY PREJAV

9.2 Fonetická charakteristika vokálov 

Samohláska a

Samohláska a sa vyznačuje výrazne otvorenou artikuláciou. Z hľadiska vertikálnej polohy jazyka ide o nízku samohlásku, pri ktorej je jazyk spomedzi všetkých samohlások v najnižšej polohe v ústnej dutine. Táto artikulačná konfigurácia umožňuje široké otvorenie úst, čo je sprevádzané výrazným otvorením čeľuste — čeľusťový uhol je maximálne otvorený. Z hľadiska horizontálnej polohy jazyka je klasifikovaná ako zadná samohláska, keďže chrbát jazyka je stiahnutý smerom dozadu, k mäkkému podnebiu. Pery sú pri artikulácii nezaokrúhlené a mierne roztvorené, pričom nezohrávajú aktívnu úlohu pri formovaní zvuku. To znamená, že je to nelabializovaná hláska. Fonácia samohlásky a je znelá, čo znamená, že pri jej vyslovovaní dochádza k vibrácii hlasiviek. To sa týka všetkých slovenských vokálov.  Vzduch prúdi výlučne cez ústnu dutinu, bez nosovej rezonancie, takže ide o nenosovú samohlásku. Aj to je vlastnosť všetkých slovenských vokálov. V slovenskom fonologickom systéme má stabilné postavenie a vyskytuje sa vo všetkých slovných pozíciách, tak v iniciálnej, ako aj stredovej a finálnej. Jej artikulácia je prirodzená a energeticky nenáročná.

Samohláska á

Samohláska á je v slovenčine z hľadiska kvantity dlhým korelátom samohlásky a,  no jej fonetická realizácia nie je len predĺžením trvania, ale týka sa aj jemných artikulačných odchýlok. Z hľadiska základných artikulačných parametrov sa á rovnako ako a klasifikuje ako zadná, otvorená, nezaokrúhlená a znelá samohláska. Pri artikulácii je jazyk umiestnený nízko v ústnej dutine, pričom jeho chrbát je stiahnutý dozadu smerom k mäkkému podnebiu. Čeľusť je široko otvorená, čo umožňuje voľný priechod vzduchu. Pery sú nezaokrúhlené a mierne roztvorené, bez aktívnej artikulačnej funkcie. Rozdiel oproti krátkej samohláske a spočíva predovšetkým v trvaní vokalickej fázy. Samohláska á je dlhá, čo znamená, že jej artikulácia trvá výrazne dlhšie než pri a. Krátka samohláska a trvá približne 100 — 150 ms, dlhá samohláska á približne 200 — 300 ms. Táto dĺžka je v slovenčine fonematicky relevantná, t. j. rozlišuje význam slov (napr. pas/pás, hlas/hlás). V niektorých prípadoch môže byť artikulácia á sprevádzaná väčšou artikulačnou stabilitou, t. j. dlhšou fázou rovnomerného postavenia artikulačných orgánov. V dôsledku predĺženého trvania môže byť výslovnosť á aj mierne dôraznejšia, čo sa prejavuje v rytme a intonácii výpovede. Z hľadiska fonetickej klasifikácie je á zadná, nízka, nezaokrúhlená, znelá, nenosová a dlhá.

Samohláska e

Pri výslovnosti samohlásky e sa jazyk z vertikálneho hľadiska nachádza v strednej výške, teda nie je ani úplne nízko ako pri a, ani vysoko ako pri i. Horizontálne je jazyk mierne vpredu, čo znamená, že e patrí medzi predné samohlásky. Pery sú pri artikulácii e nezaokrúhlené, uvoľnené, bez aktívneho zaokrúhľovania, čím sa odlišuje napríklad od samohlásky o. Čeľusť je mierne otvorená, čo zodpovedá strednému čeľusťovému uhlu — ústa nie sú ani príliš otvorené, ani úplne zatvorené. Z hľadiska ďalších fonetických parametrov ide, tak ako pri všetkých slovenských samohláskach, o znelú a nenosovú samohlásku, čo znamená, že hlasivky pravidelne kmitajú a výdychový prúd vzduchu prechádza výlučne cez ústnu dutinu. Celkovo je samohláska e charakteristická strednou výškou jazyka, prednou artikuláciou, nezaokrúhlenými perami a miernym otvorením čeľuste, čo jej dodáva jasný a stredne otvorený zvukový charakter.

Samohláska é

Samohláska é je dlhý náprotivok samohlásky e a v slovenskom jazyku sa vyznačujú podobnými artikulačnými vlastnosťami, pričom sa odlišujú predovšetkým trvaním výslovnosti. V slovenči ne sa vyskytuje  len v slovách cudzieho pôvodu (výnimkou je slovo dcéra). Pri artikulácii é sa jazyk nachádza v strednej výške, teda nie je ani úplne nízko, ani vysoko, a je umiestnený v prednej časti ústnej dutiny, čo ju radí medzi predné samohlásky. Pery sú pri výslovnosti é nezaokrúhlené, uvoľnené, bez aktívneho zaokrúhľovania. Čeľusť je mierne otvorená, čo zodpovedá strednému čeľusťovému uhlu — ústa sú otvorené, ale nie doširoka ako pri samohláske a. V porovnaní s krátkym e je é dlhšia, čo znamená, že sa vyslovuje s väčším časovým trvaním, no kvalitatívne (z hľadiska artikulácie) sa nemení. Z fonetického hľadiska teda ide o znelú, nenosovú, prednú, stredne otvorenú a nezaokrúhlenú samohlásku. Stredná výška jazyka, predná artikulácia, nezaokrúhlene pery, mierne otvorenie čeľuste a dlhé trvanie jej dodávajú jasný, zvučný a stabilný vokálny charakter.

Samohláska ä

Samohláska ä je v slovenčine špecifická tým, že sa artikulačne odlišuje od ostatných vokálov a v spisovnej slovenčine má príznak štylistického variantu pre vyšší štýl výslovnosti. Nevyskytuje sa v nárečiach vo všetkých jazykových makroregiónoch, okrem spisovného jazyka, je typická  len pre strednú slovenčinu, pričom aj tam sa jej výslovnosť môže regionálne líšiť. V štandardnej výslovnosti, a to dominantne vo vyššom štýle,  sa ä vyslovuje ako predná, nízka, nezaokrúhlená samohláska, podobná samohláske [æ] v medzinárodnej fonetickej abecede (IPA), ktorá sa vyskytuje napríklad v anglickom slove cat.  Pri artikulácii ä je jazyk nízko položený, podobne ako pri samohláske a, ale zároveň posunutý dopredu, čím sa ä radí medzi predné samohlásky. Čeľusť je veľmi otvorená, čo znamená, že čeľusťový uhol je veľký — ústa sú značne otvorené. Pery sú pri výslovnosti ä nezaokrúhlené, uvoľnené, bez aktívneho zaokrúhľovania. Z fonetického hľadiska ide o znelú, nenosovú, prednú, nízku a nezaokrúhlenú samohlásku. Celkovo je samohláska ä charakteristická nízkou výškou jazyka, prednou artikuláciou, nezaokrúhlenými perami a veľkým čeľusťovým uhlom, čo jej dodáva špecifický zvukový charakter, značne odlišný od ostatných slovenských samohlások.

Samohláska i

Pri jej artikulácii sa jazyk nachádza vo vysokej (hornej) polohe, pričom jeho predná časť (špička a chrbát) sa približuje k tvrdému podnebiu. Vďaka tejto polohe sa i zaraďuje medzi vysoké predné samohlásky. Pery sú pri výslovnosti nezaokrúhlené, mierne roztiahnuté do strán, čo je typické pre predné samohlásky. Čeľusť je pri artikulácii len slabo otvorená, čo znamená, že čeľusťový uhol je malý — ústa sú len mierne pootvorené. Z fonetického hľadiska ide o znelú, nenosovú, prednú, vysokú a nezaokrúhlenú samohlásku. Celkovo je samohláska i charakteristická vysokou polohou jazyka, prednou artikuláciou, nezaokrúhlenými perami, malým čeľusťovým uhlom a krátkym trvaním, čo jej dodáva jasný, ostrý a tenký zvukový charakter.

Samohláska í

Samohláska í je dlhý korelát krátkej samohlásky i. Pri jej artikulácii sa jazyk nachádza vo vysokej (hornej) polohe, pričom jeho predná časť sa výrazne približuje k tvrdému podnebiu. Vďaka tejto polohe sa í zaraďuje medzi vysoké predné samohlásky. Pery sú pri výslovnosti í nezaokrúhlené a mierne roztiahnuté do strán, čo je typické pre predné samohlásky. Čeľusť je málo otvorená, čím vzniká malý čeľusťový uhol — ústa sú len mierne pootvorené, keďže jazyk je vysoko zdvihnutý. Z fonetického hľadiska ide o znelú, nenosovú, prednú, vysokú,  nezaokrúhlenú a dlhú samohlásku. Celkovo je samohláska í charakteristická vysokou polohou jazyka, prednou artikuláciou, nezaokrúhlenými perami, malým čeľusťovým uhlom a dlhým trvaním, čo jej dodáva jasný, ostrý a prenikavý zvukový charakter, často spájaný s expresívnosťou alebo dôrazom v reči.

Samohláska o

Samohláska o je v slovenskom jazyku stredná zadná samohláska, ktorá sa vyznačuje charakteristickou artikuláciou. Pri jej výslovnosti sa jazyk nachádza v strednej výške, teda nie je ani úplne nízko, ani vysoko, a zároveň je posunutý dozadu smerom k mäkkému podnebiu, čo ju radí medzi zadné samohlásky. Pery zohrávajú pri artikulácii o výraznú úlohu — sú zaokrúhlené, čím sa vytvára typický kruhový otvor. Táto zaokrúhlenosť (bilabiálnosť) pier je jedným z hlavných rozlišovacích znakov oproti nezaokrúhleným samohláskam, ako sú e alebo i. Čeľusť je pri výslovnosti o mierne otvorená, čo zodpovedá strednému čeľusťovému uhlu — ústa sú otvorené, ale nie doširoka. Z fonetického hľadiska ide o znelú, nenosovú, zadnú, stredne otvorenú a zaokrúhlenú samohlásku s krátkym trvaním. Celkovo je samohláska o charakteristická strednou výškou jazyka, zadnou artikuláciou, zaokrúhlenými perami, stredným čeľusťovým uhlom a krátkym trvaním, čo jej dodáva plný, zaoblený a tmavší zvukový charakter.

Samohláska ó

Samohláska ó je dlhá zadná stredná zaokrúhlená samohláska, ktorá je dlhým korelátom krátkeho o. Vyskytuje sa len v slovách cudzieho pôvodu. Vyznačuje sa rovnakými artikulačnými vlastnosťami ako o, pričom sa odlišuje predovšetkým dlhším trvaním výslovnosti, čo jej dodáva väčšiu zvukovú intenzitu a výraznosť. Pri artikulácii ó sa jazyk nachádza v strednej výške, teda nie je ani úplne nízko, ani vysoko, a je posunutý dozadu smerom k mäkkému podnebiu, čím sa ó zaraďuje medzi zadné samohlásky. Pery sú pri výslovnosti výrazne zaokrúhlené, čím sa vytvára typický kruhový otvor, ktorý je dôležitý pre správnu artikuláciu tejto samohlásky.

Samohláska u

Samohláska u je jednou z piatich základných krátkych samohlások v slovenčine a patrí medzi vysoké zadné zaokrúhlené samohlásky. Pri jej artikulácii sa jazyk nachádza vo vysokej (hornej) polohe, pričom jeho zadná časť sa približuje k mäkkému podnebiu. Táto poloha jazyka ju radí medzi zadné samohlásky. Pery zohrávajú pri výslovnosti u významnú úlohu — sú výrazne zaokrúhlené a vysunuté dopredu, čím sa vytvára typický kruhový otvor. Táto zaokrúhlenosť je jedným z hlavných znakov, ktorými sa u odlišuje od predných nezaokrúhlených samohlások ako i či e. Čeľusť je pri artikulácii u málo otvorená, čo znamená, že čeľusťový uhol je malý — ústa sú len mierne pootvorené. Z fonetického hľadiska ide o znelú, nenosovú, zadnú, vysokú a zaokrúhlenú samohlásku s krátkym trvaním. Celkovo je samohláska u charakteristická vysokou polohou jazyka, zadnou artikuláciou, výrazne zaokrúhlenými perami, malým čeľusťovým uhlom a krátkym trvaním, čo jej dodáva tmavý, hlboký a kompaktný zvukový charakter.

Samohláska ú

Samohláska ú je dlhá zadná vysoká zaokrúhlená samohláska, dlhý korelát krátkeho u. Vyznačuje sa rovnakými artikulačnými vlastnosťami ako u, pričom sa odlišuje predovšetkým dlhším trvaním výslovnosti, čo jej dodáva väčšiu zvukovú intenzitu a dôraz. Pri artikulácii ú sa jazyk nachádza vo vysokej (hornej) polohe, pričom jeho zadná časť sa približuje k mäkkému podnebiu. Táto poloha zaraďuje ú medzi zadné samohlásky. Pery sú pri výslovnosti výrazne zaokrúhlené a vysunuté dopredu, čím sa vytvára typický kruhový otvor, ktorý je nevyhnutný pre správnu artikuláciu tejto samohlásky. Čeľusť je pri výslovnosti ú málo otvorená, čo znamená, že čeľusťový uhol je malý — ústa sú len mierne pootvorené, keďže jazyk je vysoko zdvihnutý. V porovnaní s krátkym u je ú dlhšia, čo znamená, že sa vyslovuje s väčším časovým trvaním, bez zmeny kvalitatívnych artikulačných parametrov. Z fonetického hľadiska ide o znelú, orálnu, zadnú, vysokú a zaokrúhlenú samohlásku s dlhým trvaním. Celkovo je samohláska ú charakteristická vysokou polohou jazyka, zadnou artikuláciou, výrazne zaokrúhlenými perami, malým čeľusťovým uhlom a dlhým trvaním, čo jej dodáva tmavý, hlboký a zvučný charakter, často využívaný na vyjadrenie dôrazu, emócie alebo expresivity v reči.

Diftong ia

Dvojhláska ia v slovenčine predstavuje spojenie dvoch samohláskových prvkov — i a a — ktoré sa vyslovujú v jednej slabike ako jeden zvukový celok. Ide o klesavú dvojhlásku, čo znamená, že výslovnosť sa začína na vyššej artikulačnej pozícii (i) a postupne klesá smerom k nižšej (a). Na začiatku výslovnosti je jazyk vysoko zdvihnutý a posunutý dopredu, pričom sa jeho predná časť približuje k tvrdému podnebiu — to zodpovedá artikulácii samohlásky i. Potom sa jazyk presúva dozadu a nadol, smerom ku koreňu jazyka, čím sa dosahuje artikulačná poloha samohlásky a. Pery sú počas výslovnosti nezaokrúhlené. Na začiatku sú mierne roztiahnuté do strán (ako pri i), neskôr sa uvoľňujú (ako pri a), no nedochádza k ich zaokrúhleniu. Čeľusť je málo otvorená pri i, no pri prechode k a sa výrazne otvára, čím vzniká zväčšujúci sa čeľusťový uhol. Z akustického hľadiska je ia znelá — hlasivky vibrujú počas celej výslovnosti — a nenosová, keďže výdychový prúd vzduchu prechádza výlučne ústnou dutinou. Dvojhláska má dlhšie trvanie než jednoduché samohlásky, keďže zahŕňa dva vokalické prvky vyslovené v jednej slabike. Celkovo je dvojhláska ia charakteristická prechodom z vysokej prednej do nízkej zadnej polohy jazyka, nezaokrúhlenými perami, zväčšujúcim sa čeľusťovým uhlom a plynulým, klesavým priebehom artikulácie, čo jej dodáva mäkký, melodický a dynamický zvukový charakter.

 DvojhIáska ie

Dvojhláska ie v slovenčine predstavuje spojenie dvoch samohláskových prvkov — i a e — ktoré sa vyslovujú v jednej slabike ako jeden zvukový celok. Ide o klesavú dvojhlásku, pri ktorej sa výslovnosť začína na vyššej artikulačnej pozícii (i) a postupne klesá smerom k nižšej (e). Na začiatku výslovnosti je jazyk vysoko zdvihnutý a posunutý dopredu, pričom sa jeho predná časť približuje k tvrdému podnebiu — to zodpovedá artikulácii samohlásky i. Potom sa jazyk mierne znižuje, pričom zostáva v prednej časti ústnej dutiny, čím sa dosahuje artikulačná poloha samohlásky e. Tento prechod medzi dvoma prednými samohláskami vytvára plynulý, klesavý priebeh dvojhlásky ie. Pery sú počas celej výslovnosti nezaokrúhlené. Na začiatku sú mierne roztiahnuté do strán (ako pri i), neskôr sa uvoľňujú (ako pri e), no nedochádza k ich zaokrúhleniu. Čeľusť je pri výslovnosti i málo otvorená, pri prechode k e sa mierne otvára, čím vzniká stredný čeľusťový uhol. Z akustického hľadiska je ie znelá — hlasivky vibrujú počas celej výslovnosti — a orálna, keďže výdychový prúd vzduchu prechádza výlučne ústnou dutinou. Dvojhláska má dlhšie trvanie než jednoduché samohlásky, keďže zahŕňa dva vokalické prvky vyslovené v jednej slabike. Celkovo je dvojhláska ie charakteristická prechodom z vysokej do strednej polohy jazyka, prednou artikuláciou, nezaokrúhlenými perami, mierne sa zväčšujúcim čeľusťovým uhlom a plynulým, klesavým priebehom artikulácie, čo jej dodáva jasný, mäkký a melodický zvukový charakter.

Dvojhláska iu

Dvojhláska iu je spojením dvoch samohláskových prvkov — i a u — ktoré sa vyslovujú v jednej slabike ako jeden zvukový celok. Ide o klesavú dvojhlásku, pri ktorej výslovnosť začína na vyššej artikulačnej pozícii (i) a postupne klesá smerom k nižšej (u). Na začiatku výslovnosti je jazyk vysoko zdvihnutý a posunutý dopredu, pričom sa jeho predná časť približuje k tvrdému podnebiu — to zodpovedá artikulácii samohlásky i. Potom sa jazyk presúva dozadu, pričom si zachováva vysokú polohu, čím sa dosahuje artikulačná pozícia samohlásky u. Tento prechod z prednej vysokej polohy do zadnej vysokej polohy vytvára charakteristický klesavý priebeh dvojhlásky iu. Pery sú pri výslovnosti iu nezaokrúhlené na začiatku (pri i), no pri prechode k u sa výrazne zaokrúhľujú a vysúvajú dopredu, čo je typické pre artikuláciu zadných samohlások. Čeľusť je počas výslovnosti málo otvorená, pričom čeľusťový uhol zostáva malý, keďže obe zložky dvojhlásky sú vysoké samohlásky.

Z akustického hľadiska je iu znelá — hlasivky vibrujú počas celej výslovnosti — a orálna, keďže výdychový prúd vzduchu prechádza výlučne ústnou dutinou. Dvojhláska má dlhšie trvanie než jednoduché samohlásky, keďže zahŕňa dva vokalické prvky vyslovené v jednej slabike. Celkovo je dvojhláska iu charakteristická prechodom z vysokej prednej do vysokej zadnej polohy jazyka, zmenou postavenia pier z nezaokrúhlených na zaokrúhlené, malým čeľusťovým uhlom a plynulým, klesavým priebehom artikulácie, čo jej dodáva kompaktný, zvučný a dynamický zvukový charakter.

Diftong ô

Dvojhláska ô je klesavá dvojhláska, pri ktorej sa výslovnosť začína na vyššej artikulačnej pozícii (u) a postupne klesá smerom k nižšej (o). Na začiatku výslovnosti je jazyk vysoko zdvihnutý a posunutý dozadu, pričom sa jeho zadná časť približuje k mäkkému podnebiu — to zodpovedá artikulácii samohlásky u. Následne sa jazyk mierne znižuje, pričom zostáva v zadnej časti ústnej dutiny, čím sa dosahuje artikulačná poloha samohlásky o. Tento prechod medzi dvoma zadnými samohláskami vytvára plynulý, klesavý priebeh dvojhlásky ô. Pery sú počas celej výslovnosti výrazne zaokrúhlené. Na začiatku (u) sú pery silne vysunuté dopredu, pri prechode k o sa mierne uvoľňujú, no zaokrúhlenosť zostáva zachovaná. Čeľusť je pri výslovnosti u málo otvorená, pri prechode k o sa mierne otvára, čím vzniká stredný čeľusťový uhol. Z fonetického hľadiska je ô znelá — hlasivky vibrujú počas celej výslovnosti — a orálna, keďže výdychový prúd vzduchu prechádza výlučne ústnou dutinou. Dvojhláska má dlhšie trvanie než jednoduché samohlásky, keďže zahŕňa dva vokalické prvky vyslovené v jednej slabike. Celkovo je dvojhláska ô charakteristická prechodom z vysokej do strednej polohy jazyka, zadnou artikuláciou, výrazne zaokrúhlenými perami, mierne sa zväčšujúcim čeľusťovým uhlom a plynulým, klesavým priebehom artikulácie, čo jej dodáva plný, zaoblený a zvučný zvukový charakter.