JAZYKOVÁ KULTÚRA — PÍSOMNÝ A ÚSTNY PREJAV

Výslovnosť krátkych a dlhých samohlások

a) Nosová výslovnosť (nazalizácia) samohlások

Ako už bolo uvedené, slovenský jazyk neobsahuje nosové samohlásky, a preto sa ich nosová výslovnosť považuje za ortoepickú chybu. V niektorých prípadoch môže ísť aj o rečovú chybu podmienenú fyziologicky. Nazalizácia samohlások sa najčastejšie vyskytuje v okolí nosových spoluhlások m, n, ň — napríklad v slovách ako má, mama, manko, mámiť, námestie, nomenklatúra.

K týmto ortoepickým odchýlkam dochádza v dôsledku nedostatočnej činnosti mäkkého podnebia zakončeného čapíkom. Ten predčasne opúšťa záverové postavenie pred nosovou spoluhláskou, prípadne ho zaujíma oneskorene po nej. V niektorých prípadoch medzi dvoma nosovými spoluhláskami vôbec nedochádza k návratu do záverového postavenia. Miera nazalizácie závisí od veľkosti podnebnohltanového priechodu, ktorý vzniká spustením mäkkého podnebia do ústnej dutiny — čím sa vytvára chybná výslovnosť.

Najväčší sklon k nazalizácii majú nízke samohlásky a, á, v menšej miere stredné samohlásky o, ó, e, é. Nazalizácia sa výraznejšie prejavuje pri dlhých samohláskach než pri krátkych. Nosová výslovnosť slovenských samohlások predstavuje nápadnú ortoepickú — presnejšie ortofonickú — chybu, ktorá je kombinatórne podmienená. Jej predchádzaniu napomáha dôsledná a zreteľná artikulácia, ako aj energickejšia práca artikulačných orgánov.

 b) Labializácia samohlások

V domácich slovách  (vrátane citosloviec) sa vyskytujú labializované samohlásky o, ó, u, ú. V cudzích slovách sa môžu vyskytnúť aj samohlásky ö, ü, ő, ű. Ako už bolo uvedené, pri ich výslovnosti sa pery vysúvajú dopredu a zaokrúhľujú, čo spôsobuje ich tmavšie zvukové zafarbenie. Ak sa však pery zaokrúhlia aj pri výslovnosti iných samohlások, dochádza k ich nežiaducemu zafarbeniu — teda k labializácii, ktorá je v rozpore s normou spisovnej výslovnosti. Táto výslovnostná chyba sa najčastejšie pozoruje pri samohláske a, napríklad v oblasti Gemera pod vplyvom nárečia alebo na juhu Slovenska v dôsledku vplyvu maďarského jazykového prostredia. Napríklad Ľudovít Novák (1935, s. 46) navrhuje nasledovný postup na odstránenie labializácie samohlásky a:

1. Vedome vyslovíme labializované a.
2. Jazyk posunieme dopredu.
3. Pery oddialime od seba.
4. Výsledkom je neutrálne, nelabializované slovenské a.

c) Otvorenosť a zatvorenosť samohlások

Ide o menej frekventovanú výslovnostnú chybu, ktorá súvisí s tzv. otvorenosťou a zatvorenosťou samohlások. Otvorenosť vzniká vtedy, keď sa jazyk nachádza nižšie než v neutrálnom postavení a ústa sú výraznejšie otvorené. Naopak, zatvorenosť nastáva pri vyššej polohe jazyka a viac uzavretých ústach. Z ortofonického hľadiska sú slovenské samohlásky neutrálne — nevyznačujú sa ani výraznou otvorenosťou, ani zatvorenosťou. K najčastejším deformáciám výslovnosti v dôsledku otvárania alebo zatvárania dochádza pri samohláskach e, é, o, ó, ktoré zaujímajú stredné postavenie. Zatvorené varianty é a ó sa vyskytujú napríklad v ipeľskom nárečí, pričom v niektorých prípadoch ide o vplyv maďarského jazykového prostredia. Zatvorené é má nádych í, zatvorené ó zasa nádych ú. Naopak, otvorené varianty e, o, é, ó svojím zvukovým zafarbením pripomínajú samohlásku a.

d) Výslovnosť krátkych a dlhých samohlások

Rozdiel v trvaní je jedným z kľúčových rozlišovacích znakov medzi slovenskými krátkymi a dlhými samohláskami. Na rozdiel od iných fonetických vlastností vokálov je tento rozdiel aj sluchovo výraznejší. Dlhé samohlásky trvajú približne dvakrát dlhšie než krátke, hoci ich skutočná dĺžka závisí od viacerých faktorov:

• od tempa reči — pri rýchlejšom tempe sa dĺžka samohlások skracuje,
• od dĺžky slova — v dlhších slovách sa dlhé samohlásky často skracujú,
• od polohy samohlásky v slove — na konci slova alebo po inej dlhej slabike sa dlhé samohlásky skracujú (nádherného, otvárajú).

Skracovanie dlhých samohlások sa často vyskytuje v zámenách a v slovách fungujúcich ako spojky či častice (ktoré, ktorú, ktorá, aký, aká, aké, akému, síce), ako aj v ustálených výrazoch typu dobré ráno, dobrý večer, dobrý deň, dobrú noc, veselé Vianoce a šťastný nový rok a pod. Ide o závažnú ortoepickú chybu, ktorá môže viesť až k narušeniu dorozumievania, keďže kvantita má v slovenčine funkčný význam (napr. pichá — pýcha, kola — kolá, rad — rád, mame — máme, bude — búde, dobre — dobré, zastávka — zástavka).

Za ortoepickú a ortofonickú chybu sa považuje aj výslovnosť tzv. polodlhých samohlások – teda skracovanie dlhých a predlžovanie krátkych vokálov, čím vzniká akýsi medzičlánok. Tento jav sa najčastejšie objavuje v koncových slabikách slov.