ZÁKLADY PEDAGOGIKY

V predchádzajúcom texte sme uviedli členenie vied o výchove, podľa ktorého sa budeme ďalej venovať práve pedagogickej vede. Pedagogika je tou oblasťou, ktorá tvorí základ vzdelávania budúcich učiteľov a pedagogických zamestnancov. Význam štúdia pedagogiky spočíva v porozumení podstaty výchovno-vzdelávacieho procesu, v zoznámení sa so základmi pedagogiky ako vednej disciplíny, osvojenie pedagogickej spôsobilosti a pochopenie základných princípov pedagogického myslenia.

Pedagogika je veda o výchove detí a mládeže, ktorá skúma zámerné, pozitívne ovplyvňovanie vývinu osobnosti. Pojednáva o podstate, zákonitostiach a úlohách výchovy a vzdelávania. Základnou úlohou pedagogiky je odhaľovať podstatu a zákonitosti výchovných procesov a javov. Preto tvoria štruktúru pedagogiky dve zložky – teória a výskum. Teoretická zložka predstavuje systém poznatkov, opisujúcich a vysvetľujúcich výchovnú realitu a výskumná zložka poskytuje  pre tento opis a vysvetlenie údaje a zdôvodnenie. Podľa medzinárodných kodifikácií je veda o výchove (edukačná veda, teória edukácie) súbor vied o edukačnej realite, pričom v sebe spája teóriu s výskumom edukačných javov (Kratochvílová, 2007). Edukáciou tu označujeme výchovu v širšom slova zmysle – výchovu a vzdelávanie (bližšie k pojmu edukácie v kap. 2.2).

V slovenskej a českej literatúre sa teda pedagogika bežne chápe ako veda o výchove, v anglosaských krajinách chápu pedagogiku ako činnosť učiteľov. V zahraničnej literatúre, najmä v spomínaných anglofónnych krajinách je označenie pedagogika používané v užšom ponímaní ako v našom stredoeurópskom priestore. Pedagogika (ang. Pedagogy) sa v anglicky písanej literatúre definuje ako veda o vyučovacích metódach (Watkinson – Mortimore, 1999; Murphy, 2003), skúma, ako možno realizovať ciele vzdelávania, ako realizovať sprostredkovanie vedomostí alebo podporu a rozvoj zručností a charakterových vlastností (Peel, 2022; Murphy 2003; Howel, 2012). Uvedenému užšiemu definovaniu v našej odbornej literatúre zodpovedajú už konkrétne pedagogické disciplíny (napr. didaktika, metodika apod.). To čo je u nás označované ako pedagogika sa v zahraničí prekladá ako „Educational Theory“, „Education Sciences“.

V ďalšom texte sa zameriame na charakteristiku pedagogiky a jej predmetu v súlade s našou domácou tradíciou (napr. Višňovský, Kačáni, 2001; Průcha, 2009, Kratochvílová, 2007 a ďalší).

Pojem pedagogika je etymologicky gréckeho a latinského pôvodu (starogr. pais – chlapec, dieťa agó – vediem, paidagógos – otrok, ktorý sprevádzal deti svojho pána na cvičisko a do školy, paidagógiké téchné – umenie výchovy; lat. paedagogus – nielen otrok, ktorý sprevádza deti, ale s posunutým významom i učiteľ, vychovávateľ). Uvedené pojmy sa používali už od staroveku, ale pedagogika ako veda vznikla až v 19. storočí oddelením od filozofie. Aj keď vývoj pedagogických názorov a koncepcií možno sledovať u rôznych autorov už od staroveku naprieč rôznymi historickými obdobiami (Sokrates, Platón, Aristoteles, Quintillianus, Cicero, Tomáš Akvinský, Erazmus Noterdamský, Pestalozzi, Locke, Rousseau, Komenský a mnohí ďalší), pedagogika ako veda do 19. storočia vlastne neexistovala.

 Je rovnako dôležité uvedomiť si, že výchova je stará ako ľudstvo samé, avšak do 19. storočia sa pedagogické myslenie rozvíjalo v rámci filozofických a teologických koncepcií. Napríklad aj v našich končinách (stredoeurópsky priestor) veľmi známy J. A. Komenský, býva nesprávne označovaný za pedagóga. Komenský však žil v 17. storočí, bol vynikajúci učiteľ, filozof, spisovateľ, jazykovedec a teológ, ale ešte ho nemožno označiť za pedagóga v pravom slova zmysle, keďže pedagogika ako samostatná vedná disciplína v tomto období neexistovala.

Názory na výchovu boli v minulosti súčasťou úvah o človeku a spoločnosti. Za zakladateľa modernej pedagogickej teórie považujeme až Johanna Friedricha Herbarta (1776 – 1841). Jeho Všeobecná pedagogika odvodená z cieľa výchovy (1806) a Náčrt pedagogických prednášok (1835) naznačili štruktúru a predmet samostatnej vednej disciplíny – pedagogiky (Grecmanová a kol., 1999).  Herbartovo poňatie pedagogiky je založené na praktickej filozofii (etike), ktorá pomáha určiť výchovné ciele a na psychológii, ktorá pomáha určiť prostriedky výchovy. Vedu o výchove rozdelil na pedagogiku teoretickú, ktorej predmetom sú možnosti, prostriedky a inštitúcie výchovy a na pedagogiku praktickú, ktorej predmetom je vedenie (ovládanie), vyučovanie a mravná výchova. Podstatou vedenia má byť regulácia správania žiakov. Herbart pripúšťal v nevyhnutných prípadoch aj telesné tresty, „karcer“ (školské väzenie), hladovku a iné tresty (Kostelník, 2009). Výchovný proces rozdelil na tri časti:

1. vedenie (ovládanie) – prostriedkami sú hrozba, dozor, rozkaz a zákaz, schopnosť zamestnať deti a vyplniť ich čas. Pomocnými prostriedkami sú autorita a láska.
2. vyučovanie – bez ohľadu na obsah vyučovania určil 4 stupne, formálne stupne (etapy), ktorými boli: jasnosť (názorná prezentácia učiva), asociácia (nadväzovanie na doterajšie vedomosti žiakov), systém (zovšeobecňovanie učiva do záverov, pravidiel, definícií) a metóda (aplikácia učiva v praxi, riešenie príkladov a úloh). Vyučovanie má podľa Herbarta význam iba vtedy, keď má výchovný charakter.
3. mravná výchova – sa zakladá na mnohostrannom záujme a na mravných predstavách. Uskutočňuje sa najmä vyučovaním a má viesť k tomu, aby u žiaka vládli mravné ideály. Prostriedkami mravnej výchovy okrem vyučovania sú: a) brzdenie správania dieťaťa ovládaním a výchovou k poslušnosti,  b) usmerňovanie dieťaťa, c) určovanie pravidiel správania, d) podporovanie pokoja u dieťaťa a zamedzovanie vzniku vášní,  e) povzbudzovanie dieťaťa pochvalou a výčitkou, f) dohováranie dieťaťu a poukazovanie na jeho chyby a ich napráva.

Náboženské vyučovanie kládol Herbart medzi predmetmi výučby na prvé miesto. Formálne stupne vyučovania prepracovali Herbartovi nasledovníci do záväznej schémy pre výučbu všetkých predmetov. Z kritiky takto zdogmatizovanej podoby vyučovania vychádzalo viacero pedagogických a didaktických hnutí 20. storočia (Jůva sen. @ jun., 2003).

V súčasnosti možno zhrnúť, že pedagogika ako veda skúma vzdelávanie a výchovu v najrôznejších sférach života spoločnosti; objasňuje výchovné javy, procesy a systémy; študuje a kriticky hodnotí myšlienkové dedičstvo minulosti; sleduje vývoj školstva, výchovy a vzdelávania v zahraničí a v spolupráci s ďalšími vednými disciplínami formuluje nové vývojové trendy pre rôzne oblasti výchovy a vzdelávania.

Predmetom pedagogiky, ako vedy je skúmanie výchovy v zameraní:

1. jej determinantov (to čo determinuje – vytvára a ovplyvňuje edukáciu),
2. jej priebeh (rôzne typy edukácie) a taktiež
3. jej výsledky a efektívnosť.

Ide o najvšeobecnejšie vyjadrenie predmetu pedagogiky, pretože v skutočnosti je veľmi rozsiahly a rôznorodý. Jednoduchšie môžeme uviesť, že pedagogika je veda o zákonitostiach výchovy a vzdelávania a jej predmetom je skúmať a zovšeobecňovať skúsenosti z výchovy a vzdelávania detí, mládeže (Baláčková, Černáková, 2009).

Keďže edukačný proces je mnohostranne podmienený môžeme uviesť všeobecnejšie východiská pre formulovanie predmetu pedagogiky. Ide o dve základné stránky a to:

1. Javy organicky patriace vede o výchove, ktoré neskúma žiadna iná veda. Je to najmä vytyčovanie cieľov a konkretizácia obsahu výchovy a vzdelávania, vymedzenie metód a prostriedkov a skúmanie organizačných foriem.
2. Javy, ktoré súvisia s výchovou a sú predmetom skúmania aj iných vied. Ide o stránky psychosomatických vlastností žiakov i spoločenské a sociálne podmienky výchovy, ktoré majú výrazný vplyv pri celkovom formovaní osobnosti (Višňovský, Kačáni, 2001).