ZÁKLADY PEDAGOGIKY

Pedagogická veda obsahuje desiatky rôznych základných, aplikovaných a hraničných disciplín a je potrebné charakterizovať,  kvôli lepšej orientácii, aspoň niektoré z nich:

Všeobecná pedagogika je zameraná na systematizáciu a interpretáciu základných pedagogických javov a zákonitostí a na vytvorenie systému pedagogických pojmov (pedagogickej terminológie). V rámci pedagogických disciplín má koordinačnú a integračnú úlohu;

Všeobecná didaktika sleduje vzdelávacie obsahy a procesy vyučovania (činnosť učiteľa) a učenia sa (činnosť žiaka). Vymedzuje sa ako teória vzdelávania a vyučovania;

Teória výchovy (teória a metodika výchovy) skúma a analyzuje ciele, obsah, zásady, podmienky, činitele, prostriedky a proces výchovy v užšom slova zmysle. Zaoberá sa mravnou, estetickou, výchovou ku zdraviu a k zdravému spôsobu života, pracovnou a technickou, ekologickou a enviromentálnou výchovou, multikultúrnou, prosociálnou výchovou atď.;

Dejiny pedagogiky skúmajú vývoj výchovy ako spoločenského javu a vývoj  pedagogických koncepcií a výchovno-vzdelávacích inštitúcií od najstarších období po súčasnosť. Do predmetu dejín pedagogiky patrí i analýza ideí a diel významných pedagogických mysliteľov. Rozlišujeme všeobecné a národné  dejiny pedagogiky;

Porovnávacia (komparatívna) pedagogika sa zameriava na výskum a porovnávaciu analýzu pedagogických ideí, koncepcií a výchovno-vzdelávacích systémov v rôznych krajinách;

Teória riadenia výchovných inštitúcií (školský manažment/ teória riadenia a organizácie školstva) sa zaoberá plánovaním, organizovaním a kontrolou výchovno-vzdelávacích aktivít v školách, školských internátoch, v kultúrno-výchovných zariadeniach a i;

Metodológia vied o výchove je pedagogická vedná disciplína, ktorá sa zaoberá systémom teoretických princípov, metód a spôsobov popisu, analýzy a objasňovania pedagogických javov. Zahrňuje i praktické otázky plánovania, realizácie a publikovania pedagogického výskumu, etické princípy vedeckej práce a i. (Průcha, Walterová, Mareš,  2003).

Odborové/predmetové didaktiky (metodiky) vyučovania sa stále viac stávajú samostatnými pedagogickými disciplínami, úzko spojenými s príslušnými vednými odbormi = odborové didaktiky (didaktika predmetov rastlinnej výroby, didaktika ekonomických predmetov, didaktika potravinárskych predmetov,….) (Hotár a kol., 2000), alebo spojené s konkrétnymi vyučovacími predmetmi = predmetové didaktiky (didaktika prírodopisu, didaktika matematiky, didaktika informatiky, didaktika cudzieho jazyka…).

Průcha (2006) charakterizuje odborové didaktiky ako disciplíny zaoberajúce sa procesom vyučovania resp. učenia s ohľadom na ich odborovú príslušnosť a špecifickosť. Odborová didaktika je situovaná medzi určitý vedecký (umelecký, technický …) odbor a medzi vedy o výchove a vzdelávaní. Konštituuje sa teda ako prienik medzi určitou oblasťou ľudského poznávania a odpovedajúcej zložke vzdelávania v danom odbore vymedzenej ako vzdelávacia oblasť, odbor.

Špeciálna pedagogika „sa zaoberá teóriou a praxou výchovy a vzdelávania jedincov so špeciálnymi potrebami. Podľa druhu postihnutia, narušenia alebo špeciálnej potreby sa člení na: pedagogiku mentálne postihnutých, pedagogiku zrakovo postihnutých, pedagogiku sluchovo postihnutých, pedagogiku telesne postihnutých, chorých a zdravotne oslabených, pedagogiku detí s narušenou komunikačnou schopnosťou, pedagogiku psychosociálne narušených detí, pedagogiku detí s viacnásobným postihnutím, pedagogiku detí s poruchou učenia, pedagogiku detí s poruchami správania, pedagogiku nadaných a talentovaných detí“ (Višňovský, Kačáni, 2001, s. 24). V súčasnosti je špeciálna pedagogika už samostatnou vednou a študijnou disciplínou s vlastnou štruktúrou. Subdisciplíny špeciálnej pedagogiky sú:

– psychopédia – zameriava sa na osoby s mentálnym postihnutím, tj. so zníženými rozumovými schopnosťami;

– somatopédia – zameriava sa na osoby telesne postihnuté;

– oftalmopédia – zaoberá sa osobami so zrakovým postihnutím a nevidiacimi; (možno sa stretnúť aj s názvami tyflopédia či optopédia);

– surdopédia – venuje sa osobám so sluchovými vadami;

– logopédia – zameriava sa na osoby s poruchami reči;

– etopédia – venuje sa osobám s poruchami správania.

Andragogika sa zameriava na výchovu a najmä vzdelávanie dospelých s ich fyziologickými, psychickými a  sociálnymi osobitosťami. Výchova dospelých musí rešpektovať vekové osobitosti širokého obdobia veku dospelosti aj s ich individuálnymi zvláštnosťami. Andragogika pomáha vytvárať optimálne podmienky permanentného celoživotného vzdelávania občanov po ukončení školskej dochádzky.

Predtým ako sa v 19. storočí prvýkrát objavil pojem andragogika, predpokladalo sa, že metódy a techniky učenia detí by mohli byť aplikované i pre potreby vzdelávania dospelých. V skutočnosti bola pedagogika pojmom zahŕňajúcim umenie a vedu vzdelávania všeobecne (aj dospelých), i keď grécky pôvod slova pedagogika znamenal „vedenie detí“. Pojem andragogika bol teda vytvorený, aby kompenzoval túto nesprávnu interpretáciu zamerania pedagogiky len na deti a referoval výslovne k umeniu a vede vzdelávania dospelých.

Pedagogika voľného času sa zaoberá výchovným, vzdelávacím pôsobením v rôznych organizáciách, inštitúciách, v spoločenských skupinách poskytujúcich aktivity pre deti a mládeže po vyučovaní. Je to disciplína, ktorá sa zaoberá riadením a pomocou pri voľnočasových aktivitách. Poskytuje záujmové vzdelávanie t.j. neprofesijné vzdelávanie zamerané na rozvoj a kultiváciu osobných potrieb a záľub vo voľnom čase (Hotár a kol., 2000). Zaoberá sa obsahom, formami a prostriedkami výchovno-vzdelávacích aktivít pre kultiváciu individuálne a spoločensky prospešného trávenia voľného času detí a mládeže, činnosťou školských a iných zariadení, ktoré zabezpečujú výchovu a vzdelávanie vo voľnom čase.    

Predškolská pedagogika je aplikovaná pedagogická disciplína, ktorá sa zaoberá problematikou výchovy a rozvojom osobnosti detí predškolského veku; tvorí ucelený systém cieľov, obsahu, metód, foriem a organizácie výchovy a vzdelávania do začiatku povinnej školskej dochádzky (Obdržálek, 2004).

Vysokoškolská pedagogika ako osobitná disciplína pedagogických vied aplikuje všeobecnú teóriu vzdelávania na špecifické podmienky vysokých škôl. Skúma otázky obsahu vzdelania, problematiku vyučovacích metód, ako aj organizačnú stránku výchovy a vzdelávania vysokoškolákov; tiež sa zaoberá otázkami rešpektovania individuálnych zvláštností študenta, prechodu zo strednej školy na vysokú, osobnosťou vysokoškolského študenta a učiteľa apod. (Višňovský, Kačáni, 2001).

Inžinierska pedagogika je to aplikovaná pedagogická disciplína, ktorá sa zaoberá všetkými stránkami technického štúdia – najmä jeho koncepciou, cieľmi, obsahom, metódami a materiálnymi prostriedkami. Keďže okrem pedagogických, respektíve učiteľských fakúlt organizujú aj ďalšie vysoké školy vzdelávanie učiteľov súbežne alebo po absolvovaní pôvodného študijného programu (napr. strojárenstvo, chémia, poľnohospodárske odbory apod.), vzdelávaním technikov a učiteľov profesijných odborných predmetov sa zaoberá práve inžinierska pedagogika. Táto disciplína rieši aktuálne problémy rýchleho nárastu vedeckých a technických poznatkov a ich transformáciu do časovo obmedzených študijných programov (vedúcich k ďalšiemu doplňujúcemu pedagogickému vzdelávaniu inžinierov – učiteľov odborných technických predmetov a k vzdelávaniu budúcich inžinierov – technikov vo všeobecnosti), podiel základného a špecializovaného technického štúdia, metódy riadenia a kontroly v technickom vzdelávaní, samostatnej práce študentov, využitie nových technických prostriedkov, vrátane počítačov a internetu vo výučbe na technických školách aj v rámci samostatného štúdia. Pedagogický slovník (Průcha, Walterová, Mareš, 2003) definuje inžiniersku pedagogiku ako teóriu, výskum a didaktiku vysokoškolského vzdelávania v technických odboroch. Pedagogická encyklopédia (Průcha, 2009) ju vymedzuje v užšom zmysle ako vednú medziodborovú disciplínu, ktorá sa zaoberá optimalizáciou výučby technických predmetov a v širšom slova zmysle ako medziodborovú vednú disciplínu zaoberajúcu sa výchovou a vzdelávaním technikov a výskumom tejto problematiky.

K ďalším aplikovaným pedagogickým disciplínam patrí napr. školská pedagogika, ktorá sa zaoberá organizáciou výchovy a vzdelávania v špecifických podmienkach jednotlivých stupňov a typov škôl; teória rodinnej výchovy (pedagogika rodinnej výchovy), ktorá sa venuje otázkam výchovného pôsobenia v rodine a výchovnými vplyvmi rodinného prostredia, tiež je jej súčasťou oblasť výchovy k manželstvu a rodičovstvu a mnohé ďalšie.

K hraničným pedagogickým disciplínam patria napríklad nasledujúce:

Sociálna pedagogika, ktorá je vymedzená ako hraničná vedná disciplína pedagogiky a sociológie, ktorá sa zaoberá výchovným pôsobením a možnými problémami vo výchove, výchovným pôsobením na rizikové a sociálne znevýhodnené skupiny detí a mládeže.  Poskytuje informácie o vplyve prostredia na výchovu a vzdelávanie. Rovnako je zameraná na výchovu a pomoc rodinám s problémovými deťmi, na skupiny mládeže, ktoré sú ohrozené drogami, na resocializáciu a reedukáciu mladistvých v postpenitenciárnej starostlivosti (Průcha, 2006).

Filozofia výchovy predstavuje spojenie pedagogiky a filozofie a poskytuje súhrn filozofických názorov na výchovu, t. j. názorov, ktorých podstatný významový konštituent tvorí kognitívny významový útvar konštituovaný ako výsledok uvedomenia si horizontovosti výchovy a všetkých jej zložiek a podmienok existencie. Oblasť pedagogiky, kde sa kladie dôraz na filozofický prienik a v tomto kontexte sa orientuje na objasnenie výchovných javov. Analyzuje filozofické východiská pedagogických teórií a výchovných systémov v ich historickom vývine a súčasnosti, analyzuje výchovné situácie z hľadiska ich filozofickej a spoločenskej podmienenosti.

Pedagogická psychológia je hraničná disciplína pedagogiky a psychológie zaoberajúca sa výchovno-vzdelávacími otázkami v praxi z psychologického hľadiska. Skúma jednotlivca (najmä deti a mládež), jeho správanie, učenie, formovanie osobnosti s ohľadom na to, ako pôsobí výchova – napr. skúma výchovných pracovníkov a žiakov v rámci ich vzťahov, ako vzájomne pôsobia. Do pedagogickej psychológie spadajú i otázky ako napr. učenie a poznávanie – ako sa žiak učí a aké kognitívne procesy využíva (pozornosť, pamäť atď.).

Kybernetická pedagogika aplikuje kybernetické princípy na proces vzdelávania. Objektom skúmania je pôsobenie efektívnych metód a podmienok učenia a vyučovania a poznávania príčinných súvislostí vzdelávania. Zároveň možno poznatky z kybernetickej pedagogiky využiť v rôznych oblastiach ako napr. vo vyučovaní informatiky alebo v počítačovej podpore pri odstraňovaní neproduktívnych činností (Burgerová, 1997). Kouba (1997) hovorí o kybernetickej pedagogike ako o hraničnej vede, ktorá sa pokúsila o matematický popis činnosti učiteľa i žiaka, ďalej o zisťovaní vplyvu psychických regulátorov učenia a správania. Kybernetické modely riešenia pedagogických situácií podľa autora vychádzajú z toho, že je treba definovať predpokladanú činnosť systémov a podsystémov výučby a na základe priebežného vyhodnocovania výkonu žiaka potom meniť spôsob a formu riadenia jeho učenia tak, aby podmienky učenia boli adekvátne jeho potrebám a výkonom. Medzi učiteľom a technickým podsystémom by mala existovať určitá deľba práce.

Z ďalších hraničných pedagogických disciplín sú to napr. školská hygiena (spojenie biológie a pedagogiky), ktorá skúma zdravotné podmienky, za ktorých sa realizuje výchova a vzdelávanie alebo ekonomika vzdelávania (spojenie ekonomiky a pedagogiky), ktorá skúma za akých ekonomických podmienok sa realizuje vzdelávací proces, zaoberá sa finančným zabezpečením tohto procesu.