ZÁKLADY PEDAGOGIKY

Výchova, sebavýchova, prevýchova

Výchova je základný a najstarší pedagogický pojem. Zvyčajne sa výchovou rozumie zámerné pôsobenie rodičov, učiteľov a vychovávateľov na vychovávaných, ktoré smeruje k naplneniu výchovných cieľov – napr. rozvinúť u detí a mládeže určité vlastnosti, postoje a hodnotové orientácie. Súčasná pedagogika však už považuje uvedené chápanie výchovy za jednostranné a výchovou rozumie vzájomné pôsobenie vychovávajúcich a vychovávaných, t. j. nejde o pôsobenie subjektu na objekt výchovy, ale do interakcie prichádzajú dva subjekty výchovného pôsobenia.

Výchova  je v pedagogickom ponímaní cieľavedome a všeobecne zameraná spoločenská činnosť na prípravu ľudí pre život. V širšom zmysle ide o rozvoj všetkých stránok osobnosti (rozumovej, etickej, telesnej, estetickej, pracovnej a i.). V užšom slova zmysle ňou rozumieme formovanie mravných, povahových a charakterových čŕt. Výchovu je potrebné vnímať aj ako utváranie a ovplyvňovanie podmienok pre formovanie osobnosti v zameraní na zážitok (Pelikán, 2007). V modernom ponímaní je výchova predovšetkým „procesom zámerného a cieľavedomého vytvárania a ovplyvňovania podmienok, umožňujúcich optimálny rozvoj každého jedinca v súlade s individuálnymi dispozíciami a stimulujúci jeho vlastnú snahu stať sa autentickou, vnútorne integrovanou a socializovanou osobnosťou“ (Pelikán J., 1995, s. 35-36).

Výchova má postupne smerovať k sebavýchove. Sebavýchova predstavuje vlastné pôsobenie jednotlivca na seba samého s cieľom zdokonaľovania svojich vlastností, schopností, návykov apod. Jednotlivec si sám vytyčuje sebavýchovné ciele a volí spôsoby ich dosahovania. Pri sebavýchove je prítomný iba jeden subjekt výchovy. Sebavýchova predpokladá sebapoznanie a spôsobilosť samostatne hodnotiť a regulovať svoje správanie. Základom sebapoznania je uvedomovanie si kladov a nedostatkov vlastného prežívania a správania. Intenzívnejšie vystupujú sebavýchovné tendencie do popredia v puberte, adolescencii a hlavne v dospelosti. To sú dôvody, prečo sa v niektorých vymedzeniach pojmu výchova presúva dôraz z vonkajšieho zámerného pôsobenia na vytváranie vhodných podmienok a pomoc pri vlastnom úsilí vychovávaného (Kostelník, 2009).

Medzi vybrané znaky výchovy zaraďujeme zámernosť výchovného pôsobenia, plánovitosť, cieľavedomosť, systematickosť. Je to typicky ľudská činnosť a vyznačuje sa  bipolárnosťou, t.j. do procesu výchovy vstupujú na jednej strane vychovávateľ a na strane druhej vychovávaný, medzi ktorými je vzájomná interakcia. Mnohofaktorovosť výchovy znamená, že do tohto procesu zasahujú rôzne činitele s rôznou intenzitou pôsobenia, napríklad iné výchovné pôsobenie je v rodine, v škole, v mimoškolských zariadeniach, do výchovy zasahujú rodičia, učitelia, vychovávatelia, lektori apod. Typická je i perspektívnosť – zameranosť výchovy do budúcnosti, t.j. vychovávame človeka pre jeho budúce sa uplatnenie v spoločnosti.

O prevýchove pojednávame vtedy ak ide o odstraňovanie nežiaducich vlastností a návykov osobnosti, ktoré vznikli nevhodným predchádzajúcim pôsobením a ich nahradenie žiaducimi vlastnosťami a správaním a môžeme rozlišovať medzi pojmami prevýchova a reedukácia. Ak hovoríme o reedukácii, toto výchovné pôsobenie realizujú špecialisti v špeciálnych výchovných zariadeniach (napr. reedukačné centrá).

Reedukácia je proces uplatňujúci pedagogické metódy rozvíjajúce nevyvinuté funkcie, upravujúce alebo naprávajúce porušené funkcie a činnosti. Napríklad: reedukácia pohyblivosti, sluchu, zraku; reedukácia povahových vlastností a správania (Kraus a kol., 2005).

„O vychovanom človeku hovoríme vtedy, ak  dodržiava základné princípy a normy morálky a o vzdelanom človeku, keď je erudovaný v kognitívnej oblasti, má množstvo poznatkov a informácií“ (Višňovský, Kačáni, 2002, s. 41). Výsledkom výchovy je vychovanosť.

Vzdelávanie, sebavzdelávanie, vzdelanie

Pojem výchova je používaný často s komplementárnym pojmom vzdelávanie. „Vzdelávanie je proces zámerného a organizovaného osvojovania vedomostí, zručností, postojov a i., typicky realizovaný prostredníctvom školského vyučovania“ (Průcha, 2000, s. 15). Vzdelávanie (Švec, 2002) je dlhodobá inštitucionalizovaná vyučovacia činnosť učiteľov zameraná na prípravu učiacich sa na ich pracovný a mimopracovný život. Je to proces, v ktorom učiaci sa získava vedomosti, spôsobilosti, zručnosti, návyky, skvalitňuje svoje schopnosti.

V súvislosti s pojmom vzdelávanie Švec (2002) rozlišuje delenie druhov vzdelávania na formálne, neformálne a informálne:

Formálne vzdelávanie – školské štúdium, ktoré vedie k získaniu vysvedčenia, diplomu alebo oprávneniu v zmysle predpisov platných v školskej sústave. Proces školského vyučovania predstavuje formálne vzdelávanie, ak prebieha v komplexnom inštitucionalizovanom rámci. Takéto rámce sú zvyčajne chronologicky a hierarchicky usporiadané v moderných školských systémoch, ktoré majú rôzne stupne a ročníky podľa veku a pokroku žiaka a študenta, a to od základnej školy až po univerzitu. Formálne vzdelávanie je vzhľadom na jeho rozsah zvyčajne kontrolované a riadené vládnym subjektom a je zvyčajne povinné do určitého veku.

Neformálne (nonformálne) vzdelávanie – zahrňuje vzdelávanie mimo školskej sústavy, pokračovacie vzdelávanie, doškoľovanie, preškoľovanie, výcvik (na pracovisku), organizované najmä v kurzoch mimoškolských sústav vzdelávania nevyžadujúcich nutne oficiálny zápis a kontrolu.

Neformálne vzdelávanie sa líši od formálneho vzdelávania tým, že v ňom chýba vládny inštitucionalizovaný rámec. Neformálne vzdelávanie predstavuje strednú cestu v tom zmysle, že je tiež organizované, systematické a vykonáva sa s jasným cieľom, ako je napríklad doučovanie, športové krúžky alebo skautské hnutie.

Informálne vzdelávanie resp. učenie (ang. informal education/informal learning) – viac-menej neorganizované a nesystematické poúčanie a iná forma učenia niekoho mimo školskej sústavy a mimo neformálneho vzdelávania. Zahrňuje učenie v rôznych životných situáciách napríklad v rodine, učenie podriadeného, zákazníka, pacienta apod. Na rozdiel od formálneho a neformálneho vzdelávania zvyčajne pri ňom neexistuje žiadna poverená osoba zodpovedná za vyučovanie. Informálne vzdelávanie je prítomné v mnohých rôznych prostrediach a prebieha počas celého života, väčšinou spontánnym spôsobom. Takto sa deti zvyčajne učia materinský jazyk od svojich rodičov alebo keď sa učia pripravovať určité jedlo spoločným varením. Niektoré definície spájajú rozdiely medzi týmito tromi typmi vzdelávania hlavne s miestom, kde sa uskutočňuje: v škole ide o formálne vzdelávanie, na miestach každodennej rutiny jednotlivca ide o informálne vzdelávanie a na iných príležitostne navštevovaných miestach ide o neformálne vzdelávanie. Zvyčajne sa uvádza, že motivácia zodpovedná za formálne vzdelávanie je prevažne vonkajšia, zatiaľ čo pri neformálnom a informálnom vzdelávaní má tendenciu byť hlavne vnútorná. Rozdiel medzi týmito tromi typmi vzdelávania je zvyčajne jasný, ale existujú aj rôzne formy vzdelávania, ktoré nie je ľahké jednoznačne zaradiť do niektorej kategórie (La Belle, 1982; Eshach, 2007).

Najcharakteristickejším spôsobom vzdelávania je sebavzdelávanie (samovzdelávanie), keď subjekt sám, na základe primeranej motivácie, vyvíja aktivitu v zmysle sebazdokonaľovania v intelektovej oblasti. Ide o vlastnú aktivitu jednotlivca.

Výsledkom procesu vzdelávania je vzdelanie. Ide o osvojené vedomosti, zručnosti, návyky apod., ktoré si jednotlivec osvojil v procese školského vzdelávania, sebavzdelávania a  na základe vlastných skúseností. Vzdelávanie je proces, vzdelanie je určitý výsledok vzdelávacích procesov. Existuje viacero kritérií, podľa ktorých môžeme rozlišovať rôzne druhy vzdelania.

1. Podľa obsahu rozlišujeme vzdelanie všeobecné a odborné.

Všeobecné vzdelanie sa vzťahuje na súbor vedomostí, intelektových schopností a iných charakteristík osobnosti, ktoré sú spoločné a všeobecne potrebné pre život. Nesmeruje k určitej profesijnej príprave.  

Odborné vzdelanie je sústava vedomostí, schopností a iných osobnostných charakteristík, ktoré sa vzťahujú na vybrané predmetné obsahy určitého odboru profesionálnej práce. Je potrebné pre kvalifikovaný výkon konkrétnych  pracovných činností.

2. Podľa veku vzdelávaných a typu vzdelávacej inštitúcie rozlišujeme základné, stredoškolské a vysokoškolské vzdelanie.
3. V histórii vznikli aj ďalšie koncepcie resp. druhy vzdelania. Materiálne koncepcie zdôrazňujú predovšetkým rozsah učebných informácií, množstvo učebnej látky, formálne koncepcie vzdelania akcentujú formovanie psychických funkcií a schopností učiacich sa. Utilitaristické sú zamerané na činnosť a praktické využitie. Podľa obsahu môžeme vzdelanie bližšie špecifikovať aj ako prírodovedné, humanitné, ekonomické, technické alebo umelecké vzdelanie (Vališová, Kasíková, 2007).

Pojmy výchova a vzdelávanie bývajú pre účely teoretického výkladu oddelené, avšak v praxi je to úplne nemysliteľné a tieto pojmy sú navzájom prepojené, keďže každý učiteľ v rámci svojej profesie vzdeláva a zároveň aj vychováva. Z tohto dôvodu sa používa označenie výchovno-vzdelávací proces. Výchovno-vzdelávací proces (vyučovací proces) sa v zmysle výučby realizuje napr. v školskej triede a zahrňuje činnosť učenia sa na strane žiakov a činnosť vyučovania na strane učiteľov.

Vyučovanie

Vyučovanie je pôsobenie učiteľa  na žiaka, kedy prebieha inštitucionalizované učenie. Väčšinou pod týmto pojmom chápeme činnosť, ktorú realizuje učiteľ alebo iný vyučujúci subjekt v rámci výučby. Ide o zámernú, plánovitú činnosť, pri ktorej dochádza k sprostredkovaniu informácií, konkrétnych poznatkov, rozvíjaniu vedomostí, zručností, schopností žiakov či iných osôb. Ide o činnosť zámernú, intencionálnu podľa určitého učebného plánu so zámerom dosiahnuť stanovené výchovno-vzdelávacie ciele, sprostredkovať požadovaný obsah s využitím rôznych výchovno-vzdelávacích metód, prostriedkov, zásad a v rámci určitej organizačnej formy vyučovania.

Cieľ vyučovania je ideálna predstava pedagogických výsledkov – akým by človek mal byť (z výchovného hľadiska) a čo by mal vedieť (zo vzdelávacieho hľadiska).

Obsah vyučovania je výber toho, čo si má žiak (edukant) osvojiť z hľadiska zodpovedajúcich cieľov. Obsah vyučovania je konkretizovaný v základných pedagogických dokumentoch.

Zásady vyučovania sú všeobecne platné požiadavky, ktoré sa vzťahujú na všetky stránky výchovno-vzdelávacieho procesu (napr. primeranosť, názornosť, aktivita, individuálny prístup atď.).

Prostriedky výchovy a vzdelávania predstavujú všetko, čo umožňuje realizovať výchovu a vzdelávanie a zefektívňuje ich. Môžu byť nemateriálne (metódy, zásady, obsah) a materiálne (pomôcky a didaktická technika).

Metóda je cesta, postup, spôsob dosahovania vytýčených výchovno-vzdelávacích cieľov (napr. slovné, názorné, praktické).

Organizačná forma je jednotka charakterizovaná časom a priestorom, v ktorom sa výchovno-vzdelávací proces realizuje (napr. vyučovacia hodina, exkurzia, seminár, prednáška,…)

Na záver môžeme zhrnúť, že existuje úzka súvislosť medzi výchovou, vzdelávaním a vyučovaním. Výchova sa chápe ako formovanie kladných čŕt osobnosti, žiaducich postojov, hodnotovej orientácie apod. Môže ísť o zámerné pôsobenie, ako aj o nezámerné, neplánované pôsobenie. Vzdelávanie je proces zámerného získavania vedomostí, zručností apod. na rozdiel od vyučovania, kde hrá dôležitú úlohu učiteľ.

Učenie a učenie sa

Problematikou a predmetom učenia sa zaoberajú mnohé vedné disciplíny ako psychológia, biológia, fyziológia, kybernetika, pedagogika, sociológia, atď.. Učenie je pojem, ktorý býva veľmi podrobne a široko charakterizovaný a je rozpracovávaný v psychológii, avšak patrí i k základným pojmom vied o výchove. Učenie, z hľadiska psychológie, býva všeobecne definované ako relatívne trvalá zmena správania, ktorá vyplýva z nácviku (Atkinsonová a kol., 1995). V minulosti sa tiež definovalo ako účelné prispôsobovanie organizmu meniacim sa podmienkam. V súčasnosti sa učenie vymedzuje ako zmena správania, ktorá bola navodená skúsenosťou.  V psychológií sa rozlišuje medzi učením a procesom učenia. Proces učenia sa rozširuje, okrem živých organizmov, aj na automatické systémy (niektoré typy počítačov) (Daniel, 2003).

Učenie a učenie sa podľa Šveca (2002) sa  najčastejšie chápe ako zapamätávanie si cenných informácií, štúdium z kníh, osvojovanie si poznatkov spravidla v škole. Klasické učebnice pedagogiky vysvetľujú tieto pojmy ako osvojovanie si vedomostí, zručností a návykov. O tom, či sa realizovalo naučenie sa, či sa uplatnilo učenie sa môžeme presvedčiť nepriamo na základe porovnania toho, aké bolo správanie a prežívanie, priebeh činnosti či výkonnosť pred učebným procesom a aké je po ňom.  Autor rozlišuje nasledovné druhy učenia a učenia sa ako napríklad:

• Ľudské (uvedomované) učenie sa môže byť verbálne učenie sa zvukových signálov, písomných znakov, slabík  a slov, myšlienkové učenie sa ako osvojovanie si a vytváranie myšlienkových operácií ako učenie sa riešeniu problémov, pamäťovo-sémantické, sociálne učenie sa je najvyšším druhom učenia sa. Zakladá sa na sociálnej facilitácii a komunikácii, najmä však na súčinnosti členov skupín ľudí s určitým spoločným cieľom.
• Edukačné učenie, je ľudské učenie sa v podmienkach špecifických systémov výchovy.
• Aktívne učenie sa uskutočňuje v bdelom stave, s dlhodobo udržiavanou pozornosťou, ostražitosťou. Aktivované učenie sa delí na enaktívne, je to priame, nesprostredkované získavanie životných a edukačných schopností, medializované, teda sprostredkúvané nadobúdanie skúseností prostredníctvom média a to personálne niekým ako napr. rodič, učiteľ, rovesník, alebo inštrumentálne niečím ako napr. učebnica, film, vyučovací stroj apod.  

V psychologickej literatúre sa popisujú aj rôzne druhy učenia, z ktorých základ tvorí učenie podmieňovaním, iné teórie pojednávajú aj o kognitívnom učení a existencii
ďalších druhov ako napr.: percepčné, verbálne, pojmové, riešením problémov, sociálne.

Švec (2015, s. 22) rozoznáva pri učení pojmy „učenie sa/seba a učenie ťa/teba“. Tieto komplementárne činnosti znázorňuje aj graficky (Obr. 1):