ZÁKLADY PEDAGOGIKY

Pojem teória je podľa Strouhala (2013, In Skarupská, 2016) produkt myslenia sprevádzaný  praxou, ktorú je možno definovať ako svet riešenia problémov. Teória si musí uchovávať mieru otvorenosti, aby mohla pružne prebudovávať a doplňovať pojmy. Pedagogická encyklopédia (2015, s. 661) vymedzuje teóriu výchovy ako „jednu zo základných pedagogických disciplín, ktorá sa zaoberá systematizáciou a usporiadaním vied o výchove, ich cieľmi, metódami, formami, prostriedkami a podmienkami. Predmetom teórie výchovy sú predovšetkým rôzne teórie, smery a výchovné ideológie, poskytujúce rad teoretických modelov a spôsobov myslenia o výchovnom procese“.

Holoušová (2008) definuje teóriu výchovy ako disciplínu, ktorá skúma a objasňuje výchovné javy a deje v užšom slova zmysle. Zameriava sa predovšetkým na ciele, úlohy, obsah, metódy, formy a prostriedky výchovy. Gutek (2008) chápe teóriu výchovy ako súbor generalizácií určených k riadeniu výchovnej praxe, ako disciplínu poskytujúcu konceptuálny referenčný rámec výchovného pôsobenia a ako reflexiu určitej viery a ideí týkajúcich sa človeka a ľudského sveta.

Obsah teórie výchovy je možno vymedziť nasledujúcimi tematickými okruhmi: skúma zákonitosti výchovného procesu (s ohľadom predovšetkým na zložku emociálnu a konatívnu) objasňuje podstatu výchovy s ohľadom na zmienené zložky v súvislosti s vnútornými i vonkajšími determinujúcimi faktormi. Zaoberá sa možnosťami realizácie výchovných cieľov, ktoré sa týkajú zmienených zložiek. Sleduje obsah výchovy s ohľadom na vekové zvláštnosti. Charakterizuje obsah výchovy podľa jednotlivých oblastí spoločenského života (zložiek výchovy). Rozpracováva sústavu výchovných metód, ktoré možno uplatniť pri formovaní charakteru. Skúma činnosť vychovávateľa i vychovávaných v konkrétnych výchovných situáciách. Analyzuje možnosti a podiel jednotlivých výchovných inštitúcií na utváraní charakteru (Kraus, 2006). Súhrnne možno konštatovať, že teória výchovy sa zaoberá popisom výchovy z rôznych uhlov pohľadu, jej problémami a snaží sa nájsť ich riešenie.

Pedagogicko-psychologická teória i konkrétna pedagogická prax sa v súvislosti s výchovou zameriava na jej procesuálne chápanie i na všestranný rozvoj osobnosti žiaka, rozvoj jeho potrieb, skúseností, postojov a záujmov. Výchovný proces ako výchovné pôsobenie je zložitý proces, kde pôsobí na jednej strane vychovávaný, na ktorého je výchova zameraná, a na druhej strane tí, ktorí ho ovplyvňujú. Výchovný proces sa týka jedinca v priebehu celého jeho života. Vo formálnej výchove má tento proces určenú zložku riadiacu (učiteľ, vychovávateľ), určenú zložku riadenú (žiak) a mal by sa vyznačovať spätnou väzbou. Prebieha v etapách či fázach. Úvahy o priebehu výchovného procesu môžu byť vedené v zásade z dvoch aspektov. Výchova má za úlohu formovať osobnosť v priebehu celého jej vývoja. Z tohoto hľadiska sa uvažuje o špecifikách výchovného prispôsobenia v jednotlivých obdobiach vývoja (etapy výchovného procesu z hľadiska ontogenézy). Druhý aspekt, ktorý môže viesť k analýze priebehu výchovného procesu sa týka konkrétnych jednotlivých výchovných situácií. I tu sa potom rysujú určité etapy, v ktorých prebieha napĺňanie stanovených výchovných zámerov (fázy výchovného procesu z hľadiska metodického).

Teória výchovy pojednáva tiež o výchovných zásadách a princípoch. Základné výchovné princípy vychádzajú zo základného predpokladu, že stredom pozornosti je žiak – vychovávaný, t.j. jedinec ako súčasť sveta. Osobnosť človeka v procese výchovy sa vyznačuje jedinečnými fyzickými, psychickými, intelektuálnymi a emocionálnymi schopnosťami a potrebami. Uznáva jednotlivca, jeho individualitu, originalitu a špecifické hodnoty. Výchovné princípy a výchovné zásady pomáhajú pedagógovi, aby vedel, akým spôsobom má pracovať s vychovávaným, ale i so spolupracovníkmi a ďalšími odborníkmi. V niektorých prácach sa stretávame s pojmom výchovný princíp, v iných výchovná zásada ako synonymum a niektorí ich rozlišujú. Za princípy sú považované najvšeobecnejšie požiadavky výchovy, zásady sú konkrétnejšie. Výchovné zásady uvádza množstvo autorov, napr. Kraus (2006) popisuje nasledovné:  zásada úcty ku každému človeku; zásada ohľadu na vekové a individuálne zvláštnosti; zásada opory o kladné rysy osobnosti; zásada aktivity; zásada názornosti; zásada dôslednosti; zásada spojenia výchovy so životom; zásada jednotného pôsobenia všetkých vychovávateľov.

Vo výchovnom procese sa uplatňujú postupy, metódy, ktoré je možné využívať pre naplnenie cieľov. Metódy výchovy sú mnohostranné a musia byť volené podľa konkrétnych výchovných situácií a riešených problémov. Východiskom bývajú metódy vysvetľovania, presviedčania a využívanie vzorov, ktoré vychovávaných motivujú a informujú. Najúčinnejším je však osobný príklad, cvičenie v mravnom konaní i jeho hodnotenie, metóda povzbudzovania  i trestania. V odbornej literatúre sú popisované aj rôzne ďalšie výchovné metódy a rozmanité kritériá ich členenia.

V pedagogickej literatúre sa stretávame aj s pojmom prostriedok výchovy vo viacerých významoch:

• prostriedkom sa chápe všetko, čo umožňuje realizovať výchovu napr. činnosti (hra, učenie, práca), podmienky (materiálne, kultúrne a sociálne)
• za prostriedky sa považujú inštitúcie, ktoré sa podieľajú na výchove a vzdelávaní (rodina, škola, masovokomunikačné prostriedky, spoločenské organizácie a inštitúcie a iné)
• činitele procesu výchovy (rodičia, učitelia, vychovávatelia a iné)
• postupy a obsahy (koncepcie, formy, metódy a obsahy výchovy).

Prostriedky v užšom zmysle slova budeme chápať ako pomôcky, t.j. materiálne prostriedky (inštrumenty), ktoré sa používajú v rámci určitej výchovnovzdelávacej formy a metódy (tabuľa, videokamera a iné).

Pre lepšiu orientáciu používame v pedagogike pojem organizačná forma. Každú organizačnú formu charakterizujú 2 dimenzie: priestor a čas. Forma je teda charakterizovaná miestom, kde sa proces výchovy realizuje (školská trieda, telocvičňa, dielňa, školský pozemok, voľná príroda a iné) a dĺžkou trvania (45 – 90 min., celý deň a iné). Formy vo výchove sa členia na hromadné, skupinové a individuálne.

Dôležitou súčasťou výchovného procesu sú výchovné ciele, i keď niektorí autori dnes diskutujú o tom, či je spoločnosť v postmodernej dobe vôbec schopná stanoviť a zhodnúť sa na všeobecnom cieli výchovy. Rámcové ciele výchovy sú formulované aj v základnej pedagogickej dokumentácii (štátne vzdelávacie programy, školské vzdelávacie programy), ktoré je však nevyhnutné ďalej špecifikovať v konkrétnej výchovnej činnosti. Výchovné ciele nám určujú, čo chceme výchovou dosiahnuť, na čo sa edukačný proces zameriava. Sú historicky a kultúrne podmienené.

Pri stanovení a tvorbe výchovných cieľov literatúra rozlišuje rôzne prístupy. Východiská výchovných cieľov tak môžu byť:

• Naturalistické – výchovný cieľ vychádza z vrodených dispozícií vychovávaného,
• Sociologické – výchovný cieľ vychádza zo spoločenskej situácie,
• Kultúrne – výchovný cieľ reflektuje kultúru spoločenstva,
• Futurologické – výchovný cieľ je zameraný do budúcnosti, vychádza z prognózy vývoja (Skarupská, 2016).

Veľkým problémom je stanovenie nejakej jednotnej štruktúry výchovných cieľov. Tu je odborná literatúra asi najviac široká, pretože každý autor pri tvorbe štruktúry vychádza z iného hľadiska. Preto sa môžeme stretnúť s cieľmi adaptačnými (zameranými na prispôsobenie sa podmienkam), anticipačnými (zameranými na prípravu podmienok výchovného procesu), materiálnymi (venujúce sa osvojeniu konkrétneho obsahu), formálnymi (zameranými na rozvoj schopností), autonómnymi (týkajúce sa sebavýchovy), heteronómnymi (stanovenými z vonku), všeobecnými (ktoré formuluje spoločnosť), dielčimi (ktoré formuluje napr. rodina, pedagóg), individuálnymi (ktoré sú zamerané na rozvoj jedinca), sociálnymi (zameranými na proces socializácie, inkulturácie) a tými, ktoré sa venujú riadeniu výchovného procesu (strategické, taktické, operatívne).

Sú isté oblasti života, ktoré sú východiskom pre formuláciu výchovných cieľov, od nich sa potom odvíjajú úvahy o obsahu výchovy v danej oblasti, o postupoch, ako tieto ciele dosahovať. „Pre konkrétnejšie vymedzenie cieľov výchovno-vzdelávacieho procesu dáva výchove predmetnú podobu obsah výchovy. Obsah výchovy je pedagogickou transformáciou spoločenských a kultúrnych hodnôt, ktoré by mali byť usporiadané tak, aby sa dosiahlo smerovanie rozvoja osobnosti v zmysle cieľov výchovy. Osobnosť vychovávaného má obsah výchovy zvládnuť učením, interiorizovať si ho do vedomia v podobe poznatkov, presvedčenia, postojov, foriem správania sa, charakterových a mravných vlastností a sebarealizácie v konkrétnej činnosti“ (Gogová, Kročková, Pintés,  2004, s. 161).

V pedagogickej literatúre sa ciele a obsah výchovy najčastejšie konkretizujú do obsahových zložiek, subsystémov, respektíve súčastí výchovy. V subsystémoch resp. zložkách výchovy sú zakomponované konkrétne požiadavky na rozvoj človeka, a to z hľadiska telesného, psychického a sociálneho. Zložkami výchovy sa zaoberal už Aristoteles, ktorý vymedzil tri základné: rozumovú, mravnú a telesnú.

Zložka „je súčasťou určitého celku. Tvorí organickú, nedeliteľnú a potrebnú časť sústavy. Z tohto potom logicky vyplýva, že obsah celej sústavy zložiek v plnej miere zachytáva výchovu ako celok.  Zložka výchovy je pedagogický pojem, ktorý vyjadruje nevyhnutnú súčasť uceleného utvárania človeka“ (Sirotová, Vaniš, Ručková, 2011, s. 99).  Je to schematický prístup, ktorý umožňuje hlbšiu analýzu výchovného procesu, na druhej strane, sa zložky výchovy prelínajú a nemožno ich ohraničiť (Blížkovský, 1992). Napríklad Blížkovský (1992) uvádza nasledovné:

• vzťahy k ľuďom (mravná a spoločenská výchova, výchova vzťahov k druhému pohlaviu),
• vzťahy k prírode (ekologická výchova),
• vzťahy k práci a k aktivitám voľného času (pracovná výchova, výchova k tvorivosti, výchova k účelnému tráveniu voľného času…),
• vzťahy k domovu, k vlastnému národu a štátu, k Európskemu spoločenstvu, výchova regionálna, vlastenecká, občianska, výchova k medzinárodnému porozumeniu…
• vzťahy k sebe (sebavýchova, sebavýcvik, sebavzdelávanie…),
• vzťahy ku kráse (estetická výchova),
• vzťahy k telesnej kultúre a k starostlivosti o zdravie (telesná a zdravotná výchova),
• vzťahy k svetu (svetonázorová výchova, interkultúrna výchova…).

V praxi sa však najčastejšie vyskytuje členenie obsahu do oblastí: rozumová, etická, estetická, pracovná, telesná, ekologická.

V súčasnosti sa objavujú aj novšie zložky, keďže systém výchovy je otvorený,  mení sa v súvislosti so zmenami a potrebami spoločnosti. K novším zložkám výchovy by sme mohli zaradiť napr. multikultúrnu výchovu, globálnu výchovu, mediálnu výchovu, sexuálnu výchovu, dopravnú výchovu, výchovu k finančnej gramotnosti, výchovu k zdraviu a iné.