Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave

Námestie J. Herdu 577/2

917 01 Trnava

+421 33 5565 221

Sekretariát

ZÁKLADY PEDAGOGIKY

Tradičné obsahové zložky výchovy

Rozumová výchova

Rozumová výchova sa v novšej literatúre označuje aj ako vedecká výchova, alebo výchova poznania. Teóriou rozumovej výchovy je didaktika, ktorú tiež definujeme ako teóriu vyučovania a vzdelávania. Didaktika býva zaraďovaná v príprave učiteľov medzi základnými povinnými predmetmi.

Obsah rozumovej výchovy tvorí:

  • rozvoj zmyslového poznania,
  • osvojovanie vedomostí a skúseností,
  • rozvoj myslenia a reči,
  • rozvoj intelektuálnych spôsobilostí, návykov,
  • rozvoj poznávacích (kognitívnych) schopností,
  • rozvoj kritického myslenia a tvorivosti,
  • sebapoznanie a sebahodnotenie (predpoklady sebavýchovy).

 

Rozumová výchova v sebe obsahuje aj osvojovanie metód a techník aktívneho a samostatného získavania vedomostí, ich tvorivej aplikácie a utváranie návykov efektívnej duševnej práce a štúdia.

Kritické myslenie predpokladá  skúmať myšlienky a názory skepticky, porovnávať ich s inými myšlienkami a názormi a až potom vytvoriť vlastné stanovisko. Na podporu kritického (a tvorivého) myslenia môžeme použiť napr. problémové otázky, úlohy a zadania, brainstorming (s oddelenou fázou produkcie a hodnotenia nápadov), Cloze test (úlohou je doplniť do textu vhodné slová na vynechané miesta), pojmové mapovanie (grafické znázorňovanie súvislostí medzi pojmami) a i. (Dargová, Petrasová, 2005).

 

Mravná (etická) výchova

Cieľom mravnej (etickej) výchovy je formovanie mravne zrelého človeka, ktorý sa riadi určitými spoločensky uznanými morálnymi pravidlami – morálkou.

            Výsledkom mravnej výchovy je mravnosť, ktorá predstavuje systém už zvnútornených mravných hodnôt. Táto zložka má svoje kategórie, ako sú morálka a mravná norma.

     Morálka je súbor pravidiel, noriem a zákonov, ktoré slúžia hlavne na to, aby konanie ľudí, ktorí sú členmi určitej spoločnosti, bolo koordinované. Predstavuje spoločenskú inštitúciu, ktorej úlohou je regulácia správania sa človeka vo všetkých sférach spoločenského života – v práci, politike, rodine i na verejnosti. Môžeme ju definovať aj ako sústavu noriem o mravnom správaní, pričom normy vyjadrujú to, čo je v spoločnosti obvyklé a osvedčené, prípustné, správne a želateľné. Základom morálky sú univerzálne platné pravidlá, ktoré sa prenášajú z generácie na generáciu. Niektoré pravidlá zostávajú nemenné, mnohé sa menia spolu s vývojom spoločnosti. Morálka sa teda stále mení a vyvíja. Vznik, vývoj a zmeny morálky, pôvod a vývin mravnosti, princípy a normy ľudského konania a správania  skúma etika – veda o morálke a mravnosti, ktorá je súčasťou filozofie a tvorí teoretický základ mravnej výchovy. Mravné normy sú najvšeobecnejšími požiadavkami, ktoré vysvetľujú správanie sa ľudí. Vznikajú vývojom spoločnosti, vychádzajú z jej cieľov, z duchovného života ľudí (Pokrivčáková,  2000).

Obsah mravnej (etickej) výchovy, ako uvádza Kročková (2004), tvoria nasledovné mravné hodnoty:

  • mravné hodnoty vo vzťahu k sebe samému,
  • mravné hodnoty vo vzťahu k iným ľuďom,
  • mravné hodnoty vo vzťahu k spoločnosti a práci,
  • mravné hodnoty vo vzťahu k zmyslu života a viery.

Súčasťou obsahu etickej výchovy je aj etiketa, ktorá predstavuje súhrn pravidiel slušného správania sa viazaných na určité prostredie alebo príležitosť (napr. diplomatická etiketa).

Stupeň rozvoja mravného vedomia a správania závisí od mravnej výchovy a sebavýchovy.

            Medzi metódy etickej  výchovy Žilínek (1997) začleňuje: metódu objasňovania, metódu presvedčovania, metódu príkladu, metódu cvičenia a metódu zhodnocovania. Najúčinnejšie sú metódy založené na činnosti, skúsenosti a zážitku vychovávaného.

Prosociálna výchova

            Prosociálna výchova je zameraná na formovanie prosociálneho správania sa, výchovu prosociálneho človeka a predstavuje súčasť etickej výchovy. V slovenskej pedagogike sa prosociálna výchova podrobne začala rozpracúvať až v 90. rokoch  20. storočia a vychádza z výchovného programu španielskeho profesora Roberto Roche Olivara (1992).

     Cieľom prosociálnej výchovy je prosociálne správanie, ktoré je zamerané na pomoc, alebo v prospech iných ľudí či skupín bez očakávania vonkajšej odmeny (finančná odmena, pochvala, uznanie). Za prosociálne správanie možno pokladať napríklad, ak anonymne prispejeme na charitatívnu činnosť, ak pomôžeme staršiemu človeku, ak ho vypočujeme apod.

Pojem prosociálne správanie niektorí autori stotožňujú s pojmom altruizmus. Ďalšie pojmy, ktoré s prosociálnou výchovou súvisia a sú jej predpokladom sú empatia, asertivita, akceptácia a autenticita.

Empatia je  schopnosť človeka prostredníctvom komunikácie s druhým človekom vžiť sa do jeho pocitov, schopnosť vcítiť sa do jeho prežívania. Asertivita je schopnosť presadiť svoje požiadavky, názory a očakávania neagresívne, tak aby neporušoval ani svoje práva, ani práva iných. Akceptácia  je schopnosť, ktorá pomáha vytvoriť v druhom človeku pocit, že je skutočne pochopený vo svojej jedinečnosti. Predstavuje schopnosť prijať iného človeka s jeho pozitívnymi i negatívnymi vlastnosťami. Táto schopnosť nám pomáha ochrániť sa pred predsudkami. Autenticita  je schopnosť byť samým sebou, pravým a hodnoverným človekom. To znamená nemať strach pred názorom iných a neprispôsobovať sa im, neusilovať sa o akceptáciu inými za každú cenu, nebyť vedený túžbou zapáčiť sa iným a nebyť pasívnym napodobňovateľom spoločenských očakávaní.

 Prejavy človeka, ktorý sa správa prosociálne možno zhrnúť nasledovne:

  • prejavuje súcit s ľuďmi, ktorí majú ťažkosti,
  • teší ho obdarovať niekoho alebo rozdeliť sa s niekým,
  • namáha sa v prospech iných ľudí,
  • úspechy iných prijíma bez závisti,
  • má pochopenie pre starosti a nevýhody svojich známych,
  • prežíva s inými ľuďmi ich starosti a radosti.

 

Obsahom prosociálnej výchovy je:

  • dôstojnosť ľudskej osobnosti, úcta k sebe,
  • postoje a spôsobilosti medziľudských vzťahov (počúvanie, úsmev, dohoda, pozdrav),
  • pozitívne hodnotenie správania druhých (pochvala),
  • kreativita a iniciatíva (riešenie problémov a úloh),
  • komunikácia (vyjadrenie vlastných citov),
  • interpersonálna a sociálna empatia (schopnosť človeka vcítiť sa do pozície, pocitov druhých),
  • asertivita (riešenie agresivity a kompetivity, sebaovládanie, konflikty s druhými),
  • reálne a prosociálne metódy,
  • prosociálne správanie (pomoc, darovanie, delenie sa, spolupráca, zodpovednosť a starosť o druhých, priateľstvo),
  • spoločenská a komplexná prosociálnosť (solidarita, sociálne problémy, sociálna kritika, občianska neposlušnosť, nenásilie).

 

Nedostatok prosociálnosti, alebo jej úplná absencia, sa prejavuje agresiou,  egoizmom. Za najvhodnejšie metódy prosociálnej výchovy možno určiť najmä zážitkové metódy ako sú napríklad inscenačné a situačné metódy, metódy riešenia sociálnych/mravných konfliktov, metóda príkladu apod.

 

 

 

Estetická výchova

Estetická výchova čerpá teoretické poznatky z estetiky, ktorú môžeme stručne definovať ako vedu o kráse a umení. Najvýznamnejšou estetickou hodnotou je krása. Odhaľujeme ju hlavne prostredníctvom citov. Gogová (2004) uvádza definíciu Urbana o estetickej výchove, podľa ktorého je to činnosť navodzujúca v psychike človeka potrebu estetických prežitkov a estetického sebavyjadrenia, a ktorá smeruje k utváraniu hodnotiaceho vzťahu človeka k estetickým javom. Táto definícia zároveň umožňuje rozlíšiť estetickú výchovu od umeleckej výchovy a výchovy umením. Umeleckú výchovu chápeme ako výchovu profesionálov v oblasti umenia a výchova umením je chápaná ako výchovný proces, ktorý využíva umenie ako prostriedok.   

Cieľom estetickej výchovy  je priblížiť žiakom krásu každodenného života a naučiť ich túto krásu vnímať, rozvíjať základné poznatky z oblasti estetiky, naučiť ľudí rozumieť umeleckým dielam a taktiež naučiť ľudí aktívne krásu tvoriť.

V pedagogickom ponímaní estetickej výchovy ide o komplexnú estetizáciu výchovy, čo predpokladá uplatňovanie požiadavky, aby všetky zložky a prostriedky výchovy zodpovedali vhodnej estetickej úrovni, tzn. aby výchova a vzdelávanie prebiehali v esteticky hodnotnom prostredí, prostredníctvom esteticky hodnotných prostriedkov apod.

Obsahom estetickej výchovy, vzhľadom na jej ciele, je klásť dôraz na:

  • výchovu kladného vzťahu ku kráse,
  • výchovu vkusu,
  • výchovu kladného vzťahu k umeniu,
  • výcvik základných estetických zručností a rozvoj talentu,
  • rozvoj estetickej tvorivosti.

metód estetickej výchovy, ktoré sa zameriavajú najmä na rozvoj estetického cítenia a formovanie estetického vedomia žiakov sú vhodné predovšetkým metódy  samostatnej tvorby esteticky hodnotných výtvorov, taktiež všetky metódy emocionalizácie, estetickej axiologizácie a kognitivizácie v oblasti krásna a umenia (Pokrivčáková,  2000).

Estetická výchova v škole sa uskutočňuje nielen v špeciálnych esteticko-výchovných a humanitných predmetoch, ale vo všetkých vyučovaných predmetoch, ako aj v mimovyučovacích formách estetickej výchovy (kultúrne exkurzie, záujmové krúžky a i. Dôležitou súčasťou estetickej výchovy je estetika školského prostredia (Holoušová, 1999).

 

Pracovná výchova

V literatúre sa možno stretnúť aj s označením profesijná výchova, technická výchova, polytechnická výchova. Dôležitou podmienkou existencie človeka je práca vo všetkých jej podobách (telesná a duševná, riadiaca a výkonná) a vo všetkých oblastiach (priemysel, služby, poľnohospodárstvo, školstvo a i.).  Pracovná výchova je najstaršia zložka výchovy. Práca sa dnes stále viac intelektualizuje a jej vykonávanie vyžaduje dobrú orientáciu v lavíne informácií, prezentovaných prostredníctvom rôznych médií, v rôznych jazykoch. Pracovná kariéra je sprevádzaná množstvom zmien, výziev a volieb. Úlohy pracovnej výchovy sú:

  1. pracovná kvalifikácia: utváranie a rozvoj vedomostí, intelektuálnych a sociálno-komunikatívnych spôsobilostí, pracovných zručností a návykov, ako aj rozvoj schopností, ktoré umožňujú vykonávať určitú prácu efektívne, pri rešpektovaní bezpečnostných a hygienických zásad a environmentálnych súvislostí;
  2. rozvoj technického a ekonomického myslenia: poznanie vedeckých a technických princípov základných technológií výroby, utváranie hospodárneho vzťahu k materiálnym hodnotám a rešpektovanie ekonomických súvislostí;
  3. utváranie kladného vzťahu k práci, pracovnej morálke (je podmienená vôľovými a charakterovými vlastnosťami) apracovnej kultúre (súbor kvalít osobnosti, ktorými sa prejavuje v práci a ľudských vzťahoch, ktoré sú s prácou  spojené);
  4. profesijná orientácia: dostatočné množstvo informácií o trhu práce a požadovaných

predpokladoch na výkon určitej profesie, utváranie profesionálnych záujmov a postojov. (Kostelník, 2009)

Pracovná výchova  sa realizuje  prakticky zameranou výchovou v rodine, prakticky zameraným vyučovaním v jednotlivých predmetoch na školách a v záujmových pracovných činnostiach. Významnú úlohu majú dielenské a laboratórne cvičenia, výrobná práca v podnikoch a strediskách praktického vyučovania, exkurzie, odborné praxe a i. Súčasťou pracovnej výchovy je tiež   rozvoj ekonomického myslenia a konania (Holoušová, 1999).

 

Telesná výchova (výchova k zdraviu)

Dôležitou hodnotou je zdravie, ktoré významne determinuje kvalitu ľudského života. Zdravý človek je subjektívne bez problémov a objektívne bez lekárskeho nálezu. Ide o funkčné optimum biologickej, psychickej  a sociálnej zložky osobnosti.

Cieľom výchovy v tejto oblasti je telesná, duševná a sociálna pohoda, ochrana a upevňovanie telesného, psychického a sociálneho zdravia. Telesná a pohybová výchova smeruje k zdraviu človeka a je súčasťou jeho životného štýlu (Mužík, 2002). Presnejšie ide o úlohy smerujúce na:

  • vytvorenie návykov správnej životosprávy (racionálna výživa, pitný režim), osobnej hygieny a otužovania;
  • výchovu k zdravému životnému štýlu (vyhýbanie sa alkoholu, nikotínu a iným návykovým látkam a činnostiam; pravidelné športovanie a pohybové aktivity; psychická relaxácia; utváranie „zdravých“ sociálnych vzťahov a i.);
  • telesnú, psychickú a sociálnu odolnosť a spôsobilosť k telesnej, psychickej i sociálnej sebaobrane (odolávanie telesnej záťaži, stresu, sociálnym tlakom);
  • kompenzáciu pracovných, študijných a voľnočasových činností, ktoré majú často „sedavý“ charakter a v posledných desaťročiach vedú spolu s nesprávnou výživou („rýchle“ jedlá, sladké nápoje), časovým stresom a sociálnou apatiou k telesnej (obezita), psychickej (úzkosti, depresie) a  sociálnej (vyradenie z triednej komunity) nepohode.

Telesná výchova plní okrem zdravotnej funkcie (upevňovanie zdravia, predchádzanie chorobám) aj výchovnú (rozvoj vôľových a charakterových vlastností) a vzdelávaciu (poznatky z histórie telesnej kultúry a športy, pravidlá športov apod.).

Školská telesná výchova sa uskutočňuje nielen na hodinách telesnej výchovy, ale aj pred a počas vyučovania (napr. zaradenie krátkych telovýchovných momentov, striedanie zvýšenej telesnej námahy a oddychu na odbornom výcviku a i. (Holoušová, 1999).