ZÁKLADY PEDAGOGIKY

V histórii vznikli viaceré teórie rozvoja osobnosti v závislosti od toho ako vysvetľovali vplyv jednotlivých činiteľov a to teórie biologizujúce, sociologizujúce a teória 2 faktorov (Kominarec, 2005).

1. Biologizujúce teórie rozvoja osobnosti – vysvetľujú všetky znaky, ktoré sú pre človeka typické na základe dedičnosti. Podľa týchto autorov v priebehu rozvoja už nič nové nevzniká okrem toho, čo bolo determinované dedične. Rozvoj si potom predstavujú len ako dozrievanie tých vlastností, ktoré sú už uložené v embryu. Predstavitelia týchto teórií sú napr. A. Schopenhauer (odmietol akýkoľvek vplyv výchovy na utváranie človeka), C. Lombroso, F. Galton. Jedná sa o teórie zastávajúce ortodoxné biologické poňatie, preceňujú význam génovej informácie, ktorá potom určuje správanie organizmu. Hereditarizmus je smer, ktorý považuje za najvýznamnejší vplyv vo vývoji jednotlivca dedičnosť.
2. Sociologizujúce teórie – zvýrazňujú vplyv prostredia na rozvoj osobnosti, podceňujú vnútorné činitele a preceňujú význam výchovy. J. Locke odmietol vplyv dedičnosti a tvrdil, že človek pri svojom narodení je ako čistá tabuľa – „tabula rasa“. V literatúre sa objavuje aj označenie environmentalizmus, smer, ktorý preferuje vplyv sociálneho prostredia pri vývine jedinca.
3. Teórie dvoch faktorov (teória konvergencie) – W. Stern vytvoril teóriu dvoch faktorov, čím sa pokúsil o prekonanie jednostrannosti biologizujúcich a sociologizujúcich koncepcií. Dieťa tu vystupuje ako určitý objekt, na ktorý priamo súčasne pôsobia vnútorné i vonkajšie vplyvy. Táto teória sa stala základom pedológie (komplexná veda o dieťati) a jej stúpencami boli zástancovia reformnej pedagogiky.