ZÁKLADY PEDAGOGIKY

Fakt, že učitelia sa od seba navzájom líšia povahovými črtami, osobnostnými vlastnosťami, temperamentom apod., je v pedagogickej praxi reálnou skutočnosťou, čo dosvedčujú i mnohé typológie učiteľov, dostupné v domácej i zahraničnej odbornej literatúre. Tieto existujúce odlišnosti sa premietajú i do konkrétnej vyučovacej a výchovnej činnosti. Neexistuje univerzálny učiteľ, ale rozlišujeme učiteľov skúsených, neskúsených, emotívnych, racionálnych, dynamických a málo výrazných apod. Jedni dokážu viesť triedu príkazmi, iní nemajú vysoké požiadavky na žiakov. Toto všetko sa premieta do vyučovacích metód a má vplyv na stavbu a priebeh vyučovacej hodiny a účinnosť celkového edukačného procesu v školách (Šeben Zaťková, 2012).

Medzi najznámejšie typológie, pochádzajúce zo všeobecných psychologických delení typov osobnosti, a ktorá je aplikovateľná aj na osobnosť učiteľa, patrí typológia podľa temperamentu: sangvinik, cholerik, flegmatik, melancholik. Charakteristika týchto temperamentov sa osvedčila a udržala po stáročia a preto sa dnes označujú aj ako klasické temperamenty.          

• Sangvinik je duševne pohyblivý, živý, má nestálu povahu, rýchlo reaguje na udalosti.
• Cholerik je pohyblivý, prudký, nepokojný, výbušný, ťažko sa vie ovládať.
• Flegmatik má pokojnú, pomalú povahu, pomaly vznikajúce a málo výrazné citové reakcie.
• Melancholik má láskavú a dobrotivú povahu, city prežíva hlboko, ľahko sa vyčerpá.

Jednu z najčastejšie uvádzaných typológií osobností učiteľov, ktoré do značnej miery determinujú vyučovací štýl učiteľa vytvoril nemecký psychológ a filozof Waldemar Oskar Döring (1880-1948). Vychádzal pritom zo všeobecnej typológie osobností podľa nemeckého psychológa, filozofa a vysokoškolského pedagóga Eduarda Sprangera (1882-1963) založenej na hodnotách uprednostňovaných v živote. Patrí sem šesť základných typov osobnosti:  náboženský, estetický, sociálny, teoretický, ekonomický, mocenský.

Inou typológiou je delenie Christiana Caselmanna. Jeho typológia učiteľa je založená na dvoch hľadiskách: vzťahu medzi učiteľom a žiakom a vzťahom k učivu a predmetu. Podľa tejto typológie rozlišujeme dva typy učiteľov:

1. logotrop – učiteľ sa orientuje na výklad, slovo a logickú argumentáciu. V sociálnych vzťahoch je direktívny, žiaci ho vnímajú ako vedeckú autoritu,
2. paidotrop – orientovaný skôr psychologicky. Má prirodzenú autoritu, vyučovanie organizuje často v skupinách. Napovedá a pomáha žiakom (Pokrivčáková S., 2000).

Ďalšia používaná typológia učiteľa je podľa vzťahu k žiakom, na základe  ktorej rozdeľujeme učiteľov do troch typov:

1. autokratický učiteľ, ktorý vyžaduje od žiakov bezpodmienečnú disciplínu a poslušnosť. Preferuje tresty pred odmenami, je vodcom. Žiaci sú prevažne pasívni. Príkladom je veľmi prísny učiteľ, ktorý nenecháva žiakom takmer žiadnu voľnosť, nikdy nepripustí diskusiu a pravdu má vždy len on. Tento typ učiteľa bol typický pre tradičnú výchovu v rodinách i v školách.
2. demokratický učiteľ sa k žiakom správa ako k rovnocenným partnerom a vo vzájomných vzťahoch udržuje relatívnu rovnováhu.
3. liberálny učiteľ, ktorý umožňuje až príliš voľnú komunikáciu so žiakmi. Je preň typická neprimeraná benevolencia a nedôslednosť vo vzťahu k povinnostiam žiakov. Príkladom môže byť učiteľ, ktorý žiakom neudeľuje povinnosti alebo ich nekontroluje. Žiak si doslova môže robiť čo chce. Liberálni učitelia sú spočiatku u žiakov a študentov veľmi obľúbení, ale existuje tu riziko, že takýto učiteľ neplní svoju základnú úlohu – naučiť žiakov (Baláčková, Černáková, 2009).

V literatúre sa možno stretnúť s pojmom štýl vedenia[1], s ktorým sa často spájajú komplementárne pojmy ako interakčný štýl[2], výchovný štýl[3] a vyučovací štýl. Aj keď pri vzájomnej komparácii týchto pojmov možno identifikovať isté diferencie, sumárne sa však premietajú do vyučovacej činnosti učiteľa. Zahŕňajú v sebe komunikáciu a interakciu so žiakmi, premieta sa v nich učiteľove poňatie vyučovania a tiež sa odrážajú v uplatňovaných metódach práce učiteľa (Šeben Zaťková, 2012).

Vyučovací štýl sa definuje ako  učiteľov spôsob videnia učiva, študenta, vyučovacích metód, ale aj uplatňovaných organizačných foriem, didaktických zásad i vyučovacích prostriedkov, učenia a vyučovania, komunikácie so študentmi apod., ktorý sa premieta do jeho vyučovania. Vo všeobecnejšej rovine – je to spôsob učiteľovho vyučovania, v užšom ponímaní je to súbor vyučovacích metód, ktoré učiteľ uplatňuje.

Existujú viaceré delenia vyučovacích štýlov a medzi klasifikácie vyučovacích štýlov patrí napríklad aj delenie  od autorov Fenstermacher a Soltis (2008):

1. Manažérskyštýl učiteľa k výchovno-vzdelávacej práci vykazuje veľmi dobrú organizační úroveň, je systematický a poskytuje spätnú väzbu.
2. Facilitačnýštýl učiteľa podporuje a zdôrazňuje hodnotu individuality, autenticity a autoregulácie žiaka.
3. Pragmatickýštýl učiteľa je zameraný na dosiahnutie užitočných vedomostí a zručností v spojení s ich aplikáciou.

Výchovný štýl  súčasní autori Průcha, Walterová, Mareš (2003) definujú ako súhrn zámerných i spontánnych  spôsobov správania sa vychovávateľa k vychovávanému. Ďurič a Bratská (1997) ho vnímajú ako celkové pôsobenie matky, otca, rodiny, učiteľa, školy na dieťa, ktoré ovplyvňuje jeho reakciu na jednotlivé výchovné prostriedky a metódy.

[1] Štýl vedenia (riadenia, vodcovstva) predstavuje systém metód a spôsobov usmerňovania členov kolektívu, ktorý realizujú vodcovia.

[2] Interakčný štýl predstavuje prevládajúce určité prvky alebo vlastnosti interakcie, ktoré sa opakujú a prejavujú sa pravidelnosťou.

[3] Výchovný štýl je presadzovanie relatívne stabilných spôsobov pôsobenia vychovávateľa na vychovávaného.