ZÁKLADY PEDAGOGIKY

Harmonické rodinné prostredie predstavuje pre človeka nielen základňu pre jeho súčasný život, ale môže ovplyvniť i ďalší život dieťaťa v budúcnosti.

Rodina je prvou, základnou a najprirodzenejšou spoločenskou a výchovnou inštitúciou, ktorá pôsobí na dieťa od jeho narodenia. S vývojom spoločnosti strácala rodina viacero tradičných vlastností, ale zachovala si základné znaky, ktorými sú:

1. rodina je spoločensky schválená forma trvalého spolužitia,
2. rodina sa skladá z osôb navzájom spojených tým, čo vládnuci zvyk uznáva za zväzky krvi, manželstva alebo adopcie,
3. členovia rodiny obyčajne bývajú pod jednou strechou,
4. členovia rodiny spolupracujú medzi sebou v rámci spoločensky uznávanej deľby úloh, pričom jedna z najdôležitejších úloh tejto spolupráce je výživa a výchova detí.

Kladné rodinné prostredie utvára pevnú citovú väzbu rodiny, podporuje úsilie navzájom si spôsobovať radosť a pomáhať si, pričom dieťa nemá pocit obmedzovania vlastnej slobody. 

Opakom je rodinné prostredie s negatívnou charakteristikou, ktoré nemôže ovplyvňovať vývin dieťaťa priaznivým smerom. Dieťa začne pociťovať nedôveru voči svojim rodičom, ale aj ostatným ľuďom. Nemá možnosť osvojiť si vhodný sociálny model správania. Pri opakovaných rozporoch medzi tým, čo sa deťom káže a tým, čo odpozorujú z rodiny, dochádza k nežiaducim situáciám, v ktorých je dieťa traumatizované a nenachádza z nich východisko. Rodiny plné konfliktov a nedorozumení nepriamo ovplyvňujú proces citového a sociálneho dozrievania dieťaťa. Za nevhodnú nepovažujeme len rodinu plnú konfliktov, patologickú a rozvedenú, ale aj takú, ktorá navonok funguje normálne, ale nedokáže citovo uspokojiť svojich členov. Dieťa pre svoj vývin potrebuje obidvoch rodičov. 

Výchovné prejavy a postoje k dieťaťu závisia od typu rodinnej výchovy a vzhľadom na určité charakteristiky rodinného prostredia a rodinnej atmosféry hovoríme o typológii rodinného prostredia a typológii rodinnej výchovy. 

Rodinu ako skupinu môžeme členiť na viaceré typy. Bakošová (2005) uvádza delenie rodiny z nasledovných hľadísk:

1. Podľa úplnosti jej členov

1. úplná rodina – tvoria ju obaja rodičia a aspoň jedno dieťa. Delíme ju na :

• harmonickú (dobré vzťahy medzi rodičmi a deťmi) – v literatúre nájdeme aj označenia zdravá, funkčná, normálna, neklinická rodina,
• konsolidovanú (v minulosti sa v rodine vyskytol problém, ale už nedochádza k poruchám vo výchove),
• disharmonickú (narušená, čiastočne nefunkčná, rozvrátená), resp. dysfunkčná rodina,
• doplnenú.

1. neúplná rodina – tvorí tu jeden rodič s dieťaťom alebo viacerými deťmi, či bezdetná rodina. Môže vzniknúť v dôsledku úmrtia jedného rodiča, rozvodu, odchodu jedného z partnerov, rozhodnutia ženy zostať slobodnou matkou.

1. Podľa špecifických príznakov:

1. rodinu, v ktorej sa pácha násilie,
2. rodinu, v ktorej jeden člen rodiny je chorý,
3. rodinu, v ktorej jeden člen je alkoholik a ďalšie.

1. Podľa etnickej odlišnosti sú napr. rodiny:

1. utečenecké,
2. rómske.

V literatúre sa tiež môžeme stretnúť s označením klinická rodina, ktorá predstavuje typ rodiny so špecifickými problémami a potrebami, je ohrozená vadami a poruchami v plnení svojich základných funkcií a preto často vyžaduje odbornú pomoc (napr. psychologickú, pedagogickú, sociálnu, zdravotnícku). Ide  napr. o rozvedených partnerov, alebo rozpadnutú rodinu, rodinu so zanedbávaným, týraným, zneužívaným členom, rodinu so závislým členom apod.

Rodina plní niekoľko funkcií a podľa Višňovského (1998, s. 198 – 199) je potrebné uvažovať najmä o nasledovných funkciách rodiny:

• Biologická funkcia – patrí k najdôležitejším funkciám rodiny. Prejavuje sa v reprodukčnej funkcii – zabezpečuje sa ňou pokračovanie rodu.
• Emocionálna – prejavuje sa vo vzájomných vzťahoch medzi členmi rodiny, ktoré úzko súvisia s emocionálnymi.
• Ekonomická funkcia – zabezpečenie materiálnych a existenčných potrieb.
• Výchovná a vzdelávacia funkcia – je veľmi významná z hľadiska socializácie a utvárania návykov, zvykov.
• Psychohygienická funkcia – zabezpečuje upevňovanie psychického a fyzického zdravia svojich členov.
• Ochranná funkcia – spočíva v ochrane zdravia detí, ale aj v ich ochrane pred sociálnopatologickými javmi.
• Socializačná funkcia – osvojenie reči, mravných a kultúrnych hodnôt a noriem spoločnosti, sociálnych rol, vzťahov. Socializáciou rozumieme osvojovanie sociálnych úloh a postupné včleňovanie sa do spoločnosti.
• Rekreačná funkcia – vytváranie príjemného, teplého ovzdušia domova, miesto pre oddych, uspokojovanie záujmov, regeneráciu síl.

Činitele vplývajúce na existenciu rodiny a prípadné napĺňanie jednotlivých jej funkcií sú napríklad zdravotný stav členov rodiny, fyzická zrelosť rodičov, ekonomické a materiálne podmienky, sociálne prostredie, sexuálna zhoda partnerov apod.

Výchova v každej rodine je rozdielna. Činitele, ktoré vplývajú na realizáciu výchovnej funkcie konkrétnej rodiny možno rozdeliť do troch skupín:

1. demografické (vek rodičov, veľkosť rodiny, rozvodovosť, zamestnanosť rodičov),
2. ekonomické (finančné zabezpečenie),
3. kultúrne (vzdelanie rodičov, kultúrna úroveň rodičov, využívanie voľného času).

Pre rodinnú výchovu je charakteristická emocionalita, vytváranie pocitu bezpečnosti, istoty, úprimnosti a lásky. Požiadavky na efektívnu výchovu v rodine sú: dobré vzťahy medzi členmi rodiny, pozitívny osobný príklad dospelých, emocionalita vzťahov v rodine, primeraný režim dňa, spolupráca so školou, jednota požiadaviek rodičov, prispôsobenie výchovy veku a individualite detí, primerané tresty a odmeny. Veľkosť rodiny má tiež vplyv na plnenie výchovnej funkcie, keďže je rozdiel či ide o rodinu s jedináčikom alebo sa jedná o mnohopočetnú rodinu. Napr. Davie (podľa Fontana, 2003) zistil svojím výskumom, že deti z väčších rodín podávajú horší výkon v čítaní, počítaní, rečových zručnostiach a tvorivosti než jedináčikovia alebo deti s jedným, či dvoma súrodencami. Autor ďalej zistil, že v rodine najviac stráda najstaršie dieťa, zrejme kvôli tomu, že s pribúdajúcimi ďalšími mladšími súrodencami sa musí ten najstarší starať stále viac sám o seba. Učiteľ v škole samozrejme nemôže ovplyvniť veľkosť rodiny, ale má si túto skutočnosť uvedomiť a snažiť sa sťaženú situáciu týmto deťom čo najviac uľahčiť. Deti z veľkých rodín mávajú tiež silný sklon domáhať sa učiteľovej pozornosti, aby si vynahradili nedostatok pozornosti dospelých doma.

Výchova v každej rodine je výrazne individuálna s použitím rôznych štýlov výchovy. V odbornej literatúre sa môžeme stretnúť s nasledovnými základnými štýlmi výchovy dieťaťa v rodine:

1. a) autokratický (autoritatívny, dominantný),
2. b) liberálny,
3. c) sociálne integračný (demokratický) štýl.    

Ďalšie štýly výchovy uvádza aj Bakošová (2005):

• štýl výchovy založený na príkazoch a zákazoch,
• štýl výchovy založený na ochraňovaní,
• štýl výchovy, ktorým  rodičia vkladajú svoje nesplnené plány do detí,
• štýl výchovy založený na perfekcionizmu,
• štýl výchovy založený na nedôslednosti,
• optimálny štýl výchovy,
• humanistický štýl rodinnej výchovy.

Nebezpečné a nesprávne prvky a štýly výchovy uvádza Prevendárová (1996):

• protichodnosť požiadaviek rodičov,
• sústavné kritizovanie dieťaťa,
• citovo chladný postoj k nemu, alebo naopak rozmaznávanie,
• extrémne vysoké požiadavky na dieťa, alebo naopak, úplná voľnosť,
• pripomínanie rodičovských zásluh,
• zanedbávanie rodičovskej výchovy,
• nepripúšťanie samostatnosti a obmedzovanie dieťaťa,
• preferovanie niektorého z detí, dávanie súrodenca za vzor,
• „predplácanie“ detí,
• nepriateľský, agresívny postoj k dieťaťu.

V každom historickom období je potrebné v rodine vychovávať deti k hodnotám lásky, slušnosti, úcty, tolerancie, priateľstva, solidarity, dobra a v tomto zmysle má výchova v rodine rozvíjať:

• vzťah k sebe samému,
• vzťah k spoločnosti, k ľuďom, k rodine,
• vzťah k prírode (Bakošová, 2008).

V prípade ak rodina neplní svoje funkcie a nie je schopná starať sa o deti alebo rodina sa rozpadla, prípadne vôbec nevznikla, rozlišujeme rôzne formy náhradnej rodinnej starostlivosti, ktorými sú:

1. Ústavná starostlivosť v Centrách pre deti a rodiny (hovorovo detské domovy).
2. Pestúnska starostlivosť (vyživovaciu povinnosť má biologický rodič alebo štát).
3. Náhradná osobná starostlivosť (v minulosti sa označovala za pestúnsku príbuzenskú starostlivosť).
4. Osvojenie dieťaťa (adopcia).

Bizová (2015) uvádza, že v staršej odbornej literatúre sa osvojenie označuje ako adopcia. Je to historicky najstaršia forma náhradnej starostlivosti, ktorá vytvára medzi osvojiteľmi a osvojencom rovnaký rodinno-právny vzťah, aký je medzi rodičmi a deťmi. Pri pestúnskej starostlivosti rodičia dieťaťa nie sú pozbavení rodičovských práv a môžu ich vykonávať v rozsahu určenom súdom. Dieťa preto má priezvisko biologických rodičov a nemôže ho zmeniť. V praxi sa vyskytli prípady, keď dieťa na vlastnú žiadosť získalo priezvisko pestúnov po dosiahnutí plnoletosti. Pestúni zastupujú záujmy dieťaťa iba v bežných veciach, pri všetkých dôležitých rozhodnutiach, akými sú napríklad chirurgický zákrok, prihláška na strednú školu a pod., za dieťa rozhodujú rodičia. Ak by rodičia rozhodovali v neprospech dieťaťa, pestúni môžu požiadať súd o prehodnotenie výkonu rodičovských práv. Podľa zákona o rodine rodičia majú právo stretávať sa so svojím dieťaťom. V praxi však toto právo spôsobuje viacero problémov. Vzhľadom na to, že dieťa bolo odobraté od rodičov na základe vážnych dôvodov, akými sú najčastejšie zanedbanie výchovy a ohrozenie vývinu dieťaťa, stretnutia s rodičmi a sporadické pobyty u rodičov majú často na dieťa negatívny vplyv. Náhradnú osobnú starostlivosť z odborného hľadiska možno označiť za typ pestúnskej starostlivosti, keďže sa od nej odlišuje iba v tom, že sa o dieťa starajú príbuzní. Do náhradnej osobnej starostlivosti sa dieťa zveruje pokrvným príbuzným, najčastejšie starým rodičom, strýkom, krstným rodičom atď. Podmienky vzniku a zániku náhradnej osobnej starostlivosti vymedzuje zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine. Inštitucionálna starostlivosť, legislatívne označovaná ako ústavná, môže byť nariadená iba vtedy, ak dieťa nie je možné umiestniť do niektorej z foriem náhradnej rodinnej starostlivosti.