ZÁKLADY PEDAGOGIKY

Štýly rodinnej výchovy výrazne ovplyvňujú aj vzťah dieťaťa ku škole. Škola predstavuje druhú výchovnú inštitúciu v živote človeka, predstavuje prechod zo života v rodine do života v spoločnosti. Mnohí pedagógovia tvrdia, že bez dobrých vzťahov a spolupráce rodiny a školy nemôže úspešne fungovať ani vzdelávanie detí a mládeže. Spoluprácu rodiny a školy ovplyvňuje napríklad veľkosť rodiny, vzdelanie rodičov, sociálny status rodiny a i. Spolupráca rodiny a školy sa uskutočňuje najmä prostredníctvom triedneho učiteľa.

V kultúrnej spoločnosti škola zabezpečuje plnenie základných funkcií a to funkciu výchovnú a vzdelávaciu, ktoré zabezpečuje prostredníctvom vyučovania. Z úlohy školy organizovať vyučovací proces vyplýva, že ak sa orientujeme na utváranie, rozvíjanie a formovanie vlastností osobnosti,  škola plní aj ďalšie funkcie, ktorými sú:

• personalizačná (rozvoj osobnosti žiaka ako autonómnej bytosti),
• kvalifikačná (škola ako regulátor pracovného trhu, umožnenie zaradenia do profesijného života),
• akulturačná (vypestovanie kultúrnosti myslenia a konania, na vštepovanie úcty ku kultúrnemu dedičstvu, na uplatňovanie estetických kritérií),
• diferenciačná a selektívna (vytvárať podmienky pre zaraďovanie žiakov do vyšších stupňov škôl a do života spoločnosti, rovnaké príležitosti v prístupe k vzdelaniu),
• socializačná (uvedenie a aktívne zapojenia žiakov do spoločnosti v konkrétnom sociálno-kultúrnom prostredí) (Obdržálek, 2002).

Samotný pojem škola má etymologický pôvod v gréckom slove scholé  = voľný čas. Z hľadiska histórie preto možno uviesť, že prvé školy, resp. vzdelávacie inštitúcie už v období staroveku vznikali tam, kde sa začali ľudia stretávať vo svojom voľnom čase. Postupným historickým vývojom vznikali rôzne typy a stupne vzdelávacích zariadení až do ich súčasnej podoby.

Jednotlivé stupne a druhy škôl vytvárajú školský systém, ktorý patrí k najinštitucionalizovanejšej a najorganizovanejšej časti výchovno-vzdelávacej sústavy. Tak ako sa rozvíjali rôzne typy škôl a školských sústav, menila sa i požiadavka na povinnú školskú dochádzku. Na našom území až Jozefínske reformy Jozefa II. priniesli povinnú školskú dochádzku detí vo veku 6 – 12 rokov, každoročný súpis školopovinných detí a vytvorili podmienky pre rozvoj národných škôl. Za absenciu detí v škole boli rodičia sankcionovaní.

Na území Slovenska bola povinná školská dochádzka zavedená až v Uhorsku, na základe zákona XXXVIII z roku 1869 a povinná školská dochádzka bola uzákonená ako šesťročná (od 6 – 12 r.). Za 1. Československej republiky v zmysle Malého školského zákona č. 226 z r. 1922 bola osemročná (6 – 14 r.). Po oslobodení v roku 1945 podľa 1. školského zákona č. 95/1948 bola deväťročná (do 15 r.), podľa zákona č. 31/1953 sa skrátila na osemročnú. Na základe zákona č. 186/1960 Zb. o sústave výchovy a vzdelávania stala sa opäť deväťročnou. Na základe dokumentu Ďalší rozvoj československej výchovno-vzdelávacej sústavy a zákona č. 29/1948 Zb. o sústave základných a stredných škôl sa začala zavádzať deväťročná dochádzka, ktorú žiaci ukončia v 2. ročníku niektorého druhu strednej školy. Deväťročná povinná školská dochádzka sa vzťahovala aj na žiakov škôl pre deti a mládež vyžadujúcu osobitnú starostlivosť, okrem žiakov pomocných škôl, ktorí dochádzali do školy 8 rokov. Podľa ustanovenia §34 zákona č. 29/1984 Zb. o sústave základných a stredných škôl (školský zákon) v znení neskorších predpisov je povinná školská dochádzka desaťročná a trvá najviac do konca školského roka, v ktorom žiak dovŕši 16. rok veku, ak nie je ustanovené inak (Pupala, 2013). Desaťročná povinná školská dochádzka v SR trvá až po súčasnosť.