ZÁKLADY PEDAGOGIKY
Druhy výskumu v pedagogike
Jedným z delení v rámci druhov výskumu je na empirický a teoretický:
Empirický výskum spočíva v získaní terénnych dát (dát získaných v triede, škole, rodine, internáte, na detskom ihrisku, v azylovom dome apod.).
Jeho opakom je výskum „pri stole“ (desk study), ktorého cieľom je teoretické spracovanie určitého problému – teoretický výskum.
Okrem uvedených, existujú ešte ďalšie druhy výskumov. Uvádzame niektoré z nich:
- Podľa miery všeobecnosti a konkrétnosti sa výskum delí na:
Základný (teoretický) výskum – orientuje sa na riešenie kľúčových problémov, objavuje nové všeobecné teórie, princípy, zákonitosti, objasňuje podstatu javov a procesov. Nemusí sa viazať na praktické využitie.
Aplikovaný výskum – rieši požiadavky praxe a je zameraný na aplikáciu teoretických zistení do praxe.
Oba tieto typy výskumov na seba nadväzujú a prelínajú sa.
Prieskum znamená jednorazové zistenie stavu pedagogického javu, procesu; prináša prvotné informácie na utvorenie prehľadu. Môže byť aj predvýskumom – pilotážou (Turek, 1998). Predvýskum slúži aj na praktické overenie zvoleného výskumného nástroja výskumu, ešte pred začiatkom zberu údajov na menšej vzorke (stručne vysvetlené aj v kap. 6.2).
- Podľa dĺžky trvania je výskum:
Dlhodobý (longitudinálny) – trvá niekoľko rokov.
Krátkodobý (prierezový) – trvá niekoľko týždňov.
Semilongitudinálny – jeho dĺžka sa pohybuje medzi dlhodobým a krátkodobým.
- Podľa počtu výskumníkov:
Individuálny – realizovaný jednotlivcom.
Tímový – na realizácii sa v podieľajú spolupráci niekoľkí pracovníci.
Inštitucionálny – realizuje sa na pôde inštitúcie, najčastejšie akademickej (vysoká škola, Slovenská akadémia vied, Slovenský pedagogický ústav…).
- Podľa množstva sledovaných javov a spôsobu vyhodnotenia:
Kvantitatívny výskum sleduje javy s veľkým množstvom respondentov, príp. frekvencie a využíva na dokazovanie štatistické metódy. Jeho závery je možné zovšeobecniť na širšiu populáciu. Kvantitatívny výskum zberá dáta, zvyčajne číselné (namerané). Kvantitatívny pedagogický výskum zisťuje rozsah, frekvenciu alebo intenzitu edukačných javov. „Je to výskum, ktorý má najdlhšiu tradíciu, používa ho viac výskumníkov ako kvalitatívny výskum a viac sa o ňom publikuje“ (Gavora, 2010, s. 1). Pracuje exaktnými metódami, používajú sa štatistické nástroje vyhodnocovania výskumných dát, má presne vymedzený predmet skúmania a hypotézy. Keď sa uskutoční náhodný výber a otestuje hypotéza na náhodnej reprezentatívnej vzorke, môžu sa použiť štatistické testy významnosti. Závery sú formulované s vyjadrením pravdepodobnosti, s akou je možné výsledky zovšeobecniť z výskumnej vzorky na celý základný súbor.
Kvalitatívny výskum sa zameriava na opis a vysvetlenie jednotlivých prípadov a podrobne ich popisuje; aj z niekoľkých prípadov je možné vyviesť závery. Môže dopĺňať kvantitatívny výskum, ale v súčasnosti má rovnocennú pozíciu k ostatným druhom výskumu (Hendl, 2005). Cieľom je vytváranie nových hypotéz, nového porozumenia a vytváranie novej teórie. Porozumenie javom vyžaduje pohľad do čo najväčšieho množstva dimenzií daného problému. Pri kvalitatívnom výskume zbierame mnoho informácií o veľmi malom počte jedincov. Nastáva silná redukcia počtu sledovaných jedincov, v dôsledku čoho je nemožné zovšeobecnenie výsledkov na populáciu. Snaží sa o podrobný opis pedagogickej reality a jej súvislostí, ako aj zachytenie špecifických osobitostí, ktoré nie sú prístupné kvantitatívnej analýze. Ide o zber maximálneho množstva informácií a preskúmanie javu do hĺbky. V kvalitatívnom výskume sa zvyčajne neopisujú veľké súbory, ale skôr jednotlivé prípady – napr. jedna trieda alebo skupina žiakov, vrátane ich názorov a pocitov. Kvalitatívny výskum sa líši od kvantitatívneho hlavne vo fáze prípravnej a v etape spracovania výskumných dát. Pri kvalitatívnom výskume sa často hypotézy vytvárajú a modifikujú až v jeho priebehu.
Špecifickým druhom výskumu je akčný výskum (praktický) – vykonáva sa v pedagogickej praxi učiteľmi, niekedy aj v spolupráci s výskumníkmi a reaguje na aktuálne požiadavky a problémy pedagogickej praxe. Jeho výsledky sa využívajú bezprostredne (Turek, 1998). Učiteľ na základe skúseností vidí, že niektorý prvok vyučovacieho procesu nie je efektívny, na základe toho navrhne príslušnú inováciu, prekonzultuje ju s kolegami alebo výskumníkom a spolu s nimi urobí projekt výskumu. Následne inováciu realizuje v praxi a priebežne zisťuje jej dôsledky. Získané výsledky vyhodnotí a v prípade, že sú pozitívne, oboznámi s nimi pedagogickú verejnosť a inovácia sa stane súčasťou vyučovacieho procesu. Akčný výskum sa zvyčajne používa napr. na výskum a zmenu vyučovacích metód (snažíme sa napr. nahradiť niektorú tradičnú metódu novou); spôsobov hodnotenia žiakov (chceme zlepšiť, zefektívniť a zobjektivizovať spôsoby hodnotenia žiakov); postojov, správania a hodnôt u žiakov (chceme posilniť pozitívny prístup žiakov k práci, k predmetu, ovplyvniť hodnotový systém žiakov v určitej stránke ich života, zmeniť ich správanie v konkrétnych situáciách…); manažmentu a riadenia školy (chceme postupne zaviesť nové techniky riadenia, nové procesy a analýzu činností v škole) apod.
Ukazovatele kvality výskumu sú validita a reliabilita:
Validita (platnosť) je zhoda zisťovaného a toho, čo si výskumník stanovil zisťovať. Rozoznáva sa vonkajšia validita, ktorá je mierou zovšeobecniteľnosti výsledkov výskumu na iné okolnosti (osoby, podmienky, prostredie, čas = trvalosť výsledkov). Vnútorná validita hovorí o tom, či zistené výsledky a z nich vyvodené závery naozaj platia.
Reliabilita vyjadruje presnosť, spoľahlivosť a odzrkadľuje technickú kvalitu výskumu. Teoreticky ak by bol výskum realizovaný viackrát, jeho výsledky by mali byť štatisticky porovnateľné. V praxi sa vypočítava koeficient reliability a ak sa blíži 1, výskum je presný, málo ovplyvnený chybami (Turek, 1998).
Keďže výskumník pracuje s ľuďmi a publikuje o ľuďoch, je neobyčajne dôležité, aby rešpektoval etické zásady výskumu. Etické zásady sú určitou normou správania, ktorou sa má riadiť pri svojej práci. Na rozdiel od iných krajín (napríklad Veľkej Británie a USA) na Slovensku nebol doteraz kodifikovaný etický kódex pedagogického výskumníka, čo však neznamená, že by sme mali viesť svoj výskum neeticky. Minimálne etické zásady, ktoré je potrebné dodržiavať pri realizácii pedagogického výskumu sú:
- Dobrovoľná účasť subjektov vo výskume.
- Informovanie o výskume.
- Poučený súhlas.
- Neubližovanie.
- Požadovanie len takých informácií, ktoré nie sú v protiklade s etikou.
- Zachovanie dôvernosti informácií o účastníkoch výskumu.
- Korektné spracovanie dát výskumníkom (Gavora, 2010).
V súčasnosti viaceré renomované zahraničné časopisy a vydavateľstvá k publikovaniu požadujú od výskumníkov doklad (Ethical Approval), že ich výskum rešpektuje základné etické princípy a v rámci vedeckých inštitúcií pôsobia etické komisie[1], ktoré na základe etického preskúmania schvaľujú realizáciu výskumu. Etické preskúmanie poskytuje ochranu účastníkom výskumu a tiež pomáha chrániť výskumníka. Získaním etického súhlasu výskumník preukazuje, že dodržiaval akceptované etické štandardy výskumnej štúdie. Etické schválenie výskumu je potrebné pre všetky výskumy zahŕňajúce ľudí. Tento súhlas je potrebné získať skôr, ako možno osloviť účastníkov výskumu a to ešte pred začatím zberu údajov. V súčasnosti je v medzinárodnom priestore najčastejšie požadovaný súlad s dodržiavaním zásad obsiahnutých v Helsinskej deklarácii[2], ktorá predstavuje súbor etických princípov týkajúcich sa experimentovania na ľuďoch, ktorý pôvodne v roku 1964 vypracovala Svetová lekárska asociácia pre lekársku komunitu. Všeobecne je táto deklarácia považovaná za základný dokument o etike ľudského výskumu. Nie je to právne záväzný nástroj podľa medzinárodného práva, ale svoju autoritu čerpá z miery, do akej bol kodifikovaný alebo ovplyvnený vnútroštátnymi alebo regionálnymi právnymi predpismi a nariadeniami. Jeho úlohu opísalo brazílske fórum v roku 2000 slovami: „Aj keď za Helsinskú deklaráciu zodpovedá Svetová lekárska asociácia, dokument by sa mal považovať za majetok celého ľudstva“ (Human, 2001). Podľa Helsinskej deklarácie základným princípom je rešpektovanie jednotlivca (článok 8), jeho práva na sebaurčenie a práva robiť informované rozhodnutia (články 20, 21 a 22), pokiaľ ide o účasť na výskume, a to tak na začiatku, ako aj v priebehu výskumu. Povinnosti výskumníka sú výlučne voči pacientovi (články 2, 3 a 10) alebo dobrovoľníkovi (články 16, 18), a hoci výskum je potrebný (článok 6), dobro účastníka musí mať vždy prednosť pred záujmami vedy a spoločnosti (článok 5) a etické hľadiská musia mať vždy prednosť pred zákonmi a nariadeniami (článok 9). V prípade zvýšenej zraniteľnosti jednotlivcov a skupín je potrebná osobitná ostražitosť (článok 8). Uznáva sa, že ak je účastník výskumu nekompetentný, fyzicky alebo duševne neschopný poskytnúť súhlas alebo je maloletý (články 23, 24), potom by sa malo zvážiť poskytnutie náhradného súhlasu jednotlivcom konajúcim v najlepšom záujme účastníka, ale ak je to možné, je vhodnejšie získať ich súhlas (článok 25).
[1] napr. Etická komisia pre vedecko-výskumnú činnosť FF UCM v Trnave (bližšie pozri: https://ff.ucm.sk/sk/eticka-komisia-pre-vedecko-vyskumnu-cinnost-ff-ucm-v-trnave/)
[2] Declaration of Helsinki – Ethical Principles for Medical Research Involving Human Subjects. celý dokument je dostupný na internete: https://www.wma.net/policies-post/wma-declaration-of-helsinki-ethical-principles-for-medical-research-involving-human-subjects/