LEXIKOLÓGIA SLOVENSKÉHO JAZYKA V UČITEĽSKEJ PRAXI

LEXIKÁLNA ROVINA tvorí jeden z čiastkových systémov (subsystém) jazykového systému. Ide o vnútorne usporiadaný, systémovo organizovaný súbor pomenovacích jednotiek jazyka. Oproti niektorým rovinám jazykového systému zahŕňa lexikálna rovina viac jazykových jednotiek a má aj viac rozvetvenú štruktúru vzťahov.

V rámci postavenia lexikálnej roviny v jazykovom systéme vyčleňujeme vzťah lexikálnej roviny k ostatným rovinám takto (porov. Ripka, Imrichová, 2004, s. 15 – 16; Encyklopédia jazykovedy, 1993; Mistrík, 1998):

• k fonetickej (zvukovej), resp. fonologickej rovine a k morfologickej rovine – keďže lexikálna rovina stavia na jazykových jednotkách nižších jazykových rovín (fonémach, zvukových prvkoch a morfémach), vzťah medzi rovinami je závislý – zvuková rovina vytvára zvukovú formu jednotiek lexikálnej roviny; morfologickými prostriedkami a pravidlami sa stvárňujú lexikálne jednotky;
• k syntaktickej rovine – prostriedky a pravidlá syntaktickej roviny uvádzajú lexikálne jednotky do vzájomných vzťahov vo vete, a tak lexikálnym jednotkám umožňujú tvorbu vyšších jednotiek (syntaktický vzťah sa zreteľne ukazuje aj pri tvorbe viacslovných pomenovaní, ako sú lexikalizované pomenovania a frazeologické jednotky);
• k štylistickej rovine – štyléma ako výrazový prostriedok, ktorý má systémovo vymedzenú slohovú hodnotu (význam), predurčuje používanie slov v určitých komunikačných situáciách, a preto je lexikálna zásoba predmetom záujmu štylistickej lexikológie.

LEXIKÁLNA (SLOVNÁ) ZÁSOBA = LEXIKA je vnútorne štruktúrovaný súbor všetkých jednoslovných i viacslovných jednotiek príslušného jazyka. Je to otvorený súbor lexikálnych jednotiek daného národného jazyka, ktorý slúži človeku na vyjadrenie mimojazykovej reálnej (strom, mama) alebo neskutočnej, virtuálnej (pýcha, priateľstvo) skutočnosti.

Slovná zásoba sa podľa geografického a sociálneho používania člení na (Ripka, Imrichová, 2004, s. 13 – 14):

1. slovnú zásobu celého národného jazyka – ide o súbor všetkých jednoslovných i viacslovných jednotiek národného jazyka, ktorý charakterizuje určité národné spoločenstvo a ktorý sa dynamicky vyvíja, tzn., že ide o slovnú zásobu všetkých foriem národného jazyka, ktorú nikto z používateľov národného jazyka neovláda v celom rozsahu;
2. individuálnu slovnú zásobu – ide o súbor slov, ktoré ovláda jednotlivec, môže byť:

• aktívna slovná zásoba – jednotlivec ju aktívne používa v bežných hovorených a písaných prejavoch, slová aktívnej slovnej zásoby sú zrozumiteľné všetkým príslušníkom daného jazyka, tvorí ju približne 5 000 – 10 000 jednotiek, pričom rozdiely sú dané vekom, mentálnymi schopnosťami, vzdelaním, sociálnym postavením a pod.;
• pasívna slovná zásoba – sú slová slovnej zásoby, ktoré sú zrozumiteľné menšej alebo väčšej časti používateľov daného jazyka, ale nepoužívajú sa aktívne v bežnej reči, je šesťkrát bohatšia než aktívna slovná zásoba.

Štruktúra slovnej zásoby prestavuje vnútorné členenie slovnej zásoby na jadro a okrajové vrstvy slovnej zásoby (porov. Ripka, Imrichová, 2004, s. 13 – 14):

• jadro (centrum) – tvorí ho základná slovná zásoba, základný slovný fond – viacvýznamové slová, jednoslovné jednotky s vysokou frekvenciou, so širokým využitím, štylisticky bezpríznakové slová. Slovnú zásobu jadra možno chápať diachrónne ako vývinovo stabilnú zložku slovnej zásoby (základné pomenovania prírody, priestoru, času, ľudského tela, potravy, obydlia, rodinných vzťahov, práce a pod., napr. matka, zem, voda, noha, dobrý, tri, on, byť, a, mať, že, môcť, veľký) a synchrónne ako centrum súčasného lexikálneho systému, ktoré tvoria všetkými členmi národného spoločenstva štandardne používané lexikálne jednotky, teda aktívna slovná zásoba; z hľadiska štatistiky obsahuje jadro slovnej zásoby asi 800 najfrekventovanejších slov príslušného jazyka; slová jadra slovnej zásoby sú najkratšie a historicky najstaršie, sú to predovšetkým zámená, spojky, predložky, číslovky, častice, niektoré adjektíva a iba niektoré slovesá a substantíva; možno ich vyčleniť len na základe ich frekvencie v prejavoch;
• prechodná vrstva – tvoria ju bežné jednovýznamové alebo viacvýznamové lexikálne jednotky s rozličnými príznakmi a s obmedzenými slovotvornými možnosťami, v rámci istého štýlu sú frekventované, napr. športové termíny v športe. Keďže je pre ne typická istá uvoľnenosť, expresívnosť, ekonomickosť a variantnosť, využívajú sa často v bežnej komunikácii, napr. nerast, bádateľ, kaňon, futbal, revolúcia;
• okraj (periféria) – sem patria jednovýznamové jednotky štylisticky alebo inak príznakové, s obmedzeným využitím, často ide o príležitostné slová, slová cudzieho pôvodu, odborné termíny, vlastné mená, nespisovné slová, časovo príznakové slová, napr. išpán, ad acta, pachoľa, halapartňa, lexéma, topmodelka, nuansa.

Zhrnutie kľúčových pojmov ku kapitole: