LEXIKOLÓGIA SLOVENSKÉHO JAZYKA V UČITEĽSKEJ PRAXI

Základné lexikálne pojmy v lexikálnej sémantike sú: lexikálny význam, seméma, séma, jazykový znak, pojem.

LEXIKÁLNY VÝZNAM (vecný význam, obsah) označuje jav alebo odraz skutočnosti psychicky spracovaný vo vedomí používateľov daného jazyka, je jazykovo stvárnený formou slova, výrazu a vzťahom k iným jazykovým jednotkám a je konkretizovaný pri použití slova v istých kontextoch (Ondrus, Horecký, Furdík, 1980, s. 31).  Ide o komplexný obsah lexikálnej jednotky v jazykovom systéme, ktorý je ustálený a ktorý umožňuje široké používanie lexikálnej jednotky v reči. Slovo je nositeľom lexikálneho významu, lebo pomenúva či označuje javy a predmety okolo nás. Rozsah významu slova  závisí od jeho obsahu; platí, že čím má slovo väčší rozsah, tým má menší obsah a naopak, napr. slová ako nábytok, strom, nápoj majú so svojím širokým rozsahom najmenší obsah proti slovám ako stolička, jabloň, čaj, ktoré majú so svojím úzkym rozsahom najväčší obsah. Takto slová vytvárajú okolo spoločného pojmu lexikálne pole s nadradeným pojmom a podradenými pojmami, napr. nadradený pojem dopravný prostriedok a podradené pojmy automobil, osobný automobil.

Z hľadiska spôsobu pomenúvania rozoznávame:

• priamy význam (základný, prvotný), napr. ucho = orgán sluchu (odstávajúce ucho);
• nepriamy význam (prenesený, sekundárny), ucho = vec pripomínajúca ucho (ucho ihly, fotel s uchami).

SEMÉMA a SÉMA patrí medzi základné významové stavebné prvky. Seméma je základná jednotka obsahového plánu jazyka a predstavuje význam základnej výrazovej jednotky (lexémy), tzn., že lexikálny význam vytvára seméma, resp. viaceré semémy. V lexikografickej praxi značí jednotlivý význam viacvýznamovej jednotky (Pavlovič, 2015, s. 8). Séma je najmenší sémantický prvok, resp. najmenšia významová zložka slova – nemožno ju už ďalej členiť. Séma je minimálny významový dištinktívny (rozlišovací) význam, schopný rozlíšiť jednu lexému od druhej.

JAZYKOVÝ ZNAK je formálno-obsahová komplexná bilaterálna znaková jednotkabilaterálna znaková jednotka (jazyková jednotka stvárnená ustálenou formou, výrazom a ktorá je nositeľkou významu, obsahu) , ktorá má výraz (formu) i význam (obsah) v nerozlučnej (dialektickej) jednote. Vzťah medzi označujúcim a označovaným je arbitrárnyarbitrárny (značí v jazykovede odtrhnutosť pomenovania veci od jej formálnych alebo obsahových vlastností, pretože pomenovanie veci potenciálne totiž nesúvisí s jej vlastnosťami. Preto jedna a tá istá vec v rôznych jazykoch máva „samostatné“ pomenovanie, napr. kniha, book, livre, Buch a pod.) (ľubovoľný), tzn., že predmet alebo význam si nevynucuje, aby sa označoval určitou formou (svedčí o tom bohatá zásoba synonymných slov v lexike) (Ondrus, Horecký, Furdík, 1980, s. 30 – 31). Jazykový znak zastupuje vec, predmet, jav, nie však hmotný predmet, ale akýkoľvek jav pozorovateľný zmyslami a spracúvaný v mozgu.

Vzťah medzi formou a obsahom jazykového znaku v pomenúvacích jednotkách, resp. vzťah medzi objektívnou realitou (vec, objekt), myšlienkovou oblasťou (význam, pojem) a jazykovou oblasťou (forma, slovo) sa znázorňuje pomocou sémantického trojuholníka: