LEXIKOLÓGIA SLOVENSKÉHO JAZYKA V UČITEĽSKEJ PRAXI

POLYSÉMIA, čiže mnohoznačnosť, je jav, v ktorom sa na jednu formu viažu minimálne dva obsahy, pričom sú v nich niektoré zhodné a viaceré odlišné príznaky. Termín polysémia pochádza z gréčtiny, kde prefix poly- má význam mnoho a sémaion má význam znamenať. Ide o lexikálny jav, keď sa jedným jazykovým prostriedkom pomenúvajú viaceré myšlienkové obsahy.

Zmeny významu vznikajú rozdielnym zoskupovaním a preskupovaním sémantických príznakov (Mistrík, 1993, s. 329). Tieto jednotlivé významy spolu sémanticky a geneticky súvisia a tvoria jeden celok, to je základný rozdiel oproti homonymii. Ak má tá istá lexéma viacero rozdielnych, no navzájom súvisiacich významov, hovoríme o sémantickom spektre.

Polysémia je signálom ekonómie v jazykovom subsystéme, keď sa používa na označenie viacerých obsahov jedna forma; rovnako je prejavom princípu racionálnosti v jazyku.

Z významového hľadiska možno lexémy rozdeliť na jednovýznamové (monosémické) slová, ktoré majú len jeden základný, prvotný význam, tu patria hlavne odborné slová, napríklad dym „plyny a čiastočky popola ako výsledok horenia“, a viacvýznamové (polysémické) slová, ktoré majú zároveň aj základný, prvotný význam, aj odvodený, druhotný význam, napríklad noha 1. celá dolná končatina živých tvorov, 2. podpera na predmete pripomínajúca dolnú končatinu. To znamená, že od prvotného významu sú odvodené ďalšie významy polysémického pomenovania tak, že sa pôvodný význam rozčlení na niekoľko samostatných, druhotných významov (Findra, 2013, s. 66). V rôznych výkladových slovníkoch sa stretávame s nejednotnosťou uvádzania počtu významov; súvisí to s posunmi vo význame slov a ich sémantickým obmieňaním pod vplyvom kontextu, ako aj s rozsiahlosťou slovníka. Polysémické slová sú staršie a v reči veľmi frekventované slová, i keď podiel v celej slovnej zásobe majú približne štvrtinový (porov. Mistrík, 1997, s. 134).

Polysémiu členíme podľa spôsobu vzniku nových významov, teda podľa toho, či sa lexikálny význam slova zužuje, vtedy ide o špecifikáciu/zužovanie významu, rozširuje, tzv. generalizácia/rozširovanie významu, či prenáša na základe vnútorných alebo vonkajších vlastností predmetov (metafora, metonymia) alebo či ide o konverziu.

Špecifikácia/zužovanie významu vzniká pri tvorení sekundárneho, odvodeného významu uvádzaním špecifikačného, zúženého príznaku, a to konkretizovaním základného, neodvodeného významu a pridaním sémy navyše do odvodeného významu. Zúžené dvojice významu sú napr. vojak 1. príslušník armády, 2. príslušník armády bez hodnosti; súčiastka: 1. súčasť, 2. súčasť stroja, prístroja; chalupa 1. jednoduchý dedinský dom, 2. jednoduchý dedinský dom využívaný na rekreačné účely.

Generalizácia/rozširovanie významu vzniká pri tvorení sekundárneho, odvodeného významu, a to zovšeobecnením odvodeného významu, čiže odstránením určujúceho príznaku (špecifikačnej sémy) od základného, neodvodeného významu. Rozšírené dvojice významu sú napr. hríb 1. jedlá huba s bielou dužinou a obyčajne s hnedastým klobúkom, 2. hovor. jedlá huba vôbec; sieťka 1. sieťovaná taška, 2. akákoľvek taška.

Metafora je prenášanie významu na základe zhodných vonkajších vlastností predmetov, ide o tvorenie nových (druhotných) významov lexikálnej jednotky so spoločnými príznakmi. Za spoločné príznaky podobnosti možno považovať vonkajšie príznaky, ako je farba, tvar, funkčné a charakterové vlastnosti. Metafora plní nominatívnu funkciu preto, že pomenúva nový pojem starým, známym významom slova (porov. Ondrus, Horecký, Furdík, 1980, s. 165). Autor metafory takto zámerne aktualizuje vzťah medzi vecou a pomenovaním, preto sa metafora pokladá za autorské hodnotenie.

Metaforizácia vzniká na základe:

1. formálnej príbuznosti (podoba, vzhľad), napr. oko guľovitý orgán zraku uložený v hlave, 2. čo je tvarom podobné oku;
2. charakterových vlastností, napr. parazit cudzopasný organizmus (priživuje sa na cudzom organizme), 2. príživník (človek, ktorý sa priživuje); chutný 1. ktorý príjemne chutí, chutná večera, 2. ktorý vzbudzuje svojím výzorom, správaním, spôsobmi a pod. príjemný pocit, chutné dievča;
3. funkčnej príbuznosti (rovnaké fungovanie predmetu), kanál 1. potrubie na odvádzanie odpadových alebo iných vôd, 2. médium umožňujúce vstup a výstup informácií.

Druhy metafor:

• personifikácia (zosobňovanie) – prenášanie vlastností a činov ľudí na neživé predmety a zvieratá, čím sa im prisudzujú vlastnosti a schopnosti ľudí, sú zväčša slovesné: deň sa prebúdza, plamene šľahajú, príroda spí;
• animizácia (oživovanie) – môžu byť adjektívne a slovesné: labutia pieseň, zajačie úmysly, pštrosia politika, motor žerie (benzín);
• synestézia (súzvuk viacerých zmyslových pojmov) – sú zväčša adjektívne: bezhlasé slzy (akusticko-vizuálny prvok), sladké svetlo (chuťovo-vizuálny prvok).

Metonymia je prenášanie významu z východiskového slova na cieľové slovo na základe vecnej alebo logickej, teda vnútornej súvislosti, napríklad priestorovej, časovej, príčinnej a inej. Výsledkom metonymie ako druhu trópu sú metonymá a synekdocha je osobitný druh metonymie, tzv. premenovanie, teda zámena mena menom na základe vecnej súvislosti.

Metonymá môžeme vyčleniť na základe uvedených súvislostí, ktoré sa opakujú, a preto ich uvádzame v určitých ustálených formách: