LEXIKOLÓGIA SLOVENSKÉHO JAZYKA V UČITEĽSKEJ PRAXI

HOMONYMIA (ROVNOZVUČNOSŤ) je formálny vzťah medzi lexikálnymi jednotkami založený na totožnosti formy. Je to jav, pri ktorom majú dve slová rovnakú formu, ale ich význam sémanticky či geneticky nesúvisí, sú teda odlišné z významového a etymologického hľadiska.

Homonymá sú formálne totožné, ale významovo rozdielne slová – vzťah k inému, rovnako znejúcemu slovu, ale významom a pôvodom odlišnému slovu je založený iba na formálnej zhode (Ripka, Imrichová, 2004, s. 74). Homonymá sa v lexikónoch označujú prostredníctvom horného indexu, napr. box¹ pästiarstvo, box² oddelené miesto v uzavretom priestore, box³ jemná useň (na obuv). Homonymá spracúva súborné dielo Homonymický slovník (Mária Ivanová-Šalingová, 2005).

Homonymia vzniká týmito spôsobmi pri preberaní cudzích slov alebo vnútrojazykovo v rámci jedného jazyka (porov. Ripka, Imrichová, 2004, s. 75 – 76):

• formálnym zjednocovaním domáceho a cudzieho výrazu, napr. banka¹ nádoba v slovenčine, banka² sporiteľňa v taliančine;
• prevzatím dvoch alebo viacerých cudzích slov s rovnakou formou, napr. šach¹ titul panovníka v Perzii, v Iráne; šach² hra založená na premiestňovaní bielych a čiernych figúrok po šachovnici: hrať šach (perzské);
• kalkovaním (doslovným prekladaním), napr. pád¹ padnutie v slovenčine a pád² doslovný preklad od latinského slova casus;
• rozložením jedného významu slova na 2-3 významy, napr. vlna¹ srsť na ovci a vlna² ohyb vody;
• tvorením slov pri derivácii, keď sa pôvodne jedno a to isté slovo významovou zmenou svojho základu a odlišnou deriváciou, no vo výsledku zhodnou deriváciou, rozčlenení na viacero lexém, napr. vodička¹ k voda), vodička² prechýlené pomenovanie od vodič, a to od vodiť, viesť;
• splynutím dvoch od pôvodu odlišných domácich slov pri vývine jazyka, napr. dozrieť¹ niekam dovidieť, dozrieť² stať sa zrelým, ovocie dozrelo.

Členenie homoným:

PRAVÉ (LEXIKÁLNE) HOMONYMÁ klasifikujeme podľa rozsahu formálnych zhôd na (Ripka, Imrichová, 2004, s. 77):

• úplné homonymá, ktoré sa zhodujú v celej paradigme, teda sú toho istého druhu a rodu, napr. náprava¹ náprava chýb, náprava² časť vozidla, ktorá drží kolesá;
• čiastočné homonymá, ktoré majú:
  • odlišnú slovnodruhovú platnosť, napr. mať¹ matka (podstatné meno) mať² vlastniť (sloveso); zľava¹ (podstatné meno), zľava² (príslovka);
  • odlišný rod, napr. kura¹ sliepka (ženský rod), kura² kurča (stredný rod);
  • odlišnú kategóriu životnosti, napr. druh¹ súhrn predmetov s rovnakými podstatnými znakmi (neživotné), druh² spoločník, priateľ (životné).

NEPRAVÉ HOMONYMÁ členíme na:

• homofóny (fonetické alebo zvukové homonymá) sú slová formálne odlišné, teda sa odlišujú v grafickom značení, ale sú zvukovo zhodné (vo výslovnosti), napr. vír – výr , tip – typ, mi – my;
• homoformy (gramatické homonymá) sú tvary slov patriacich k odlišným slovným druhom  s rovnakou formou, ale odlišným významom, napr. váha (substantívum) – váha (3. os. sg. prít. času), posteľ (substantívum) – posteľ! (imperatív), otcov (substantívum) – otcov (adjektívum);
• homografy (pravopisné homonymá) slová formálne hláskovo zhodné (v grafickom značení), ale zvukovo odlišné (vo výslovnosti), tento typ homoným vzniká tam, kde je kolízia medzi výslovnosťou a pravopisom, napr. krásne (adjektívum) – krásne (adverbium); horizontálne (adjektívum) – horizontálne (adverbium).   

SLOVNODRUHOVÁ HOMONYMIA

Prehodnotenie jestvujúcich slov na základe slovnodruhových prechodov je jeden z procesov rozširovania slovnej zásoby vnútrojazykovým tvorením, pri ktorom dochádza ku slovnodruhovému prechodu slov bez zmeny tvaroslovnej formy (porov. Ološtiak, 2017). Výsledkom je vznik slovnodruhovej homonymie, ktorá vzniká prechodom jedného slovného druhu do iného slovného druhu, a to plnovýznamových a neplnovýznamových slovných druhov. Nové slovo prechádza hlbokými sémantickými procesmi, počas ktorých dochádza k  zmene slovného druhu. Vo výkladovom slovníku sa tieto slová označujú rímskymi číslicami spolu s označením slovného druhu.

Môžu vznikať rôzne typy slovnodruhových prechodov:

• podstatné meno (I. zima – ročné obdobie) → príslovka (II. zima – bolo mi zima);
• podstatné meno (I. karí – zmes indického jemného korenia žltohnedej farby) → prídavné meno (II. karí – karí omáčka);
• prídavné meno (I. známy – známa osobnosť) → podstatné meno (II. známy – stretnúť známeho);
• trpné príčastie (I. nadriadený – nadriadený orgán) → podstatné meno (II. nadriadený – príkazy nadriadeného);
• činné príčastie (I. vedúci – vedúci pracovník) → podstatné meno (II. vedúci – zodpovedný vedúci);
• trpné príčastie (I. mrazený – je mrazený pri -100 stupňoch)→ prídavné meno (II. mrazený – mrazený produkt);
• činné príčastie (I. plačúci – plačúce dieťa) → príslovka (II. plačúci – prišla plačúci);
• opytovacie zámeno (I. ako – Ako sa máš?) → podraďovacia spojka (II. ako – chlap ako hora);
• príslovka (I. samozrejme – vošiel celkom samozrejme) → častica (II. samozrejme – dnes, samozrejme, neprídem).

Štylistické využitie homonymie: keďže sa homonymia vyskytuje ako sprievodný jav pri rozširovaní slovnej zásoby, poskytuje používateľom jazyka variabilnejšie využitie slov v jazykovom prejave.  Homonymá sa využívajú na docielenie štylistického zámeru cieleným zamieňaním členov homonymického páru. Takto vzniká prekvapenie z neočakávaného. Tento efekt sa využíva v umeleckých a esejistických textoch. Nie je vhodné využívať homonymiu v textoch s vecným a exaktným obsahom, napr. vo vedeckých, administratívnych a právnych textoch.