LEXIKOLÓGIA SLOVENSKÉHO JAZYKA V UČITEĽSKEJ PRAXI

ANTONYMIA: slovo pochádza z gréčtiny: anti- = proti, onoma = meno a značí jav, keď vedľa seba existujú lexikálne jednotky, ktoré sú formálne navzájom odlišné a sémanticky protirečivé. Slová s opačným, protikladným alebo protirečivým významom sú antonymá = opozitá, ktoré tvoria najčastejšie dvojice, napr. deň – noc, dobrý – zlý. Antonymá vznikajú vtedy, keď sa vyjadrujú protikladné pojmy času (včera – dnes), miesta (hore – dolu), priestranstva (východ – západ), miery (ďaleko – blízko), rozmeru (veľký – malý), objemu (hrubý – tenký), stavu (zdravý – chorý), činnosti (pracovať – leňošiť) a pod. (Ondrus, Horecký, Furdík, 1980, s. 174). Antonymá patria vždy k tomu istému slovnému druhu, pretože pomenúvajú rovnakú skupinu slov.

Antonymá členíme podľa viacerých kritérií (z formálno-sémantického hľadiska a významového hľadiska) a podľa toho rozlišujeme napríklad:

• základné antonymá – kontrastné slová s rozličným koreňom, napr. plytký – hlboký, plač – smiech;
• odvodené antonymá – kontrastné slová so zhodným koreňom a s odlišnými prefixmi, najčastejšie domácimi (ne-, bez-, pri-, roz-, od-) alebo aj internacionálnymi (a-, anti-, ab-, pa-, in-, i-, im-, dis-, pseudo-, kontra-), napr. farebný – bezfarebný, pritekať – odtekať, prísť – odísť, legálny – ilegálny, normálny – abnormálny, veda – paveda, harmónia – disharmónia, sociálny – antisociálny, produktívny – kontraproduktívny;
• opozitá = protikladné slová stojace na opačných póloch, ale ktorým nemožno priradiť kladný alebo záporný príznak (plus a mínus), napr. začínať – končiť, žena – muž;
• vektorové antonymá – v ktorých sa prejavuje direkčnosť, čiže protichodnosť v kvantite alebo v orientácii, napr. prísť – odísť, doniesť – odniesť, zarobiť – prerobiť, ohriať – ochladiť;
• pragmatické antonymá – antonymá, ktoré sú v spoločnosti a používateľom daného jazyka vnímané ako protichodné, napr. liberálny – konzervatívny, dovolenka – práca, veriaci – ateista;
• antonymá = protirečivé slová stojace na opačných póloch a obsahujúce kladné alebo záporné hodnotenie slova, tzn., že im možno priradiť kladný alebo záporný príznak (plus a mínus), napr. špinavý – čistý, pekný – škaredý;.

V rámci opozičnosti sa vyčleňujú dva základné podtypy (Ripka, Imrichová, 2004, s. 83):

• polárna (graduálna) antonymia, pri ktorej možno v dvojiciach synoným vyčleniť minimálne jeden prechodový stupeň, napr. začiatok – (prostriedok) – koniec, teplý – (letný) – studený;
• komplementárna (doplňujúca) antonymia, pri ktorej dvojice nemajú medzi sebou prechodový stupeň opozitnosti, napr. muž – žena, živý – mŕtvy.

Štylistické využitie antoným: hlavne v rečníckom, umeleckom a publicistickom štýle na zdôraznenie určitého protikladu a na vytvorenie nejakého napätia. Formou kontrastných vyjadrení sa označujú hraničné javy kvantity, kvality a vzťahu, napr. Sýty hladnému neverí., Nie je ani mladý, ani starý. Antonymický výraz sa používa aj ako prostriedok irónie, napr. To je ale odborník! Alebo sa princíp kontrastu, teda významová protikladnosť alebo protirečivosť  slov, využíva prostredníctvom štylistickej figúry oxymoron, napr.: výrečné ticho, zdravý nemocný, chudobní boháči, krutá ľúbosť. Na antonymickom vzťahu je založená aj figúra antitéza (porovnávanie protikladom), napr. Mladosť – radosť, staroba – choroba., Ráno býva múdrejšie večera. Antonymia sa využíva pri hromadení synoným, pričom jeden z komponentov je v zápore, napr. zle-nedobre.