LEXIKOLÓGIA SLOVENSKÉHO JAZYKA V UČITEĽSKEJ PRAXI

Hovorové slová (kolokvializmy) patria do hovorovej štýlovej vrstvy spisovného jazyka. Hovorový štýl sa vymedzuje ako cieľavedomý výber a usporiadanie tých spisovných prostriedkov (i lexikálnych), ktoré aktívni používatelia slovenského jazyka používajú v ústnych prejavoch pri každodennom styku v práci, s priateľmi i v rodinnom prostredí. Hovorové slová tvoria základ lexiky súkromných, konverzačných a spontánnych ústnych prejavov a je pre ne príznačná konkrétnosť, expresívnosť a obraznosť (Ripka, Imrichová, 2004, s. 92). Hovorovosť v zmysle hovorenosti, opierajúca sa o bežný hovorený jazyk v bežnej komunikácii, zastrešuje všetky spisovné aj nespisovné lexémy národného jazyka (napr. spisovné slová, slangy, nárečové a subštandardné slová), prípadne lexémy vyznačujúce sa časovou príznakovosťou alebo príznakom pôvodu, alebo príznakom expresívnosti (napr. zastarávajúce slová, neologizmy, cudzojazyčné výpožičky, expresívne slová a pod.) potrebné na bežné dorozumievanie. Ide teda o súbor neformálnych, uvoľnených prostriedkov potrebných na realizovanie bežných základných komunikačných situácií. Štylistický kvalifikátor vo výkladovom slovníku expr., prípadne pejor. sa pridružuje ku kvalifikátoru hovor., ak je expresívny príznak pri hovorovom slove zreteľný (kumšt, obsmŕdať, zlumpáčiť sa, bagáž). Toto opieranie sa o hovorovosť možno chápať v širšom zmysle, kým v užšom zmysle sa vykladá v spojitosti s termínom hovorový štýl (Dolník, 2003, s. 187). Štylistickým kvalifikátorom hovor. sa vo výkladových slovníkoch slovenčiny označujú práve lexikálne jednotky s príznakom hovorovosti v užšom zmysle, teda spisovné prvky hovorového štýlu (artikel, panelák, bazírovať, búračka, revanš, kompliment).

Kolokvializmy úzko hraničia s nespisovnými prostriedkami z dôvodu im charakteristickej vlastnosti uvoľnenosť, neformálnosť a neoficiálnosť, preto rozlišujeme dve vrstvy hovorových slov z hľadiska blízkosti s ďalšími útvarmi jazyka (porov. Orgoňová, Bohunická, 2011, s. 143; Píšová, 2008, s. 39):

1. vyššia vrstva hovorových slov, „jadro“ štandardu s typickými exemplármi pomenovaní, má blízko k spisovnej podobe vrátane profesionálnych slov (časenka, áčkar, úrazovka, srdciar);
2. nižšia vrstva hovorových slov, ktorá má blízko k nespisovným útvarom (subštandard, slang – zlepšovák, baloňák, fitko); ide aj o výrazy s väčšou mierou expresivity na hranici vhodnosti (tentovať sa, poondený) (vo výkladovom slovníku majú kvalifikátor niž. hovor.).

Základné vlastnosti hovorových slov sú neformálnosť, spontánnosť, uvoľnenosť, ústnosť, neverejnosť, neoficiálnosť. Typickým znakom pre kolokvializmy je slovotvorný postup univerbizácia, čiže redukcia lexémy: diplomová práca – diplomovka.

Štylistické využitie hovorových slov: primárne v neverejných prejavoch. Keďže je táto lexika príznačná pre spontánnu a uvoľnenú konverzačnú reč, používajú sa prevažne v hovorovom štýle.