LEXIKOLÓGIA SLOVENSKÉHO JAZYKA V UČITEĽSKEJ PRAXI

Deminutíva (zdrobneniny) zdrob. vyjadrujú kvantitu, resp. menší rozmer, menšiu mieru niečoho alebo istý postoj prostredníctvom typických zdrobňujúcich prípon (–ček, -ečko, -ík, -ok, -očka), napr. koník, guľôčka, kvietok. Deminutíva vyjadrujú aj kvalitu, môžu vyjadrovať kladný (mamulienka, dcéruška) alebo záporný expresívny postoj hovoriaceho – iróniu, napr. románik. Niektoré pomenovania, najmä termíny, sa v jazykovom vedomí nepociťujú ako zdrobnené či expresívne, napr. hodinky, pílka, lyžička.

Eufemizmy (zjemňujúce slová, melioratíva) zjemn. zjemňujú význam slova takým spôsobom, že nepríjemné alebo spoločensky nevhodné javy vyjadrujú zastreto, jemnejšie, obrazne, napr. nebohý (namiesto mŕtvy), zaokrúhliť sa (namiesto stučnieť). Oproti nocionálnemu výrazu sú melioratíva nositeľmi kladného vzťahu k pomenúvanému objektu (popapať), ale niekedy sa využívajú aj s ironickým významom. Vyskytujú sa vo verejných  a slávnostných prejavoch s cieľom prekryť alebo jemne vyjadriť drastickú skutočnosť.

Familiárne slová (familiarizmy) fam. sú expresívne domáce oslovenia, ktoré sa používajú v dôvernom styku blízkych osôb v kruhu rodiny a blízkych známych, napr. starký (oslovenie manžela), zlatko, zlatíčko. Popri pojmovej, rozumovej zložke sa pri nich prejavuje aj kladné citové alebo vôľové zafarbenie. Familiárne oslovenia môžu mať zo slovnodruhového hľadiska podobu podstatného mena (srdce, zlatko) alebo zámena (môj, moja). Familiárne oslovenia sú spočiatku motivované a plnovýznamové (starká, srdiečko, miláčik), ale postupne sa motivácia stráca a opakovaním úplne vymizne (Ripka, Imrichová, 2004, s. 91). Spočiatku klesá frekvencia výskytu familiárneho oslovenia a nahrádza ho iba zámeno, no a nakoniec sa vytratí aj oslovenie zámenom a adresát reaguje len na výzvu danú pohybom hlavy, očí či dotykom – čiže familiárne oslovenia nahradia neverbálne prostriedky v prirodzenom procese demotivácie (porov. Mistrík, 1998, s. 55).

Hypokoristiká (laudatíva) hypok. sú dôverné, maznavé a intímne expresívne slová, ktoré sa používajú v dôvernom styku rodiny a príbuzných, blízkych osôb najmä v osloveniach. Tvoria sa od všeobecných podstatných mien pomocou prípon -uľka, -ík, -ček, -čka, -ička, -ok, -ienka, napr. tato, mamka, babka, dedo, mamuľka, srdienko, nevestička a od vlastných rodných mien, napr. Janík, Evička, Jožko, Kaťa.

Detské slová det. sú výrazy detskej reči, ktoré sú maznavé a láskajúce, niekedy sa vyčleňujú samostatne, inokedy sa pričleňujú k hypokoristikám, napr. havo, hačkať si, papať, čača, hami. Podľa Z. Ondráčkovej (2008, s. 251) je pre detské slová charakteristická vysoká miera citovej zaangažovanosti. Zároveň sú to slová príznačné nielen pre deti, teda slová detskej reči, ale aj slová, ktoré sa používajú v rozhovore s deťmi, teda v komunikácii dospelých (alebo starších detí) s deťmi (Ondráčková, 2008, s. 253).