LEXIKOLÓGIA SLOVENSKÉHO JAZYKA V UČITEĽSKEJ PRAXI

Kompozícia (skladanie) je slovotvorný postup, ktorého výsledkom je spojenie najčastejšie dvoch slovotvorných základov so špecifickou všeobecnou štruktúrou kompozít Z¹ + Sm + Z² (+F) a novým lexikálnym významom. Prvý slovotvorný základ (Z¹) býva zvyčajne totožný s určujúcou časťou motivujúcej syntagmy (bez gramatickej morfémy) a druhý základ (Z²) s určenou časťou motivujúcej syntagmy (býva voči svojmu Mnt buď formálne nezmenený, napr. (malé mesto → malomesto; hodný viery → vierohodný), alebo obsahuje aj formant (Furdík, 2004, s. 71). Výsledkom kompozičných slovotvorných postupov sú kompozitá.

Premostenie kompozita sa realizuje zvyčajne pomocou spájacej morfémy (Sm), ktorá je tzv. pomocným slovotvorným formantom. Sm môžu byť samohlásky o, e, i alebo ø (brat-o-vrah-ø, zem-e-pis-ø,  lom-i-kameň-ø, kníh-ø-tlač-ø). Kompozitum môže navyše obsahovať aj slovotvorný formant (F) (zlaté vlasy → zlat-o-vlás-ka, vetný člen → vetn-o-člen-ský).

V súčasnej slovenčine sa tvoria najčastejšie zložené substantíva a adjektíva, tvorba slovies je neproduktívna. Zároveň sa kompozícia oproti derivácii považuje za menej produktívnu pri tvorbe slovotvorne motivovaných slov (okolo 15 %), no potenciál rastu je tu možný, pretože je tu silný vplyv preberania a inojazyčných vplyvov na slovenčinu. Zrkadlí sa to najmä na inventári internacionálnych kompozít s cudzími predponami (euro-poslanec, Rh-faktor, PR-manažér). Mnohé tieto kompozitá majú prvý člen skratkový alebo značkový, preto sa aj súborne označujú ako skratkové či značkové kompozitá.

Spôsoby skladania:

• nevlastná kompozícia (juxtapozícia),
• vlastná (čistá) kompozícia,
• kombinácia skladania a odvodzovania.

Nevlastná kompozícia (juxtapozícia) je slovotvorný postup, pri ktorom sa slovotvorné základy spájajú, resp. zlučujú bez zmeny svojej formy, čiže bez spájacej morfémy, resp. na mieste spájacej morfémy stojí gramatická morféma prvého komponentu. Ide teda o spájanie členov syntagmy do jedného slova so zachovaním ich tvaru, nazývané aj spriahanie, čiže juxtapozícia (Dolník, 2003, s. 160). Zároveň je zmena poradia prípustná, napr. pracovať spolu → spolupracovať, hodný povšimnutia → povšimnutiahodný. Výsledkom nevlastnej kompozície sú nevlastné zloženiny, tzv. zrasty či zložky. Vznikli z voľných syntagmatických spojení, pričom sa slovotvorné základy jednoducho zlúčili bez zmeny svojej formy (Furdík, 2004).

Najfrekventovanejšie sú zrasty, ktoré:

• obsahujú prvý príslovkový a druhý slovesný SZ (spolu pracovať → spolupracovať);
• sa spojili z iných slovotvorných základov (na nič hodný → na-nič-hodný, vždy zelený → vždy-zelený);
• majú na mieste spájacej morfémy gramatickú morfému (R) (kupec kníh → kníh-kupec, podobný pravde → pravdepodobný).

Vlastná (čistá) kompozícia je spojenie najčastejšie dvoch slovotvorných základov pomocou spájacej morfémy (Sm) = interfixu, napr. -o-, -e-, -i-, -u-. Čisté kompozitá sa môžu tvoriť aj bez interfixu, napr. fitnes a lopta → fit-lopta, strážny majster → stráž-majster. Druhý komponent kompozita je totožný so svojím motivantom, napr. veľké mesto → veľk-o-mesto; zemská guľa → zem-e-guľa; guma a puška → gum-i-puška; rýchly a blesk → blesk-u-rýchly. Podstatou je, že zadný (druhý) komponent vstupuje do kompozita ako celok (Ološtiak, 2017, s. 35).

Výsledkom vlastnej (čistej) kompozície sú kmeňové zloženiny, ktoré sa rozlišujú podľa vzťahu rovnocennosti či podradenosti v rámci komponentov motivujúcej syntagmy. Rozoznávame:

• kmeňové zlučovacie zloženiny – sú syntakticky rovnocenné, priraďovacie zloženiny so spájacou morfémou uprostred (juh + západ → juh-o-západ, les + park → les-o-park, štrk + piesok → štrk-o-piesok);
• kmeňové určovacie zloženiny – sú podraďovacie zloženiny, v ktorých jeden komponent bližšie určuje druhý (pád vody → vod-o-pád, rýchly + vlak → rychl-o-vlak, čierna + zem → čern-o-zem);
• zdvojené zloženiny – obsahujú dva rovnaké slovotvorné základy, ktoré spája spájacia morféma (svätý + svätý → svät-o-svätý, šíry + šíry → šír-o-šíry).

1. Pavlovič (2015, s. 65) v súvislosti s týmto typom kompozít poukazuje na dosah výsledných kompozít na pravopis: medzi kompozitami sú dvojaké významové vzťahy: koordinatívny (priraďovací) vzťah, napr. čierno-biely, bielo-červený, matematicko-fyzikálny a determinatívny (podraďovací) vzťah, napr. citrónovožltý, bieločervený, bojaschopný. V kompozitách s rovnocenným vzťahom medzi komponentmi sa využíva spojovník.

Kompozično-derivačné slovotvorné postupy pri slovotvorbe kompozít využívajú zároveň postupy odvodzovania aj skladania, pričom slovotvorné základy môžu byť spojené pomocou spájacej morfémy. Výsledkom skladania a odvodzovania sú kompozično-derivačné zloženiny. Najfrekventovanejšie sa tvoria zložené substantíva a adjektíva, napr. lapať muchy → much-o-lap-ka, Čierne more → čiernomorský.

Kompozično-derivačné zloženiny sa diferencujú podľa druhu slovotvorného formantu na:

• kompozično-sufixálne zloženiny, ktoré majú na základe prítomnosti sufixu v zloženine takýto slovotvorný vzorec: Z¹ + (Sm) + Z² + S (vysoká škola → vysok-o-škol-ský, voľná myšlienka → voľn-o-myšlienk-ar, málo vravieť → málo-vrav-ný);
• kompozično-transflexné zloženiny, ktoré majú na základe prítomnosti gramatických morfém v zloženine takýto slovotvorný vzorec: Z¹ + (Sm) + Z² + R (sto rokov → sto-roč-ie, ďaleko hľadieť → ďalek-o-hľad-ø, široké plecia → širok-o-plec-í).

Zhrnutie kľúčových pojmov: