ÚVOD DO INTERPRETÁCIE NARATÍVNYCH TEXTOV
AKO SA STAŤ KOMPETENTNÝM ČITATEĽOM
V prvej kapitole sa zameriame na základné vstupné faktory recepcie literárnych textov, ktoré nám umožnia priblížiť sa tomu, akých čitateľov predpokladajú samotné texty. Tvorba a recepcia literatúry funguje v rámci istých konvencií. Tie sú historicky premenlivé a samotná literatúra nemala vždy totožnú dominantnú funkciu. My budeme vychádzať z toho, že cieľom literatúry je vyvolať estetický zážitok a že sa v súčasnom chápaní vymedzuje voči iným diskurzom tým, že poskytuje autorsky originálne, životne či spoločensky relevantné, tvarovo vysoko premenlivé evokácie životného sveta, ktoré vyvolávajú na strane čitateľa záujem o recepciu aj napriek tomu, že neinformujú o skutočných faktoch aktuálneho sveta. Ako prvé však vysvetlíme trochu podrobnejšie pojmy, ktoré tvoria samotný názov knihy.
Pojem naratívny text označuje text, ktorý má štruktúru rozprávania a ktorý odkazuje k tomu, čo nazývame príbeh. K základným podmienkam naratívu patrí reprezentácia (dejov, konania, príbehu), temporalita (časopriestorové konštruovanie fikčného sveta) či kauzalita, ktorá dodáva časovo usporiadaným udalostiam súvislosti (pozri Fořt 2021: 64). Naratív má rozprávača a ten zas používa rôzne rozprávačské postupy, prostredníctvom ktorých nám sprístupňuje príbeh. Príbeh posúvajú vpred jeho aktéri – najčastejšie postavy pripomínajúce ľudí. Práve postavy sú v centre záujmu rozprávača, ale aby bol príbeh príbehom, nestačí ich opísať či charakterizovať. Postavy musia byť účastné na udalostiach, ktoré menia stav sveta či stav ich samotných (menia ich životnú situáciu, ich postoje, ich vzťahy a pod.). Nie vždy súvisí zmena s ich aktívnym pričinením – niekedy môžu byť pasívnymi trpiteľmi, ale v dobrom rozprávaní sú udalosti (aspoň tie kľúčové) vždy interpretačne zaujímavé, čo znamená, že súvisia s nejakým problémom, konfliktom, napätím.
Naratívne texty sú prirodzene späté s princípom epiky, teda s dejom, dianím, zmenou, vývojom. V našich životoch sa neustále niečo deje, plynie a vyvíja, pretože naše mysle vnímajú realitu v časových, priestorových a kauzálnych dimenziách. Toto základné porozumenie svetu prirodzene predpokladajú a využívajú aj autori naratívnych textov, ale na rozdiel od každodenného života, neustáleho opakovania totožných činností, teda bežnej rutiny, sa snažia naratívne texty v oveľa intenzívnejšej miere komunikovať dôležité významy o živote a svete, ktorý nás obklopuje. Tieto významy nebývajú vždy explicitne vyjadrené (tak ako v bájkach prostredníctvom ponaučenia na konci rozprávania) a je to snáď aj dobré, pretože ich implicitná prítomnosť či skrytosť v hlbinách textu vyžaduje istý dôvtip a čitateľskú aktivitu. Hĺbka, zmysel, téma či idea textu sa tak stávajú pre čitateľa problémom, preto potrebuje text interpretovať.
Pojem interpretácia znamená výklad, vysvetlenie či rozumenie. V interpretácii naratívu nás nezaujíma iba teoretické poznanie istého javu skutočnosti. Pod pojmom interpretácia môžeme rozumieť formálny a systematický rozbor textu, ale interpretácia je fakticky súčasťou aj úplne bežného čítania, pretože každý čitateľ sa snaží na základe informácií, ktoré mu text predkladá, rekonštruovať koherentný celok. V prvom rade sa snaží porozumieť tomu, čo sa vo svete, ktorý je opisovaný, udeje, prečo sa to udeje, čo z toho vyplýva a ako to súvisí s charaktermi postáv (aké sú ich motivácie, túžby, postoje). K príbehu patrí teda nielen rekonštrukcia udalostí (tá sama môže byť naratívne neprehľadná, ak rozprávanie nesleduje chronologický vývoj, teda ak fabula nie je zhodná so sujetom), ale aj téma príbehu. Príbeh sa nám snaží niečo povedať a často nepriamo.
Naratívny text je na rozdiel od obrazu, na ktorý sa pozeráme v galérii, neprístupný v jednom a tom istom okamihu. Nikdy ho nevnímame naraz, ale skôr postupne – recepcia naratívu je časový proces, čo kladie isté nároky na čitateľovu schopnosť pospájať si nové informácie s predošlými, vytvárať hypotézy, preverovať ich a niekedy aj úplne odmietnuť pod náporom textovej intencie. Toto je pri čítaní jedna z najzaujímavejších aktivít. Ako čitatelia hľadáme v texte jednotu. Povrchní čitatelia si môžu myslieť, že tá sa týka iba zápletky, avšak nie vždy si uvedomujú, že text obsahuje aj mnohé motívy, úvahy, symboly, odkazy či popisy, ktoré nie sú iba doplnkom, odbočkou či samoúčelným naťahovaním textu, ale majú svoj špecifický význam. Nejako vždy súvisia s témou naratívu. Základnú tému nemusia všetci čitatelia sformulovať rovnakým spôsobom, lebo často jej explicitné verbalizovanie závisí práve na čitateľovi samotnom (pri diskusii o diele sa často môže ukázať, že jeho tematický plán je viacvýznamový). Umelecké naratívy však v drvivej väčšine možno čítať z hľadiska nejakého organizujúceho významového princípu (čo by mohlo byť vlastne definíciou témy).
Myslíme si, že aj bežný spôsob čítania literárnych textov závisí na istých vopred prijímaných konvenciách. Tie isté texty by sme vnímali inak, ak by boli publikované v tlači ako správy o skutočných udalostiach (ak by išlo o faktuálne texty), a inak v prípade, ak vieme, že čítame poviedku, novelu či román. Zväčša sme už vopred oboznámení s týmto faktom (vydavateľom, profesorom literatúry, oddelením v kníhkupectve). Vedomie fikčnej povahy naratívu nám prináša istý odstup a uvoľnenie – nepodliehame pragmatickému stresu z recipovaných informácií (problémy postáv sa nás osobne netýkajú, priamo nás neohrozujú, nenútia nás konať, rozhodovať sa). To je aj dôvod, prečo dokážeme zažiť katarzný pocit (finálnu úľavu po napätí) aj z opisovania situácií, ktoré by v bežnom živote jednoznačne viedli k negatívnym psychickým stavom. Je to bezpochyby jedna z najpríťažlivejších vlastností literatúry. Umožňuje nám konfrontovať sa s negatívnymi (často až sociálne a morálne neprípustnými) postojmi či konaním v bezpečnej zóne fikčných svetov.
Literatúru možno čítať mnohými spôsobmi a v závislosti od toho môže plniť aj viacero funkcií. Náš prístup zohľadňuje skutočnosť, že táto učebnica je určená vysokoškolským študentom literatúry, jazyka či kultúry toho alebo onoho národa, obdobia, smeru. Súčasťou skúmania literatúry je pre študentov aj historické a kultúrne poznanie, čo kladie vyššie nároky na hľadanie zámeru textu, pretože bez príslušného kontextu môže byť niekedy menej zrozumiteľný. Využitie literárnych textov v školskej výučbe napokon predstavuje verejné a nie súkromné použitie textu. Cieľom je hľadanie konsenzu pri porozumení, čo vytvára medzi zúčastnenými v rámci interpretačnej komunity (v širšom zábere medzi príslušníkmi istej kultúry či civilizácie) zdieľané hodnoty, názory, komunikačné spôsoby, ale aj naratívne situácie či ustálené ľudské charaktery, prostredníctvom ktorých spoločnosť dokáže samu seba lepšie reprezentovať. Na druhej strane sú to často práve texty samotné, ktoré poskytujú viaceré rôznorodé interpretácie. Aj v takom prípade však diskusia ohľadom interpretačných hraníc či správnej a nesprávnej interpretácie potvrdzuje snahu čitateľskej komunity predpokladať zámer textu.
Slobodné umelecké vyjadrovanie nám prináša priestor, kde možno uvažovať, vyjadrovať sa a komunikovať s druhými bez vyvolávania nenávisti, útokov, urážok. Obraz skutočnosti v umení a literatúre sa chápe ako svet akoby a zároveň často rezonuje s problémami skutočnosti. Táto dvojaká povaha umeleckej skutočnosti spisovateľom umožňuje vyjadrovať dôležité a často pomerne zložité a kontroverzné témy bez toho, aby sa stali terčom útoku či odsudzovania. Literatúra teda môže prispievať ku kultivácii tolerancie, hlbšieho porozumenia a napokon aj k schopnosti komunikovať menej vyhraneným spôsobom. Nerobí z nás automaticky lepších ľudí, ale môžeme sa vďaka nej stať viac vnímaví voči druhým, aj voči vlastným predsudkom.
Naratívy čítame nepochybne preto, lebo nám to prináša pôžitok, okrem toho si však uvedomujeme aj to, že čítanie nie je iba oddychom. Naratívy sa nám snažia sprostredkovať skúsenosť či postoj, ktorý je životne zaujímavý a hodný hlbšej úvahy. Spisovatelia prinášajú nové pohľady na svet, čím ozvláštňujú naše naučené stereotypy vnímania, nútia nás prehodnocovať postoje, porovnávať vlastný život so životom literárnych postáv. Svety v literárnych príbehoch sú atraktívne, lebo sa venujú skutočne dôležitým problémom. Rezonujú s naším vnímaním skutočnosti, so životným svetom.
Čítanie naratívnych textov je pre väčšinu z nás natoľko prirodzenou aktivitou, že zjavne nepotrebujeme odborné poúčanie. Čitatelia aj bez neho dokážu akceptovať pravidlá textovej hry, keďže práve vďaka týmto pravidlám dostanú odmenu v podobe estetického zážitku. V rovine naratívnej zápletky a elementárneho porozumenia príbehu je väčšina naratívnych textov veľmi dobre zrozumiteľná aj laickému čitateľovi. Príbehová rovina býva navyše najviac atraktívnou zložkou naratívnych textov, pretože vyvoláva emócie ako napätie, strach, prekvapenie a pod., avšak vysoko komplexné umelecké texty majú oveľa väčší interpretačný potenciál a práve ten sa niekedy musíme učiť dešifrovať. Text más svoje hlbšie poschodia, implicitné a nejednoznačné miesta, nepriame narážky a odkazy na širší kultúrny či literárny kontext.
K literatúre by sme mali pristupovať systematicky, ale nezabúdať, že jej cieľom je aj naše potešenie. Myslíme si, že čím je interpretácia komplexnejšia, tým je zaujímavejšia a prínosnejšia z hľadiska celkového rozvoja našej osobnosti a nášho poznania. Pri bežnom čítaní sa často nechávame uniesť vývojom príbehu, ale v momente, keď text chceme interpretovať, teda reflektovať naše porozumenie pre text a jeho kontext, musíme sami disponovať literárnym a kultúrnym vzdelaním. V tomto procese predstavujú „skratky” (ignorovanie pôvodného zámeru textu, preberanie poznatkov o texte z iného zdroja, redukcia významov textu na sebaprojektujúce a sebapotvrdzujúce názory a pod.) pascu nastraženú sebe samému. Skutočné vzdelanie sa buduje na otvorenom dialógu a neustálej snahe porozumieť tomu, čo predstavuje z hľadiska našich názorov a skúseností prvok negativity. Nemali by sme teda ani v prípade literárneho vzdelania rezignovať na hľadanie zámeru textu, aj keď je to oveľa ťažšie ako text svojvoľne použiť a legitimizovať takúto interpretáciu jednoducho tým, že je zaujímavejšia či nová.
Recepcia literatúry vyžaduje istú otvorenosť čitateľa voči inému. Literatúra má tú nesmierne prínosnú vlastnosť, že na základe fikčného statusu svetov, ku ktorým odkazuje, disponuje poetickou licenciou modelovať obraz skutočnosti nezávisle na tom, či je z morálneho hľadiska správny alebo nie. Literatúra si, naopak, často kladie práve otázku, či je ten alebo onen ideál skutočnou cnosťou, nereálnou fantáziou alebo iba jedným z možných vzorov života. Thomas Pavel dokonca túto morálnu otázku pokladá za hlavnú tému románu a jeho evolúcie: „Román si kladie otázku, či môžu byť morálne ideály vo svete človeka uskutočniteľné alebo nie. Ak je odpoveď kladná, ostáva nám pochopiť, prečo toľko ľudí morálne zlyháva. Ak je, naopak, odpoveď záporná, a morálne ideály nie je možné v spoločnosti uskutočniť, musíme vysvetliť, prečo je ich normatívna sila taká samozrejmá. Inak povedané, román nás pozýva, aby sme spolu s ním uvažovali nad nesúladom medzi tým, ako by ľudia mali konať, a tým, ako skutočne konajú” (Pavel 2014: 46). Román teda spravil z morálky otázku, nie odpoveď.
Evolúciu románu poháňala podľa Pavela práve táto základná otázka, ktorá však nebola formulovaná ako dogma, ale sa takpovediac „ukazovala” ako problematická a naliehavá v dianí konkrétnych príbehov. Román neposkytuje normatívny obraz spoločnosti (ak nejde o tézovitý či ideologicky poplatný román) ani návody na život, ale ho skôr zobrazuje práve v jeho paradoxnosti a otvorenosti. Tým často zasadzuje ranu narcistickému sebaobrazu človeka, pretože ho neraz vykresľuje v nepriaznivom svetle – ako bytosť, ktorá nemusí byť sama v súlade s tým, čo o sebe vyhlasuje; ktorá sa môže mýliť a ktorá môže v priebehu života zmeniť názory pod vplyvom nových okolností. V tomto zmysle nás román (a naratívne texty vo všeobecnosti) učí vnímať veci zložitejšie, ako neraz v skutočnosti chceme, aby boli[1].
Slobodná literatúra je nepriateľom všetkých diktatúr. Milan Kundera, významná postava európskeho románu a jeho teórie, spája „múdrosť” románu práve s jeho schopnosťou odhaľovať nejednoznačnosť a zložitosť sveta – je to umenie dialógu a konfrontácie protichodných postojov a životných stratégií (k dialogickej povahe románu pozri Bachtin 1973: 23). Práve v tomto aspekte román vyvažuje normatívny monologický hlas ideológií. V predslove k divadelnej adaptácii Diderotovho románu Jakub Fatalista Kundera píše: „Chcel by som preto imperatívne vyhlásiť: žiaden román hodný toho mena neberie svet vážne. Čo to napokon znamená ,brať svet vážne’? To zrejme znamená: veriť tomu, čo nám svet predkladá k viere. Od Dona Quijota až po Joyceovho Odyssea román popiera to, čo nám svet predkladá k viere” (Kundera 2012: 13).
Podobným spôsobom sú aj veda a filozofia metódami, ako získať odstup od vlastných predsudkov, vyhranených názorov a projektovania vlastných predstáv a prianí do reality. Britský filozof Bertrand Russell sformuloval zmysel filozofie literárnym a zároveň veľmi priezračným spôsobom: „Život inštinktívneho človeka je uzavretý do okruhu jeho súkromných záujmov: rodina alebo aj priatelia môžu byť zahrnutí, ale na vonkajší svet sa neberie ohľad, iba ak potiaľ, pokiaľ napomáha alebo bráni tomu, čo spadá do oblasti inštinktívnych prianí. V takomto živote je čosi horúčkovitého a obmedzeného, na rozdiel od čoho je filozofický život kľudný a slobodný. Súkromný svet inštinktívnych záujmov je obmedzený, nachádza sa uprostred veľkého a mocného sveta, ktorý skôr alebo neskôr náš súkromný svet obráti v rumovisko zmarených nádejí. Ak nezmôžeme rozšíriť svoje záujmy tak, aby obsiahli celý vonkajší svet, budeme ako posádka obkľúčenej pevnosti, uvedomujúca si, že nepriateľ vonku zabráni úniku a že konečné podľahnutie je nevyhnutné. V takomto živote niet pokoja, iba neustáleho boja medzi naliehavosťou žiadostivosti a bezmocnosťou vôle. Ak má náš život byť veľký a slobodný, musíme tak či onak tomuto väzeniu a tomuto boju uniknúť” (Russell 1992: 103).
Tento Russellov citát pokladáme za podnetný – formuluje v ňom nároky platné aj pre otvoreného čitateľa – takého, ktorý si udržiava schopnosť kriticky pristupovať nielen k textu, ale aj k sebe samému. Blízke nám je v súvislosti s tým aj (možno trochu preexponované) tvrdenie Umberta Eca (2006: 19), že literatúra nás učí umierať, pretože podobne ako nemôžeme zvrátiť náš vlastný koniec, ale musíme sa s ním zmieriť, nemôžeme zmeniť ani vývoj a koniec literárneho príbehu, zámer textu či postoje autora, rozprávača či postáv. Ako čitatelia sa musíme naučiť pokore, otvoriť sa dočasne odlišnému pohľadu.
Podobne ako veda a filozofia by aj literatúra mala byť spojená s túžbou po poznaní. Nejde síce v jej prípade o poznanie objektívnych a všeobecných zákonov, ale skôr o poznanie rozmanitosti ľudskej imaginácie, tvorivosti, túžby žiť a porozumieť životu, avšak aj takéto poznanie nás ako spoločnosť i jednotlivcov posúva dopredu a učí niečo o nás samých. Russell v tom istom texte o filozofii ďalej píše: „Toto rozšírenie seba samého sa nedosiahne, ak berúc svoje ja ako ho nachádzame, pokúšame sa ukázať, že svet je tomuto ja natoľko podobný, že jeho poznanie bude možné bez prímeskov čohokoľvek, čo sa onomu ja javí cudzorodé. Túžba dokazovať toto je formou sebauplatňovania a ako každé sebauplatňovanie je skôr prekážkou rastu osobnosti, po ktorom ja túži a o ktorom vie, že je ho schopné. Sebauplatňovanie vo filozofickej špekulácii, ako kdekoľvek inde vidí svet iba ako prostriedok svojich vlastných cieľov; tak robí svet menej dôležitým než naše ja a toto ja si tak samo ukladá medze veľkosti svojho bohatstva. V kontemplácii naopak vychádzame od nie-ja a jeho veľkosťou sa rozširujú hranice ja; prostredníctvom nekonečnosti vesmíru dosahuje myseľ, ktorá sa do neho vnára, sama istú účasť na nekonečne” (Russell 1992: 103 – 104).
Otvorenosť mysle môže priniesť čitateľovi pocit oslobodenia a naplnenia. Nepochybne aj preto, lebo schopnosť porozumieť druhému je evolučne výhodná. Semiotická (znaková) povaha umenia a literatúry poskytuje komunikačný kanál pre artikulovanie zložitých ľudských predstáv, pocitov a postojov, ktorých hlbšie porozumenie zvyšuje našu schopnosť koexistovať s druhými bez neustálych konfliktov: „V evolučnom priebehu podliehali a podliehajú ľudia úsiliu odstraňovať neznámo a nebezpečenstvá svojho prostredia. Kvôli svojmu prežitiu sa intuitívne aj vedome nemôžu zaobísť bez funkčnej miery jednoznačnosti a zrozumiteľnosti sveta i svojho života. Ak sa v rámci tohto prirodzeného nastavenia ľudského rodu objaví umelec, ktorý koncipuje svoje dielo v inom režime v tom zmysle, že jeho tvorba ide proti evolučnému formovaniu človeka, proti jeho racionálnemu zameraniu na vlastné prežitie a z toho vyplývajúcej osvedčenej (rýchlej a jednoduchej) heuristike rozhodovania, takýto umelec môže zapôsobiť už len tým, že jeho tvorba aktuálny ľudský svet rozšíri a poukáže na iné a viacznačné riešenia. Moderné aj súčasné umenie vo všeobecnosti uprednostňuje práve mnohoznačnosť existencie sveta a ľudských stavov a situácií” (Kuzmíková 2021: 223 – 224).
[1] Uvedené charakteristiky sa pokojne môžu vzťahovať aj na novelu či poviedku, avšak v románe sú rozvinuté v najväčšej miere, čo súvisí aj s jeho žánrovými špecifikami – veľký rozsah a formálna flexibilita mu umožňujú pohotovejšie reagovať na spoločenské zmeny a tým aj intenzívnejšie rezonovať s tým, čo je spoločensky aktuálne, neuzavreté, doposiaľ interpretačne nevyčerpané (k tomu pozri Bachtin 1973: 107).
Literárna veda oslobodila teoretickú reflexiu umeleckých naratívov od metafyzických implikácií a nepodložených názorov aj vďaka formalistickým a štrukturalistickým iniciatívam, ktoré dokázali obrátiť našu pozornosť na špecificky literárne problémy textu. Mohla sa vďaka tomu začať systematicky skúmať otázka, čím je literatúra jedinečná a nezameniteľná čo do jej estetického zámeru. Květoslav Chvatík píše: „Postupom času sa vyjavuje, že historické motívy vzniku štrukturálneho myslenia siahajú hlbšie a že jeho vlastným protihráčom je metafyzické myslenie ako statická substanciálno-atribútová ontológia, proti ktorej pozitivizmus neuspel. Štrukturálne myslenie preberá z tohto hľadiska od pozitivizmu program ,prísnej vedy’, ale naplňuje ho novým obsahom. Akcentuje poznatok, že fakty možno analyzovať iba v ich vzťahoch, v ich fungovaní, v kontexte celku; poznanie chápe ako proces, ako nikdy nekončiaci pohyb vzájomného ovplyvňovania teórie a empírie” (Chvatík 1996: 13, do kurzívy dal autor citátu).
Štrukturálny prístup k literatúre nespočíva v redukcii diela na jeho formálnu výstavbu, ale zahŕňa rovnako aj štrukturálne vzťahy významov textu. Forma a téma sa vzájomne zvýznamňujú: „Ideový obsah diela je štruktúra. Idea v umení je vždy modelom, lebo ona vytvára obraz skutočnosti. To značí, že mimo štruktúry idea nie je mysliteľná. Dualizmus formy a obsahu sa musí zameniť za ideu, ktorá sa realizuje v adekvátnej štruktúre a nejestvuje mimo tejto štruktúry. Zmenená štruktúra prináša čitateľovi alebo divákovi inú ideu. (…) Umelecký text je zložito vybudovaný zmysel. Všetky jeho prvky sú významové prvky” (Lotman 1990: 22 – 23).
V metafyzickom uvažovaní o literatúre často dochádzalo k redukcii diela na jeho hĺbkovú ideu, podstatu, odraz duchovnej či filozofickej pravdy, ktorá mala nadradenú dôležitosť, preto bola aj najvlastnejším cieľom interpretácie snaha dospieť k tejto všeobecnej pravde. Z estetického hľadiska je ale vysoká formálna či tematická variabilita oveľa zaujímavejšia a významnejšia ako malý súbor metafyzických právd. Štúdium konkrétneho tvaru textúry je dôležité, ak chceme porozumieť estetickému zámeru. Lubomír Doležel vyjadruje túto skutočnosť nasledovne: „Rozhodujúca úloha intenzionálneho významu v literatúre sa vysvetľuje estetickými faktormi. Extenzionálny význam je esteticky neutrálny; až na úrovni intenzie možno dosiahnuť esteticky účinný význam” (Doležel 2003: 143).
Pojmy extenzionálne a intenzionálne štruktúry označujú dve navzájom sa podporujúce roviny naratívneho textu. Extenzionálne významy sa vzťahujú na referenciu textu – teda na to, k čomu text odkazuje (fikčný svet). Intenzionálne významy zas odkazujú k významovým hodnotám, ktoré generuje textúra (konkrétna podoba stvárnenia textového materiálu, jazykového štýlu, kompozície a pod.). Obe zložky sú funkčne prepojené – bez rekonštrukcie fikčného sveta, do ktorého premietame naratívnu štruktúru, by nemal text hermeneutickú atraktívnosť (vďaka ktorej vnímame príbeh ako životne relevantný či obsahovo zaujímavý), avšak bez esteticky pôsobivej textúry by sme pri sémantike extenzionálnych významov neprežívali text s takým pôžitkom. Stačí si predstaviť akúkoľvek parafrázu príbehu (prerozprávanie obsahu) a porovnať ju s originálnym textom. Ihneď pochopíme, prečo je pre vznik estetického zážitku konkrétna textúra neodmysliteľná. Ide v neposlednom rade aj o zmysel pre komplexnosť, ktorá robí naratívne texty jedinečnými. Komplexnosť naratívu nemôže nahradiť žiadna parafráza ani redukcia príbehu na hlavnú ideu či myšlienku, pretože by to interpretačný a zážitkový potenciál diela podstatne zredukovalo.
Významný prínos literárnej vedy 20. storočia spočíva okrem položenia vedeckých základov aj v zmene prístupu k funkcii literatúry, ktorá sa s postupným oslobodzovaním od politickej a náboženskej ideológie stala v prvom rade estetickým fenoménom a priestorom generovania autonómnych svetov. Fikčné texty neodkazujú priamo k realite, nie sú ale preto menej zaujímavé. Ich funkcia sa totiž odlišuje od funkcie faktuálnych textov. Literatúra sa (ťažko všeobecne povedať či na škodu alebo na úžitok veci) odpútala od jednotného obrazu skutočnosti, mýtickej či ľudovej múdrosti alebo od dominantnej ideológie. Na jednej strane sa v modernej spoločnosti oslabila zjednocujúca funkcia príbehov, na druhej strane sa literatúre otvorili nové možnosti a väčší manévrovací priestor.
Odpútanie sa od metafyziky prinieslo literatúre (a umeniu vo všeobecnosti) väčšiu slobodu a vedno s tým aj väčšiu potrebu hľadať svoj vlastný výklad sveta. Literatúra nie je prostá ilustrácia vopred existujúcich názorov na svet, ale nie je od problematiky výkladu sveta ani izolovaná. Predstavuje súčasť ľudskej evolúcie a prehlbovania kognitívnych funkcií: „Za všetkou premenlivosťou a nikdy nekončiacim preskupovaním novátorstva a tradície presvitá svetom literárnych textov stále jedna a tá istá otázka, ako premeniť pominuteľnú existenciu človeka, osudovo ohraničenú zrodením a smrťou, na bytie naplnené autentickým zmyslom” (Chvatík 1996: 198). Popri filozofii, vede alebo náboženstve predstavuje literatúra rovnocennú oblasť porozumenia človeka sebe samému a svetu, v ktorom žije.
Zhrňme, čo bolo doteraz povedané. Umelecké naratívy, ktoré v súčasnom chápaní literatúry posudzujeme ako slobodnú tvorbu určenú na estetické ohodnotenie, sú schopné ponúknuť čitateľovi jedinečný zážitok v podobe kombinácie pôžitku a intelektuálneho úsilia. Znamená to, že sa pri ich recepcii usilujeme o čo možno najkomplexnejšie porozumenie a zároveň zaujímame voči nim istý nadhľad. Vďaka tomu literárne naratívy nadobúdajú špecifickú hodnotu – prinášajú nám slobodu uvažovať nad rámec bezprostredne daného stavu vecí; slobodu uvažovať o alternatívnych svetoch s alternatívnymi pravidlami. V zážitkovej rovine nám zas umožňujú prežívať emócie spojené so simulovanými životnými osudmi a problémami s väčším pokojom, pretože sme si vedomí, že sa netýkajú skutočných problémov. Vďaka tomu po ukončení recepcie pociťujeme úľavu (katarziu).
Vedomie fikčnosti, ktoré je súčasťou západného ponímania literatúry ako fikcie (pozri Genette 2004: 111), odlišuje literatúru od náboženských či historických naratívov, ku ktorým zaujímajú čitatelia príslušnej kultúry iný postoj; najmä vzhľadom na hodnotenie pravdivostných kritérií výrokov textu či ich morálneho posolstva. Jednou z dôležitých dispozícií kompetentného čitateľa je uvedomovanie si fikčnej povahy sveta, ku ktorému text odkazuje a pre ktorý sú platné tvrdenia o svete. Rozdiel medzi fikciou a nefikciou však nemožno vždy stanoviť textuálne[1], ale ide skôr o konvenciu čítania či čitateľský postoj. Ruth Ronenová (2006: 103) poukazuje na to, že na základe samotných textuálnych indikátorov nemožno spoľahlivo identifikovať text ako fikčný[2].
Kompetentný čitateľ je taký, ktorý prijíma v recepcii textu konvencie fikčnosti. Táto procedúra má svoje pragmatické dôsledky, čo znamená, že ovplyvňuje to, ako text posudzujeme a aké výroky o ňom formulujeme. Keď v historickom románe Napoleon uvažuje nad svojou vojenskou stratégiou, prípadne myslí na Jozefínu, akceptujeme, že môže ísť o autorský vklad a že sa to v aktuálnom svete nemuselo zhodovať s myšlienkovými pochodmi skutočného cisára. Prirodzene, pri historických alebo realistických románoch sa pri čitateľských konvenciách stupňuje dôvera v istú (samozrejme, limitovanú) vernosť reáliám aktuálneho sveta, avšak z estetického hľadiska by bolo zbytočne neekonomické reprodukovať do detailov historickú skutočnosť.
Vedomie fikčnosti ako dôležitej výbavy kompetentného čitateľa sme zdôraznili okrem iného aj preto, lebo zamieňanie fikčného a aktuálneho sveta môže viesť k chybnej sémantike textu, a tým aj k dezinterpretácii. Fikčné svety sú v mnohom podobné svetu aktuálnemu – parazitujú na ňom, vyberajú z neho predobrazy pre fikčné entity, zákonitosti, udalosti. Fikčné svety sú zrozumiteľné vďaka nášmu pôvodnému porozumeniu aktuálnemu svetu. Disponujú zároveň ale istou ontologickou autonómiou, z čoho vyplýva, že by mal čitateľ preverovať, či pravdy známe z aktuálneho sveta automaticky platia aj vo fikčnom svete. Fikčnosť má vplyv aj na prežívanie emócií. Pri vedomí fikčnosti je oslobodené od pragmatického stresu (potreby reagovať, konať). Emócie síce sú skutočné, podnety ich vzniku sú ale fikčné. To má zásadný vplyv na povahu estetického zážitku: „Takže, keď sa stretávame s Anniným nešťastným osudom (odkaz na postavu z románu Anna Kareninová – pozn. P. Ž.) prelína sa naša psychická reakcia s estetickým odstupom. Tento druh duality veľmi obratne vyjadril pojem katharsis: prelínanie súcitu a hrôzy s potešením a úľavou“ (Ronenová 2006: 112).
Ronenová v citovanom výroku poukazuje na estetický odstup ako podmienku špecifického katarzného účinku (pozri aj Aristoteles 2009: 20). Estetický postoj pokladáme za základný modus naladenia pri recepcii, vďaka ktorému sme schopní vnímať a oceniť text v jeho komplexnosti, teda mu porozumieť v jeho svojbytnej povahe. Naratívny text má totiž, okrem toho, že rezonuje s aktuálnym svetom a životnou (v rámci toho taktiež literárnou) skúsenosťou čitateľa, aj svoju vnútornú významovú organizáciu – svoje „sémantické gesto” (Mukařovský 2007: 373). Naratívne stratégie väčšinou konvergujú k jednotiacemu princípu, čomu zodpovedá aj čitateľská snaha hľadať v rozprávaní koherentný príbeh, základnú tému, ideu či inak pomenovaný sémantický úbežník, ktorý nemusí byť v texte explicitne vyjadrený (preto sa hovorí o implicitných významoch, hĺbkových štruktúrach alebo podtexte), v každom prípade je ale predpokladaný tak na strane autora (v podobe textových rozprávačských stratégií), ako aj na strane čitateľa.
Schopnosť vnímať sémantické gesto v jeho komplexnosti je predpokladom úspešnej kooperácie čitateľa s textom a orientuje ho smerom k tomu, čo Umberto Eco (2004: 61) nazval intentio operis (zámer diela). V súvislosti s tým ďalej Eco rozlišuje medzi sémantickou a kritickou interpretáciou. Tá prvá spočíva v úspešnej kooperácii s textom, ktorej výsledkom je najmä porozumenie príbehovým významom. Druhá – kritická – interpretácia ide ďalej a odhaľuje samotné literárne stratégie, ktoré vyvolali konkrétnu reakciu či interpretáciu. Možno povedať, že v prípade kritickej interpretácie získavame vďaka odstupu od bezprostrednej recepčnej reakcie prístup k menej zjavným aspektom textu a sme schopní lepšie porozumieť tomu, ako literárne diela budujú estetickú funkciu; ako si modelujú svojho čitateľa (kam ho chcú v jeho interpretácii nasmerovať; akým spôsobom s ním manipulujú).
Prínos fenomenologicko-hermeneutických teórií v rámci skúmania recepcie literatúry spočíva v upriamení pozornosti na faktor vedomia ako neoddeliteľnej zložky porozumenia textu, ako aj na vždy prítomné postoje, skúsenosti a očakávania pred a počas procesu čítania. Textuálne teórie sa vyhýbali analýze čitateľa práve preto, lebo ide o veľmi premenlivú inštanciu, ktorá sa vlastne v rámci toho, čo ponúka samotný text, analyzovať ani nedá (nakoľko nie je jeho súčasťou). Riešením sa stal pojem implicitného alebo modelového čitateľa (Iser 1980, Eco 2010), ktorý označuje čitateľa, akého očakáva samotný text. Aj koncepcie orientujúce sa na fenomenológiu čítania (pozri Ingarden 1989, Iser 1980, Ricœur 2007) vedia vychádzať iba z hypotetického správania čitateľa, čo bude aj náš prípad.
Paul Ricœur (2007: 239) dokonca tvrdí, že čitateľ je vlastne obeťou i korisťou stratégií implikovaného autora (stratégií textu). Text je v každom prípade závislý na recipientovi v tom zmysle, že je to práve on, ktorý textové indície neustále interpretuje a reinterpretuje do jednotiaceho rámca. Wolfgang Iser hovorí o „putujúcom hľadisku” čitateľa (1980: 108), čím poukazuje jednak na procesuálnosť čítania (naratívny text nie je nikdy prístupný recipientovi naraz, ale vyžaduje procesuálnu aktualizáciu), jednak na pozornosť zameranú smerom k vnútornej výstavbe textu. Kompetentný čitateľ hľadá v lineárnom procese čítania súdržnosť. Tá je systematicky konfrontovaná s novými informáciami. Ricœur (podobne ako Iser) tento proces chápe dialekticky: „Prednosť tejto teórie účinku/pôsobenia je na prvý pohľad zrejmá: hľadá sa rovnováha medzi signálmi, ako ich poskytuje text, a syntetickou aktivitou čítania. Táto rovnováha je nestálym účinkom dynamického pohybu, ktorým sa, povedal by som, konfigurácia textu ako štruktúry vyrovnáva s jeho refiguráciou ako skúsenosti zo strany čitateľa. Táto živá skúsenosť spočíva v pravej dialektike, a to vďaka negativite, ktorú implikuje: depragmatizáciu a odcudzenie, prevrátenie danosti na imaginujúce vedomie, zrušené ilúzie” (Ricœur 2007: 244 – 245).
Ricœur (poučený hermeneutikou) však nesúhlasí úplne s tým, že tu možno dosiahnuť symetriu medzi čitateľskou kooperáciou a zámerom autora, a to preto, lebo autorský zámer nie je možné rekonštrukovať bez mimotextového kontextu, istej spoločensko-historickej situácie, na ktorú autor chcel reagovať a ktorej znalosť predpokladal na strane svojich čitateľov. Musíme jednoducho počítať s tým, že prvok negativity v procese nášho porozumenia vyvstáva aj vplyvom historickej a kultúrnej povahy nášho čitateľského vedomia.
Kompetentný čitateľ by mal disponovať kultúrnou a literárnou encyklopédiou (Eco) či repertoárom kultúrnych a historických poznatkov (Iser), vďaka ktorým dokáže identifikovať príslušný kontext a zároveň aj to, ako je do rozprávania integrovaný a transformovaný. Jednoducho povedané, historické a kultúrne vzdelanie je pre každého kompetentného čitateľa zároveň predpokladom literárneho vzdelania. Umožňuje mu priblížiť sa zámeru textu v jeho historickej situovanosti. Toto neustále sa prispôsobovanie čitateľa požiadavkám modelového čitateľa (čitateľa, ktorého si autor pôvodne želal) môže pôsobiť normatívne (pozri Compagnon 2009: 162), neznamená to však, že text pripúšťa iba jednu možnú interpretáciu, prípadne že každý čitateľ má dospieť k jednej konkrétnej idei. Komplexné naratívy nie sú redukovateľné na jednoduchý výklad v podobe konkrétneho posolstva a často obsahujú mnohoznačnosti, avšak predkladajú interpretovi aj isté limity. Neexistuje univerzálny zákon, ktorý by prikazoval čitateľovi správať sa v texte disciplinovane, existuje ale odporúčanie či dobre overená skúsenosť, že takéto správanie prinesie čitateľovi odmenu.
Eco čítanie vo svojich harvardských prednáškach prirovnal k prechádzke lesom: „Pre mňa je dobré, ak pri prechádzke týmto lesom využijem všetky skúsenosti a objavy, aby som sa dozvedel niečo o živote, minulosti a budúcnosti. Les je tu ale pre všetkých, a preto v ňom nemôžem hľadať fakty a pocity, ktoré sa týkajú iba mňa. (…) Samozrejme, nikto vám nemôže zakázať, aby ste použili nejaký text ako základ pre svoje snenie. Robíme to často. Snenie však nie je verejná vec. Vedie nás k tomu, že sa v lese rozprávania pohybujeme, ako by to bola naša súkromná záhrada. Musíme teda dodržiavať pravidlá hry a modelový čitateľ je ten, ktorý chce takúto hru hrať” (Eco 1997: 18).
Jonathan Culler označoval pojmom literárne kompetencie schopnosť čítať literatúru ako literatúru, teda schopnosť riadiť sa pri čítaní pravidlami, vďaka ktorým sa v recepcii vieme zamerať na to „podstatné”, teda na tie prvky, ktoré majú sémanticky najrelevantnejšie hodnoty a ktoré podnecujú k produktívnej interpretácii. U Cullera (2001: 134) ide konkrétne o pravidlo významnosti, pravidlo metaforickej koherencie a pravidlo tematickej jednoty. Prvé pravidlo nás vedie k tomu, aby sme v texte hľadali dôležité obsahy týkajúce sa podstatných vecí ľudského života alebo sveta, v ktorom žijeme. Predpokladáme zároveň, že text je významovo nasýtený, čo znamená, že v ňom nie sú zbytočné informácie, ktoré by sa nedali prepojiť s celkom. Zásada metaforickej koherencie sa týka jazyka – v literárnych textoch sa nevenujeme iba jeho referenčným hodnotám, ale aj výrazovým vlastnostiam (aj tie sa dajú semioticky skúmať vo vzťahu k téme či obsahu). Princíp tematickej jednoty vedie čitateľa k tomu, aby hľadal v prvkoch textu súdržnosť z hľadiska ústrednej témy (problému, konfliktu).
[1] Mnohé texty s vysokou referenčnou nasýtenosťou by sme mohli čítať ako historické či faktuálne texty, ktoré odkazujú k aktuálnemu svetu, ak by sme neboli oboznámení s ich žánrovou intenciou.
[2] Ak definujeme naratív ako fikčný, myslíme tým to, že text nemusí (a spravidla to ani nerobí) výlučne odkazovať k aktuálnemu svetu, ale že uvádza entity, ktoré nútia recipienta myslieť nový referenčný svet. Ten sa môže čiastočne prekrývať so svetom aktuálnym, ale v konečnom dôsledku je potrebné ho posudzovať na základe svojbytného stavu vecí nového možného sveta. Táto procedúra je však do veľkej miery závislá na istých konvenciách čítania (vieme, že ideme čítať fikciu), bez ktorých môže byť samotný text veľmi nespoľahlivým indikátorom fikčnosti, závislým aj na našich vierach ohľadom aktuálneho sveta (pozri Pavel 2012: 77).