ÚVOD DO INTERPRETÁCIE NARATÍVNYCH TEXTOV

Poetika skúma literárne postupy aktualizované v texte, estetika ich účinok. Poetika nevie určiť, čo bude mať akú hodnotu pre čitateľa, iba o čo sa text usiluje, prípadne ako obratne (štruktúrne, funkčne) vie postupy aplikovať. Estetika skúma estetickú skúsenosť, ktorá je zas vždy psychická a telesná. Poznatky z psychológie alebo kognitívnych vied môžu byť vhodným nástrojom na skúmanie toho, čo je to estetická skúsenosť, sú to však už nepriame (sprostredkované) poznatky, čím máme na mysli, že nevychádzajú z reflexie vedomia, ktoré estetickú skúsenosť prežíva. Literárna komunikácia však spočíva práve v tom a poetika identifikuje postupy, pomocou ktorých sa snaží text estetickú skúsenosť dosiahnuť. Vďaka kategóriám poetiky vieme identifikovať miesta určené na vyvolanie estetického účinku priamo v texte.

                Čo však nevieme priamo z textu vyčítať, je naša telesná a mentálna skúsenosť v reakcii na stratégie textu, pritom na tieto reakcie naratologické teórie odkazujú. Pojmy ako napätie, prekvapenie či uvoľnenie sú emocionálne a kognitívne reakcie. Takisto ponorenie sa do deja, podľahnutie mimetickej ilúzii či naopak vytváranie dištancie. To všetko sú schopnosti, ktoré sa evolučne vyvinuli pre potreby prežitia v skutočnom živote, a literárne fikcie ich aktivujú v špecifickom režime vnímania. Z hľadiska evolučnej psychológie je zaujímavá skutočnosť, že sa u ľudí vyvinula schopnosť (a zároveň záľuba) vytvárať imaginárne príbehy, do ktorých sa „ponárajú” napriek tomu, že nereprezentujú skutočnosť. Tradícia poetiky potvrdzuje tvorbu založenú na tejto záľube ako literatúru určenú na estetické zakúšanie. Predpokladá sa, že schopnosť fikcie saturovať estetický pôžitok funguje vďaka tomu, že pri nej zapájame mentálne procesy pôvodne vyvinuté na interakciu so skutočnou realitou (pozri Žiak 2021a: 122).

                Mentálna schopnosť vytvárať reprezentácie aktuálneho sveta koexistuje so schopnosťou vytvárať reprezentácie imaginárnych svetov. Už malé deti ňou disponujú, pretože sa prostredníctvom autostimulácie endogénnej reality (vymýšľajú si vlastnú realitu) vyrovnávajú s negatívnymi stimulmi z vonkajšieho sveta. Predstavy, túžby a snenie sú zdrojom príjemných pocitov. Nemôžeme povedať, že by sa v dospelosti táto záľuba úplne vytratila. V pokročilom štádiu ontogenézy ale dochádza k dôslednejšej schopnosti oddeľovať od seba dva mentálne moduly – modul zabezpečujúci vytváranie reprezentácie a modul zabezpečujúci vieru v ontologickú reálnosť týchto reprezentácií (pozri Schaeffer 1999: 161). Fikčná reprezentácia sa vyvinula z prvotnej reprezentácie spočívajúcej v rozlišovaní seba a vonkajších objektov, a tá sa potom vyvinula aj do schopnosti autostimulácie (bez vonkajších stimulov). Schopnosť vytvárať endogénnu realitu sa diverzifikovala. Prejavuje sa napríklad v zmysle pre hru, kde sa snažíme jasne rozlišovať „naozaj” od „akoby”.

                Fikčná reprezentácia nie je nezávislá na štruktúre reprezentácie aktuálneho sveta. Napodobňuje ju. Napodobňovanie predstavuje už od detstva jeden z hlavných spôsobov učenia sa. Naučené prvky napodobňovania – mimémy – možno použiť v nových situáciách (to sa deje aj pri napodobňovaní správania). Učenie sa pomocou napodobňovania má prinajmenšom dve evolučné výhody – znižuje potrebu učiť sa pomocou riskantnej metódy pokus – omyl a uľahčuje jednotlivcovi socializáciu. Fikčné simulovanie reprezentácie aktuálneho sveta (endogénna reaktivácia mimémov) predstavuje komplexnejšie rozvinutie týchto kognitívnych funkcií, čo malo aj sociálno-evolučný význam – umožnilo prvým ľudským spoločenstvám simulovať možný vývoj udalostí, predvídať, pripraviť sa, vyhnúť sa nebezpečnému scenáru, lepšie sa organizovať a prežiť^[1]. Napodobňovanie nám pomáha prežiť, ale medzi stratégie prežitia nepatrí v pokročilej kultúre len boj o holý život, ale aj schopnosť naučiť sa ľuďom porozumieť, eliminovať konflikty. Fikčný naratív evidentne simuluje svet ľudí, tomu intuitívne rozumie každý čitateľ. Záujem literatúry o ľudské problémy a ich riešenie, ktoré tvorili vždy jadro literárnej témy, je čitateľsky príťažlivý aj preto, lebo simuluje normy správania, spoločenské pravidlá, životné stratégie – všetko dôležité dispozície pre sociálny život.

                Pri fikcii ale kognitívny cieľ nie je primárnym záujmom čitateľa. Netreba zabúdať na aspekt hry, ktorý depragmatizuje vzťah fikcie k realite. Vo fikčnej simulácii oceňujeme aj imagináciu, nielen imitáciu. Efekt ponorenia sa do čítania vyvolávajú podnety textu, ktoré podnecujú zároveň čitateľovu imagináciu. Čím je imaginatívna hodnota naratívu vyššia, tým je vyššia aj ozvláštňujúca funkcia úniku zo skutočnej reality (typické pre fantastiku). Aj pri ontologicky pravdepodobných naratívoch môžu byť pútavá zápletka a očakávanie rozuzlenia atraktívnejšie než záujem lepšie pochopiť skutočnosť cez literatúru (príkladom môže byť detektívny, dobrodružný román). Modelovanie fikčného sveta je ozvláštňujúce (a teda aj esteticky pozitívne) už len tým, že nabáda čitateľa, aby konštruoval novú realitu. Fikcia podnecuje autostimuláciu reprezentácie možného, nie aktuálneho sveta, ale prostredníctvom tých istých mentálnych štruktúr, pomocou ktorých budujeme reprezentácie aktuálneho sveta. Preto Schaeffer napríklad hovorí, že „fikčný model je de facto vždy modelovaním reálneho sveta” (Schaeffer 1999: 218). O fikčnom svete by teda bolo možné hovoriť ako o fiktívnom modeli skutočného sveta. S tým nepochybne súvisí aj skutočnosť, že fikčné udalosti a fikčné entity dokážu vyvolať u recipienta skutočné emócie. Vníma ich ako „možné” udalosti a možné entity vo všeobecnej predstave reality.

                Vytváranie reprezentácie fikčného sveta pomocou mimémov prepája naratívny záujem so životným kontextom, čo zvyšuje potenciál naratívu vyvolať emócie. Sú to ale emócie spojené s fikčnými udalosťami, nie s s ich mimetickými predobrazmi (kontextualizovanými do aktuálneho sveta). Tie slúžia textu a čitateľovi iba na to, aby sa lepšie ponoril do narácie a dosiahol vyššie uspokojenie. Estetika čítania sa v priebehu samotnej recepcie spája skôr so samotným procesom než s finálnym poznaním. Zaujímajú nás zmeny, zvraty, napätie, túžba postavy niečo dosiahnuť a jej cesta za tým. Rôzne formy životného napätia, ktoré vyplývajú z časového rozmeru ľudskej existencie (ľútosť za minulosťou, strach z budúcnosti, nespokojnosť s prítomnosťou), zabezpečujú aj v naratíve epickú dynamiku. Zaujíma nás viac, čo sa postave stalo alebo stane, než to, kým postava je. Statické podanie témy je v naratívnej literatúre nezaujímavé.

                Pri čítaní naratívov si uvedomujeme, že hráme hru, kde nám text ponúka naratívnu skladbu a my do nej dopĺňame mimémy z našej skúsenosti a z našej predstavy reality. Schopnosť vytvárať mentálne reprezentácie sveta a zapájať pri tom emocionálne kognitívne funkcie dokáže fungovať aj pri vedomí, že ide o hru. Čitateľa zaujíma to, ako sa príbeh bude odvíjať a aký budú mať udalosti význam. Myslíme si, že záujem o naratív je prirodzene orientovaný naratívne. Nástup emócií síce súvisí s tým, že naratív komunikuje životne relevantnú tému, ale jej zaujímavosť a pútavosť spočíva práve v tom, že sa týka zmien – vývoja života, tenzie a detenzie.

                Emócie informujú čitateľa o ňom samotnom – o tom, ako reaguje na príbeh. Môžu ho informovať aj o jeho čitateľskom vkuse – či má rád istý žáner, či ho tešia viac intelektuálne naratívy (ako Kundera) alebo príbehovo napínavé. Keďže nás emócie informujú, majú kognitívnu funkciu. Informujú nás o našich potrebách, o potrebe reagovať na nový podnet, o tom, ako vyhodnotiť situáciu. Stopy po emocionálnych zážitkoch (najmä tých silných) sa uchovávajú v našej pamäti a môžu sa opäť objaviť pri podobnej situácii ako výstraha vzdialiť sa alebo, naopak, výzva ísť bližšie. Emocionálna pamäť je pri čítaní reaktivovaná, keď emocionálne prežívame fikčné situácie, ktoré sme zažili aj my v živote, alebo sa do nich aspoň vieme vžiť. Nakoľko využívame pri modelovaní fikčného sveta tie isté reprezentačné štruktúry ako pri modelovaní aktuálneho sveta, nie je problém si vymyslené situácie sugestívne predstavovať, akoby sa naozaj stali.

                Podľa neurovedeckých štúdií (pozri Clay – Jacobini 2014) sa aktivujú u čitateľa fikcie zrkadlové neuróny riadiace u človeka proces, v ktorom projektuje svoje ja do druhého; môže mať potom sklon ho opakovať, identifikovať sa s ním, vcítiť sa do jeho prežívania (napríklad sa smiať pri pohľade na smejúceho sa človeka, byť smutný pri pohľade na plačúceho). Zrkadlové neuróny zrejme súvisia s evolučne vyvinutou schopnosťou empatie a zároveň schopnosťou komunikácie. Vďaka tejto schopnosti vie čitateľ projektovať svoje fikčné ja do fikčnej postavy, ktorej osud aktuálne sleduje, a prežívať jej situáciu emocionálne a hodnotovo zainteresovane: „Vďaka tomuto zrkadlovému procesu sme schopní porozumieť mentálnemu stavu druhých ľudí, či už sú skutoční alebo fikční. Čitateľ je okrem toho schopný prepojiť sa s každou postavou individuálne; explicitné opisy výrazov tváre Nataše a Pierra (postáv z románu Vojna a mier – pozn. P. Ž.) umožňujú čitateľovi plne sa vžiť do obojsmerného prúdu zrkadliacej aktivity, ktorá vytvára špecifické prepojenie medzi týmito dvoma postavami navzájom” (Clay – Jacobini 2014: 322). Zrkadlové neuróny nám umožňujú pochopiť, ako sa cítia druhí (a ako by sa cítili fikčné postavy, keby boli ľuďmi).

                Mnoho evolučne vyvinutých prejavov kognície a správania nám prináša pôžitok (stimulácia túžby, učenie sa, poznávanie, komunikácia s druhými). Naratívne texty stimulujú viacero z týchto mechanizmov, preto je pre nás ich čítanie príjemné. Hlboko zakorenená sociálna potreba človeka sa prejavuje práve vo vyvinutej schopnosti (a potrebe) uvažovať o vnútornom prežívaní druhého človeka, ktorá je v medziľudských vzťahoch veľmi dôležitá. Je známa ako teória mysle. Netýka sa iba pocitov, ale aj myšlienok. Nielen odkryté vedomie literárnej postavy či rozprávača uspokojuje potrebu poznávať vnútro druhého, ale aj celý text ako produkt vedomia autora (skutočnej bytosti). Ťažko nájsť inú oblasť komunikácie, kde by bolo vnútro druhého odhaľované v takej detailnosti ako v literatúre. Prostredníctvom indikátorov postavy v naratíve začíname ako čitatelia sami „stvárňovať” osobu druhého – ako herec stvárňuje rolu, ktorú dostane (pozri Miall 2014: 287). Rolu druhého na seba berieme vo fikčnom svete, čo nám zároveň umožňuje unikať z vlastného života a prežívať druhý život prostredníctvom svojho fikčného ja (pozri Pavel 2012: 120).

                Jazyk je vyvinutý tak, že má schopnosť komunikovať aj vyvolávať emócie. Najmä ak vyjadruje telesné a citové prežívanie, životnú skúsenosť či vzťahy s druhými. Už Aristotelovi bolo jasné, že vážne udalosti prežité prostredníctvom sledovania dramatickej inscenácie prinášajú napätie a následne uvoľnenie. Aj negatívne emócie môžu mať pri vedomí ich fikčného podnetu finálnu podobu pôžitku, katarzie. Literatúra má túto ventilačnú schopnosť. Konflikt medzi túžbami a ich potláčaním, nemusí čitateľovo fikčné ja prežívať tak osobne ako v reálnom živote. Túžby a konflikty postavy neprinášajú sankcie v skutočnom živote čitateľa: „Prežívať emócie v rámci fikčného ponorenia sa (immersion fictionnelle) poskytuje tú výhodu, že nám umožňuje vyhnúť sa potlačeniu (refoulement) a jeho negatívnym následkom” (Jouve 2019: 78).

                Estetický postoj čitateľa je motivovaný takzvaným hedonickým kalkulom (Schaeffer 2015: 194). Jeho zaujatie je motivované očakávaním príjemných pocitov, prípadne je príjemnými pocitmi tento postoj neplánované vyvolaný. Subjektívny pocit ako základ estetického postoja zdôrazňoval už Kant: „Aby sme rozlíšili, či je niečo krásne alebo nie, nevzťahujeme predstavu prostredníctvom rozvažovania k objektu kvôli poznaniu ale prostredníctvom obrazotvornosti (možno tiež z rozvažovaním spojenou) k subjektu a k jeho pocitu páčenia alebo nepáčenia sa. Súd vkusu teda nie je poznávacím súdom nie je teda logický ale estetický, a tým rozumieme taký súd, ktorého motív nemôže byť iný ako subjektívny” (Kant 1975: 51).

                Vkusový súd môže byť založený iba na skutočnom pociťovaní, nie na sprostredkovanom prisúdení estetickej hodnoty. Kantov pojem krásy sa spája s takým vkusovým súdom, v ktorom nachádzame vzťah k rozvažovacím (poznávacím) schopnostiam, preto je jeho predstava estetickej súdnosti prístupnejšia racionálnej reflexii. Vzďaľuje sa ale emocionalite ako prekážke v zaujatí kontemplatívneho postoja (majúcemu zosúladiť cit s rozumom). Kant zámerne obchádzal emocionalitu pri filozofickom záujme o vkusové súdy, nakoľko odvádza súdnosť od reflexie rozvažovacích schopností smerom k zvýšenému záujmu o samotný predmet a „vzťah jeho existencie k môjmu stavu” (Kant 1975: 53). To, čo je príjemné, u Kanta nemôže byť krásne, pretože krásou označuje potešenie z pozorovacích schopností, nie z predmetu, na ktorý ich uplatňujeme. Pre našu tému z toho vyplýva toľko, že Kantov kontemplatívny postoj nevysvetľuje samotné estetické prežívanie (ani jeho vzťah ku skutočnému predmetu), ale v prvom rade všeobecnú schopnosť používať vkus. Požiadavka nezainteresovanosti (potešenie z predmetu bez záujmu) pri estetických súdoch v Kantovej teórii viedla k marginalizovaniu hodnoty emócií pri výklade estetického postoja v prospech autonómnych rozumových princípov. Estetická skúsenosť je ale oveľa širší pojem a zahŕňa aj mentálne a afektívne mechanizmy, ktoré sa nemusia spájať iba s uplatňovaním vkusových kompetencií.

                Všeobecným základom estetickej skúsenosti nie je potešenie rozumu z bezúčelného používania poznávacích schopností (Kant), ale potešenie tela z intenzity emócií. Tie môžu byť silnejšie pri jednoduchých naratívoch a slabšie pri zložitých. Pri intelektuálne orientovanej recepcii sa ale môže intenzita emócií zvyšovať aj v reakcii na zložitosť naratívu a približovať ku kantovskému nezainteresovanému postoju (smerujúcemu k rozumovej reflexii zmyslov). Estetická skúsenosť je ale v prvom rade psychosomatický stav. Estetický postoj je orientovaný pragmaticky, na uspokojovanie potrieb. Špecifický pôžitok z emócií spôsobuje v estetickom režime vnímania životne depragmatizovaný záujem o podnety (nakoľko ide o podnety z fikčného textu).

                Kognitívny prístup v literárnej vede odmieta názor, že estetickú skúsenosť tvoria špecifické a nezávislé psychické procesy, a pokladá ju skôr za súhru všeobecných  psychických a kognitívnych procesov (ktoré bývajú zapájané aj pri iných typoch skúseností): „Hlavná zásada kognitívnej literárnej vedy spočíva v tom, že literatúra v akomkoľvek zmysle sa neskúma iba ako autonómny objekt, ale považuje sa za jav markantne závislý na všeobecnej konceptuálnej organizácii ľudskej mysle, jej princípoch kategorizácie, procesuálnych kompetenciách, skúsenostných rámcoch a vonkajších kontextoch. Zjednodušene povedané, zaoberanie sa fikčnými textami a predstavami vyžaduje v zásade tie isté kognitívne procesy, aké používame aj v bežnom živote” (Kuzmíková 2021: 117 – 118). Skúmanie literatúry sa tu odohráva v rámci širšieho záujmu o evolučné a psychologické nastavenie človeka. Záujem čitateľa o literatúru môže vychádzať z potreby rozvíjania evolučných schopností (učenie sa, čítanie mysle druhého, rozvoj emočnej inteligencie) či potreby psychickej detenzie (uspokojovanie túžob, únik z vonkajšieho stresu, emočné uvoľnenie).

^[1] Ako kolektívny zjednocujúci tmel výhodný pre prežitie fungovali najlepšie nefikčné naratívy – mýty a náboženské systémy, neskôr etnické a národné naratívy či politické utópie. Ich funkcia je ale iná než funkcia fikčného naratívu – najmä pre spoločnosti založené na mytologickom výklade sveta. Náš záujem o fikciu sa obmedzuje na texty, ktoré nie sú určené na reprezentovanie aktuálneho sveta, ale sú vedome vytvárané ako literatúra.