ÚVOD DO INTERPRETÁCIE NARATÍVNYCH TEXTOV

Interpretačné postupy, ktoré sme v tejto knižke navrhli, sú iba jedny z mnohých. Nieže by sme si neuvedomovali oprávnenú zložitosť vymedzenia pojmu interpretácia v súčasnej literárnej vede, nechceli sme však čitateľa zaťažovať touto obšírnou polemikou a narúšať zjednotenosť výkladu. Náš postup ale vychádzal z pragmatickej otázky – ako z literatúry vyťažiť čo najviac? Prirodzene sme nemohli náš záber redukovať na potešenie na úkor poznania, a naopak. Preto sme venovali samostatný záujem poetike aj estetike. Aj keď je skúmanie ich vzťahu problémové, v bežnom čítaní ide o prirodzenú vec. Rozlišovanie medzi poetikou a estetikou bolo v našom prípade metodologické. Čitateľ vníma oba aspekty textu súčasne, pretože výstavba textu v ňom automaticky vyvoláva citovú reakciu a jej reflektovanie nemusí byť pri čítaní vôbec explicitné (potreba tejto reflexie sa dostaví, keď čitateľ o svojom zážitku referuje druhému).

                Analytickému čítaniu je prístupnejšia textovo orientovaná interpretácia, pretože reálne efekty textu sú premenlivé a nepredvídateľné. My sme však poukázali na to, že by estetická interpretácia – interpretácia textu ako estetického predmetu (interpretácia literatúry ako literatúry) – mala preverovať aj estetickú funkciu poetických postupov, teda zámer vyvolať cit. Najpriamejšou (či najviac prirodzenou) cestou sa nám zdala byť analýza literárnej postavy a jej emocionálneho efektu. Aj na základe psychologických či kognitívnovedných poznatkov demonštrovaných v poslednej kapitole sme predpokladali, že isté aspekty naratívu budú v empirickom čitateľovi vyvolávať emocionálne reakcie viac ako iné. Z antropologického hľadiska je literárna postava najprirodzenejším identifikačným atraktorom naratívu. Naratívy s ňou však pracujú rôznym spôsobom a esteticky atraktívne môže byť aj antimimetické konštruovanie postavy.

                Snažili sme sa skúmať naratívny text ako komplexný fenomén. Pri detailnejšom rozbore sa naratív môže javiť ako paradoxný. Na jednej strane odkazuje k fikčnému svetu, na druhej strane evidentne napodobňuje (aj keď kreatívnou transformáciou) svet aktuálny. V čitateľskej praxi však tento paradox veľmi dobre funguje ako podnet estetického zážitku. Komplexnosť naratívu je aj sémantická. Naratív možno nepochybne interpretovať rôznymi (ale nie všetkými) spôsobmi. Texty možno akokoľvek použiť, nie vždy ale ide o interpretáciu. My sme vychádzali z predpokladu, že naratív je určený na estetické potešenie a že jeho výstavba je tomuto zámeru prispôsobená. Didaktické alebo ideologické interptretácie častokrát zatieňujú estetickú hodnotu literatúry, už od Aristotelovej Poetiky je ale v západnej kultúre prítomné uvažovanie o literatúre ako o jedinečnej oblasti estetického prežívania sveta. Na základe tohto predpokladu sme potom uprednostnili analýzu tých aspektov naratívu, ktoré orientujú interpretáciu k štrukturálnej jednote podriadenej estetickej funkcii. Esteticky či poeticky zameraná interpretácia je najdôslednejšia vtedy, keď dokáže určiť funkciu každého prvku textu (formálneho alebo obsahového) z hľadiska nadradenej estetickej funkcie.

                Literatúra je formálne i obsahovo veľmi atraktívna. Tým, že tému problematizuje neustálym naratívnym dianím a vývojom (zmenami), rezonuje s neistou a otvorenou povahou samotného života. Centrálnou témou literatúry je životný problém, ktorý nastáva vtedy, keď sa aktuálny stav vecí ukazuje ako nesamozrejmý, nedostatočný, neželaný. Literárne naratívy sa zameriavajú na to, ako sa s týmto stavom postavy vyrovnávajú. Ich evolučný význam je zrejmý (ako sme ukázali v predošlej kapitole). Inak povedané, literatúra je semiózou životného sveta. Každá autorská i čitateľská modelácia sveta je reprezentáciou možného sveta. Nie je literárne samoúčelná; je skôr rozšírením a rozvíjaním všeobecných mentálnych a emočných schopností.

                Reprezentácia fikčného sveta je súčasťou kognitívneho mechanizmu reprezentácie sveta ako takého. Netýka sa len obrazu sveta ako časopriestorového a zmyslovo vnímateľného univerza, ale aj reality ľudských vzťahov či ľudskej psychiky. Pomáha nám porozumieť druhým ľuďom či celej spoločnosti a kultúre. Literárne naratívy sú prejavom našej schopnosti (a obľuby zároveň) myslieť viac než len jeden svet súčasne. Hypotézy o možnom (inom) stave sveta sú súčasťou nášho bežného porozumenia realite. Rovnako ako tvorba imaginárnych svetov, pomocou ktorých si už od detstva kompenzujeme negatívne pocity z vonkajšej reality. Literatúra dokázala obe pohnútky – uvažovanie o alternatívnych verziách reality a únik do inej reality – veľmi dobre integrovať.