Kapitoly z dejín Slovenska 1740 – 1945

Reformná činnosť Márie Terézie sa naplno prejavila po skončení vojen o rakúske dedičstvo. Najprv sa zamerala na prehľadnosť a skvalitnenie práce štátneho aparátu tak, aby zodpovedal požiadavkám vtedajšej doby. Za organizáciu mnohých reforiem niesol zodpovednosť panovníčkin okruh radcov. Primárna zásluha Márie Terézie tkvela predovšetkým v tom, že im nebránila v aplikácií osvietenských myšlienok a z pozície svojej absolutistickej moci obhajovala prijaté reformy. K najznámejším radcom patrili: Gerhard van Swieten, Wenzel Anton von Kaunitz Rietberg, Friedrich Wilhelm von Haugwitz, Franz Anton Raab, Egid Valentin Felix Borié, Johann Ignaz von Felbiger či Adam František Kollár. Do značnej miery mal na Máriu Teréziu vplyv aj v historiografii často prehliadaný gróf portugalského pôvodu Emerich Silva Tarouca. Panovníčka o ňom hovorila: „Môj dôverný priateľ a mimoriadny minister (mon ami intime et ministre particulier).“

Najdôležitejšie reformy sa týkali armády a štátnej správy. Tvorcom správnych reforiem sa stal gróf Haugwitz. Bola unifikovaná štátna správa v dedičných krajinách na úkor stavov a reformy zasiahli aj do správy miest a obcí. Funkcie v rámci verejnej správy boli až do začiatku panovania Márie Terézie udeľované len bohatým šľachticom. V rámci reformných zásahov sa však úradníkmi mohli stať aj nemajetní šľachtici či dokonca osoby bez šľachtického titulu. Funkcia úradníka sa tak už nevzťahovala len na pôvod, ale aj na vzdelanostnú úroveň. S cieľom zvýšiť výkonnosť verejnej správy boli vytvorené tzv. dikastériá (Dikasterien). Tie sa delili na centrálne (pôsobnosť na celom území monarchie) a krajinské (pôsobnosť len na určitých územiach monarchie). Je dôležité uviesť, že správne reformy sa týkali takmer výlučne krajín, ktoré boli považované za jadro habsburskej ríše (rakúske arcivojvodstvá, české krajiny). V týchto krajinách sa totiž podarilo zmenšiť vplyv zastupiteľských orgánov šľachty (snemov). V Čechách a Rakúsku sa napríklad začala už v roku 1748 realizovať veľká daňová reforma. Jej priebeh mal na starosti Haugwitz. Na jeho návrh sa zlúčili kompetencie kancelárie a komory a vznikol tak najvyšší správny úrad, kde mal hlavnú výkonnú funkciu: Riaditeľstvo pre administratívne a finančné záležitosti (Directiorium in publicis et cameralibus). Direktórium svojou pôsobnosťou nahradzovalo českú a rakúsku dvorskú kanceláriu. Išlo tak o prvý pokus spojenej správy českých a rakúskych krajín. Tento úrad zanikol v roku 1761, kedy bol nahradený Českou a rakúskou spojenou dvorskou kanceláriou. Okrem toho bol v roku 1749 zriadený Najvyšší súdny dvor (Oberste Justizstelle) vytvorený podľa pruského vzoru.

Organizácia armády bola v habsburskej monarchii po nástupe Márie Terézie ťažkopádna. Gróf Haugwitz preto navrhoval vytvoriť stálu armádu v počte 108 000 vojakov a vyčleniť na jej udržiavanie 14 000 000 zlatých, teda asi tretinu štátneho rozpočtu. Táto suma mala byť rovnomerne rozdelená medzi jednotlivými krajinami monarchie a krajinské snemy ju už nemali schvaľovať každý rok, ale len raz za desať rokov. Keď bolo zaistené financovanie armády, pristúpila Mária Terézia k posilneniu jej bojaschopnosti. Výcvikové predpisy boli zjednotené podľa rakúskeho poľného maršala Leopolda Josepha von Dauna. Každoročne sa konali vojenské cvičenia, vojenské jednotky dostali jednotné uniformy a modernizované bolo aj delostrelectvo. Pre lepšiu výchovu dôstojníckeho aparátu nechala panovníčka založiť vojenskú akadémiu vo Viedenskom Novom Meste (Wiener Neustadt). Po týchto zmenách sa postupne habsburská armáda dokázala v rámci výzbroje a výcviku vyrovnať dokonca pruskému vojsku.

S reformou armády úzko súviselo aj vytvorenie Prvého vojenského mapovania (1763 – 1785). Nehľadiac na náklady sa mapovanie stalo jednou z ťažiskových úloh monarchie, pretože najvyššie dvorské a vojenské kruhy si uvedomili, že bez presných, podrobných a kvalitných máp monarchia klesne na úroveň podradnej mocnosti Európy. Presvedčili ich o tom nielen vojny s Pruskom, ale aj ďalšie bitky na európskych bojiskách. Práce na Prvom vojenskom mapovaní síce začali ešte počas vlády Márie Terézie, ale ukončené boli v období panovania Jozefa II. Z tohto dôvodu je nazývané aj ako jozefínske alebo jozefské. Mapovalo sa v základnej mierke 1: 28 800 ktorá vychádzala z vtedy zaužívaných starých rakúskych mier. Organizačný a odborný dohľad nad prvým vojenským mapovaním mal tzv. ubytovateľský štáb, ktorý sa v prípade vojny zaoberal logistickým zabezpečením vojsk. Po konci Sedemročnej vojny sa organizačne nezrušil, ale začal sa venovať mapovaniu a kartografickej tvorbe. V roku 1769 Generálny štáb rakúskej armády vo Viedni prikročil aj k mapovaniu územia Uhorska. Začalo sa na Spiši, pričom obraz krajiny bol premietnutý do máp v dvojnásobnej mierke 1: 14 000, a zahŕňalo len Poľsku zálohované spišské mestá a hradné panstvo Ľubovňa.

Hospodársky vývoj všetkých krajín monarchie bez výnimky bol do značnej miery ovplyvnený spustením menovej reformy v roku 1750. Za základ novej a pevnej meny bola určená kolínska marska s obsahom 233 gramov striebra. Avšak vyššia kvalita obeživa spolu s ďalšími ozdravnými zásahmi nemohli zlepšiť stav štátnych financií, kvôli mimoriadnym nákladom na vedenie vojny. Na vykrytie úrokov z dlhov a odstránenie nedostatku obeživa boli preto v roku 1762 vydané prvé papierové peniaze na území monarchie, tzv. bankocetle (Bankozettel). Stav ríšskych financií však do značnej miery nezlepšovala situácia v Uhorsku. Príkladom toho je štatistika uhorského finančného prínosu do štátnej pokladnice z roku 1749. Východná časť habsburskej ríše: Uhorsko, Sedmohradsko, Slavónia, Chorvátsko a Banát v uvedenom roku pokrývali len zhruba 22 % príjmov monarchie. Tento stav bol spôsobený predovšetkým tým, že uhorská šľachta bola podľa znenia ústavy nezdaniteľná.

Reformy v oblasti poľnohospodárstva sa týkali predovšetkým zavádzania nových plodín, ako napríklad zemiakov, kukurice, tabaku, lucerny ďatelinovej, konopy či ľanu. Rovnako tak sa začal rozširovať chov nových plemien koní (na vojenské účely), dobytka a oviec s kvalitnou vlnou. Primárnym zámerom poľnohospodárskych reforiem bolo zvýšiť hospodársku úroveň poddanského obyvateľstva, pestovať plodiny s vyššími výnosmi a zlepšiť úžitkovosť chovaných zvierat. K presadzovaniu reforiem mala slúžiť taktiež osvetová odborná literatúra.

Intenzita reforiem sa zvýšila najmä po konci Sedemročnej vojny. Už počas trvania tohto konfliktu sa však objavili snahy o aktualizáciu trestného poriadku. Výsledkom bolo vydanie Tereziánskeho trestného poriadku (Constitutio Criminalis Theresiana – Tereziana) v roku 1768, ktoré malo znaky už moderného pohľadu na trestné právo. Vzorom pre tzv. Terezianu bol trestný zákonník vydaný Jozefom I. s názvom Jozefínsky trestný poriadok (Constitutio Criminalis Josephina). Tereziana mala viacero pozitív. Zlepšovala postavenie obžalovaného, zrušila mučenie a začal sa ňou uplatňovať zákaz používania zavádzajúcich otázok a nepravdivých tvrdení. Rovnako tak bolo z Tereziánskeho trestného poriadku vypustené obvinenie z čarodejníctva. Platnosť Tereziany sa predpokladala aj v Uhorsku, uhorské stavy to však odmietli.

Neoddeliteľnou súčasťou súboru reformných opatrení prijatých počas vlády Márie Terézie bola reforma v oblasti zdravotníctva. Zlepšenie zdravotných pomerov bolo logické. Zdravé a početné obyvateľstvo znamenalo väčší počet vojakov a pracovnej sily. V roku 1770 bolo vydané Všeobecné zdravotnícke nariadenie (Generale normativum in re sanitatis), ktoré bolo platné pre celú monarchiu. Najväčšiu zásluhu na ňom mal Gerhard van Swieten. Nariadenie sa skladalo z dvoch častí. Prvá sa zaoberala otázkou zdravotnej starostlivosti vo vnútri krajiny a vymedzením povinností jednotlivých kategórií zdravotníckych pracovníkov (lekári, chirurgovia, ránhojiči, lekárnici, pôrodné babice). Druhá časť bola zameraná na ochranu krajiny proti moru, ktorý v tej dobe prenikal z Osmanskej ríše.

Reformy v oblasti školstva sa začali realizovať na základe dokumentu Ratio educationis z roku 1777, ktorého zostavením bol poverený Ignaz von Felbiger. Tomuto dokumentu predchádzali už predtým vydané reformy menšieho rozsahu, ako napríklad Študijný poriadok pre uhorské univerzity z roku 1770. Okrem iných radcov Márie Terézie pracovali na koncepcii školskej reformy taktiež uhorskí vzdelanci ako Adam František Kollár či Jozef Ürményi. Primárnym cieľom reformy bolo zoštátnenie školstva (len katolíckeho) a dať mu jednotnú organizačnú sústavu od najnižších (ľudové školy) až po vysoké školy. Nemenej dôležitým bolo taktiež to, že žiaci na najnižšom stupni škôl mohli byť vzdelávaní vo svojom materinskom jazyku. Organizačná sféra školských reforiem v Uhorsku bola v kompetencii školskej komisie pri Miestodržiteľskej rade. V uhorskom prostredí taktiež vzniklo počas vlády Márie Terézie niekoľko škôl rôzneho typu. Z iniciatívy uhorského kancelára Františka Esterházyho vzniklo v roku 1763 hospodárske kolégium (Collegium oeconomicum). Bola to odborná škola určená na výchovu budúcich štátnych úradníkov, fungujúca do roku 1776. V priebehu rokov 1762 až 1764 bola v Banskej Štiavnici založená vyššia banícka škola, na ktorej pôsobilo viacero významných vedeckých pracovníkov. Organizačnými zmenami prešla aj Trnavská univerzita. Začali sa na nej rozvíjať prírodné vedy a v roku 1769 bola na pôde univerzity zriadená lekárska fakulta, ktorá mala päť katedier. Dôležitým krokom bolo, že na nej mohli neskôr pôsobiť aj svetskí profesori. Mária Terézia sa totiž v roku 1770 rozhodla zmenšiť vplyv jezuitov na chod univerzity tým, že ju vzala pod svoju ochranu.

Habsburská monarchia bola štátom, ktorý bol úzko spätý s katolíckou cirkvou. Samotná Mária Terézia bola zbožnou panovníčkou a dôsledné plnenie náboženských predpisov vyžadovala rovnako od svojich rodinných príslušníkov, ako aj členov dvora. Reformné snahy sa však dotkli aj cirkvi a do istej miery v tomto kroku ovplyvnil Máriu Teréziu Jozef II., ktorý bol od roku 1765 spoluvládcom svojej matky. V dôsledku jednotlivých nariadení sa rozšíril napríklad štátny dozor nad cirkevným majetkom, došlo k obmedzeniu daňových privilégií cirkvi, cirkevné rády nesmeli posielať peniaze do Ríma, zredukoval sa počet cirkevných sviatkov a zmenšil sa vplyv cirkvi v rámci manželských sporov. Rovnako tak sa stanovili presné ceny za konkrétne cirkevné úkony a bolo obnovené placetum regium. To znamenalo, že bez súhlasu panovníka sa v monarchii nesmeli publikovať znenia pápežských búl. Napriek tlaku Jozefa II. a niektorých svojich poradcov sa však Mária Terézia zdráhala vyhnať z územia ríše jezuitský rád. Pristúpila však k obmedzeniu ich vplyvu a odobrala im niektoré ich výsady. Cirkevné reformy však vo svojej podstate nemali viesť k obmedzeniu katolíckych veriacich. Boli zriadené nové farnosti, aby veriaci nemuseli prekonávať dlhé vzdialenosti kvôli návšteve kostolov a zakladali sa aj nové biskupstvá. Na území súčasného Slovenska tak boli v dôsledku vydania panovníckeho dekrétu z roku 1776 zriadené biskupstvá v Banskej Bystrici, Rožňave a Spišskej Kapitule.        

Osobný postoj Márie Terézie voči nekatolíkom však bol prinajmenšom rezervovaný. Napriek naliehaniu jej najbližších radcov sprísnila voči protestantom niektoré obmedzenia, ktoré boli platné už v období pred jej vládou. Rovnako ako jej otec Karol VI. totiž vnímala protestantizmus ako štátom netolerované náboženstvo. V habsburskej monarchii dokonca z tohto dôvodu prebiehali v niekoľkých etapách transmigrácie (násilné deportácie), ktoré sa týkali niekoľkých tisícov osôb praktizujúcich protestantskú vieru. Evanjelici z dedičných krajín (najmä Korutánsko, Štajersko, Morava) boli počas vlády Márie Terézie deportovaní predovšetkým do Sedmohradska. Posledná vlna týchto transmigrantov, čo boli zaistení tajní protestanti z oblastí Moravy, kde v rokoch 1776 – 1777 vypukli vzbury, bola v lete 1780 poslaná do sedmohradských baní. Prostredníctvom vplyvu poradcov a Jozefa II. však Mária Terézia predsa len pristúpila k niekoľkým ústupkom voči protestantom. Niekoľkým evanjelickým školám (len v Uhorsku) umožnila vyučovať predmety vyšších ročníkov nad rámec oficiálne povolených tried, povolila opravy kostolov a v Bratislave dokonca výstavbu nového reprezentačného evanjelického kostola.

Dôraznejšie Mária Terézia postupovala voči židovskému obyvateľstvu. A to aj napriek tomu, že jeho počet stúpol po pripojení Haliče k monarchii. Pre podozrenie z paktovania s pruským kráľom a bavorským kurfirstom vypovedala z Prahy v roku 1744 približne 20 000 Židov. Toto nariadenie stiahla až na naliehanie českých stavov a za poplatok 300 000 zlatých. Rovnako tak napriek úpenlivým prosbám židovských predstaviteľov nezrušila hanlivé označenie, ktoré museli židia nosiť na vrchnom odeve. Naopak im prikázala nosiť dlhé brady, pretože im to predpisuje ich náboženstvo. Židia sa neúspešne bránili argumentom, že podľa predpisov sa síce nemajú holiť britvou, ale smú si brady strihať.

Súčasťou osvieteneckej politiky habsburského dvora v druhej polovici 18. storočia bola snaha o riešenie najrôznejších problémov u všetkých skupín obyvateľstva. Svedčí o tom reforma, ktorá sa týkala kočovných Rómov. Jej cieľom bola snaha začleniť toto etnikum do rámca vtedajšej spoločnosti, ako jej rovnocennú súčasť, aktívne sa podieľajúcu na vytváraní štátneho bohatstva. Zjednodušene sa dá povedať, že zamýšľaná regulácia Rómov sa usilovala o trvalé usadenie všetkých Rómov, ich zapojenie do hospodárskeho života a produktívnej práce, z ktorej by boli schopní nielen odvádzať feudálnu rentu zemepánom, ale platiť najmä štátne a stoličné dane. Tento asimilačný projekt sa začal realizovať v Sedmohradsku a Uhorsku. Súčasťou toho bola aj zmena zaužívaného rómskeho pomenovania. Na miesto slova Cigáň/Róm sa napríklad v Uhorsku malo používať neutrálne označenie – Novomaďar (Új-Magyar) či novoroľník (Neubauer). V súvislosti so zamýšľanou asimiláciou sa Rómom zakazovalo používať ich materinský jazyk, nosiť špecifický rómsky odev, kočovať a bránili im aj v uzatváraní sobášov. Takisto nemali povolené mať svojho starostu – vajdu. Direktíva dokonca nariadila odoberať deti rómskym matkám a posielať ich na prevýchovu do sedliackych rodín. Tento pokus o asimilovanie Rómov však napokon nebol úspešný. Rómske matky sa svojich detí nemienili vzdať. Ak im aj boli odobraté, často zo sedliackych domácností utekali späť k svojim kolóniám.