Kapitoly z dejín Slovenska 1740 – 1945

Výzva na založenie spolku, ktorý by vzdelával slovenské ženy, sa objavila v júni 1869 v Pešťbudínskych vedomostiach, pričom inšpiráciou pre tento podnet bol pražský Ženský výrobní spolek. Myšlienky na založenie ženského spolku sa chopili muži (okrem iných Viliam Pauliny-Tóth), ktorí už so spolkovými aktivitami mali skúsenosti. Prípravné činnosti šli preto pomerne rýchlo, aj keď nie úplne bez problémov, keďže sa často ozývali hlasy odporcov. Ustanovujúce valné zhromaždenie Živeny sa konalo 4. augusta 1869 v Martine a prvou predsedníčkou sa stala Anna Pivková. Hneď počas úvodného zhromaždenia sa do spolku prihlásilo 73 žien. Hoci prvý slovenský ženský spolok vznikol v porovnaní s inými spolkami pomerne neskoro, neznamená to, že dovtedy sa slovenské ženy v národnom, spoločenskom alebo kultúrnom živote neangažovali. Teraz však na to mali riadne vyčlenený priestor.

Živena si kládla za cieľ, aby sa slovenským dcéram zo všetkých spoločenských vrstiev dostalo takého vzdelania, ktoré by z nich urobili „ženy mravné, pracovité, schopné gazdinky, ale najmä obhajkyne slovenskej vlasti a národa“. Uvedené ciele mali byť dosiahnuté prostredníctvom vydávania poučných a zábavných kníh a spisov v slovenskom jazyku, ale tiež zakladaním vzdelávacích ústavov, opatrovní či inštitúcií slúžiacim k zamestnaniu chudobných žien. Financie na tieto aktivity získavala Živena z členských príspevkov, vydavateľskej činnosti či organizovania besied, zábav, slávností a tiež z darov.

Ani po dvoch rokoch intenzívnej práce sa Živene nepodarilo získať dostatok prostriedkov na jeden z jej najväčších projektov – dievčenskú školu. Situáciu pomohol čiastočne vyriešiť Samuel Ormis, ktorý spolu s ďalšími založil dievčenský ústav v meste Revúca. Aby sa finančná situácia spolku zlepšila, usporadúvali sa v prospech Živeny ochotnícke divadelné predstavenia a tiež bol vydaný samostatný almanach, ktorý mal pôvodne obsahovať iba práce žien, avšak vzhľadom na nízku úroveň ich vzdelania musel byť doplnený aj prácami mužských autorov. Z týchto aktivít sa podarilo spolku získať finančné prostriedky, a tak členky Živeny začali opäť premýšľať nad založením prvej slovenskej vyššej dievčenskej školy. Situáciu skomplikovali udalosti v Uhorsku, ktoré vyústili do ukončenia činnosti mnohých spolkov, Matice slovenskej i patronátnych gymnázií. Ženský spolok však pravdepodobne v očiach predstaviteľov uhorskej vlády nepredstavoval hrozbu, a tak sa Živene podarilo toto obdobie prečkať. Pôvodne sa predpokladalo, že na seba spolok prevezme väčšiu časť činnosti Matice Slovenskej či iných organizácií, no to sa podarilo len čiastočne. V zložitej spoločensko-politickej situácii zostala jeho činnosť značne ochromená, pretože členovia pod ťarchou okolností neplatili poplatky – Živena živorila.

Prvá polovica 80. rokov sa niesla v znamení úpadku činnosti Živeny – akcie, ktoré organizovala, boli často považované a preverované ako panslavistické stretnutia. Členky Živeny preto museli hľadať iné spôsoby realizácie. Zväčša sa uplatňovali v mestách, kde boli stredné alebo iné školy. Situácii neprospievala ani skutočnosť, že v Nitre vznikol protislovenský kultúrny spolok FEMKE (Hornouhorský vzdelávací spolok), ktorý mal podporu uhorských úradov. Členkám Živeny sa však podarilo v auguste 1887 zorganizovať výstavu slovenských krojov a výšiviek, ktorá vyvolala u slovenskej, ale i moravskej verejnosti pozitívne ohlasy. V tomto období jej, vďaka silnému vplyvu akcie na posilňovanie slovenského národného povedomia, najmä slovenskí národovci pripisoval mimoriadny politický význam.

V roku 1894 sa stala predsedníčkou Živeny Elena Marothy Šoltésová, ktorá opäť oživila myšlienku založenia domáco-hospodárskej dievčenskej školy. Aj jej žiadosť však bola zamietnutá. V roku 1901 zamerali členky spolku svoju pozornosť na aktivity súvisiace so slovenskými výšivkami a napokon sa im podarilo zriadiť stály obchod s výšivkami, ktoré získavali obdiv nielen v Uhorsku, ale napríklad aj v Paríži. Obchod s výšivkami zabezpečil Živene nemalé finančné prostriedky, vďaka ktorým mohla svoju činnosť rozvinúť aj do oblasti sociálnej starostlivosti, literatúry či spoločenského života a emancipácie žien.

V roku 1910 Šoltésová opäť žiadala o možnosť založiť slovenskú dievčenskú školu, tentokrát sa však odpovede nedočkala. Pomoc prišla od gazdinskej školy v Kroměříži, kde bol v roku 1911 zriadený slovenský gazdinský kurz. Živene sa teda prvú slovenskú dievčenskú školu založiť do vojny nepodarilo, no nadaným dievčatám pomáhala aspoň tým, že ich v štúdiu peňažne podporovala či poskytovala bezplatné pôžičky.