Kapitoly z dejín Slovenska 1740 – 1945

Napriek centralizačným snahám Márie Terézie a jej radcov sa v monarchii ani po administratívnych reformách v rokoch 1749 – 1761 nepodarilo vytvoriť unitárny systém vlády. Nejednotnému administratívnemu systému a rôznej miere vplyvu viedenského dvora v jednotlivých krajinách monarchie zodpovedal aj rozdielny postup a rýchlosť pri presadzovaní reformných opatrení. Odpor voči zmenám bol mimoriadne silný predovšetkým v Uhorsku, kde sa panovnícke nariadenia často realizovali až po opätovných urgenciách a so značným časovým sklzom. Pri riešení uhorskej problematiky naliehal gróf Kaunitz na Máriu Teréziu týmito slovami: „Keby sa podarilo vtesnať veľké a úrodné Uhorské kráľovstvo do organizačnej sústavy štátu, moc panovníckeho rodu by sa dvojnásobne zväčšila“. Panovníčka však dlhú dobu odmietala porušiť sľuby, ktoré dala uhorským stavom počas najkritickejších chvíľ svojej vlády, keď bojovala o zachovanie monarchie. Preto postupovala pri presadzovaní svojich reformných plánov s mimoriadnou rozvahou. Spoliehala sa „na dobrú vôľu a zdravý rozum národa, s ktorým je možné dosiahnuť všetko, ak sa s ním bude dobre zaobchádzať a bude mu preukazovaná priazeň“. Rokovanie s uhorskou šľachtou však bolo komplikované. Napríklad na sneme v roku 1751 stavy panovníčke neschválili požadovaných 3,5 milióna zlatých ako vojenskú kontribúciu, ale len 3,2 milióna.

Mária Terézia nešetrila voči Uhorsku prejavmi vďaky a starostlivosti. Keď založila rád, ktorý bol civilným náprotivkom vojenského rádu Márie Terézie, pomenovala ho Rádom svätého Štefana. Nebol síce určený len pre Uhrov, ale tri osoby spomedzi prvých štyroch, ktorým ho udelili, pochádzali z Uhorska. Na ruinách stredovekého hradu v Budíne schválila dokončenie nového kráľovského paláca a rovnako významným prejavom panovníčkinej priazne bola jej uhorská garda, ktorá pozostávala z mladých uhorských šľachticov. Po konci Sedemročnej vojny sa však Mária Terézia rozhodla zahrnúť do svojich reformných zámerov aj Uhorsko, ktorého príspevok do ríšskej pokladnice bol omnoho menší ako jeho reálne možnosti.

Po skončení Sedemročnej vojny sa panovníčka opäť rozhodla zvolať snem, ktorý prebiehal od 17. júna 1764. Očakávala od neho prerokovanie a schválenie viacerých hospodárskych a finančných reforiem. K najdôležitejším patrilo zvýšenie uhorskej kontribúcie o 1 000 000 zlatých ročne, nahradenie šľachtickej insurekcie pravidelným poplatkom na vydržiavanie stálej armády a taktiež právna ochrana poddanského obyvateľstva a zúženie ich povinností voči zemepánom. Snem sa skončil kompromisom. Naďalej ostala zachovaná šľachtická insurekcia, uhorská kontribúcia sa zvýšila len o polovicu navrhovanej sumy a uhorskými stavmi bola úplne odmietnutá snaha o zníženie poddanských povinností. V konečnom dôsledku bol dohodnutý kompromis pre viedenský dvor neprijateľný. Svoju averziu voči postoju uhorskej šľachty dala Mária Terézia jasne najavo. Po smrti palatína Ľudovíta Batthyányho v roku 1765 prakticky zrušila post palatína a za uhorského miestodržiteľa vymenovala svojho zaťa Albrechta Sasko-Těšínskeho. Uhorský snem už panovníčka viackrát nezvolala a nasledujúcich pätnásť rokov vládla v krajine prostredníctvom kráľovských nariadení (patentov) adresovaných Miestodržiteľskej rade, ktorá ich sprostredkúvala miestnym jurisdikciám.

Najvýznamnejší zásah Márie Terézie v Uhorsku predstavovala tzv. urbárska reforma, teda snaha o úpravu poddanských povinností spísaných v tzv. urbároch. Ich rozsah ako aj výška naturálnych dávok sa mali zosúladiť s výmerou a taktiež bonitou obhospodarovanej pôdy. Počas snemu v rokoch 1764 – 1765 bol pokus o presadenie tejto reformy neúspešný. Keďže neskôr sa už žiadny snem nekonal, nariadila panovníčka prostredníctvom vydania patentu z 23. januára 1767 urbársku reformu priamo vykonať. Toto nariadenie malo zásadný význam pre ďalší vývoj poddansko-zemepanských vzťahov. Z hľadiska štátu riešil najmä tri úlohy: stanovenie rozlohy poddanskej usadlosti a primerané úžitky poddaných, ochranu sedliackej pôdy pred vyvlastnením zemepánmi a stanovenie objemu poddanských povinností v závislosti od veľkosti usadlosti.

Realizácia urbárskej reformy mala niekoľko etáp. Na začiatku sa uskutočnilo dôkladné zaznamenanie daného stavu formou odpovedí na deväť predpísaných otázok (examen ad novem puncta interrogatria), ktoré boli písané v jazyku ľudu (na území dnešného Slovenska bola použitá biblická čeština). Na tieto otázky odpovedal richtár alebo jeho prísažní. Ďalším krokom bolo prerozdeľovanie pôdy v chotári medzi jednotlivé domácnosti a nakoniec stanovenie poddanských povinností na tlačou vydanom dokumente – urbári. Súčasťou bola aj tabuľka, do ktorej sa zapisovalo krstné a rodové meno gazdu, rozsah pôdy v jeho užívaní a všetky jeho dávky a povinnosti. Pôda, ktorá bola v užívaní poddaných sa na základe urbáru delila na intravilán (domový grunt), ktorý bol tvorený pozemkami na bývanie spolu so stajňami pre zvieratá a extravilán (chotárny grunt), teda polia a lúky, kde sa pestovala úroda. Sedliak hospodáriaci na celej usadlosti musel odpracovať na dominikáli (panská pôda) 52 dní so záprahom alebo 104 dní pešo. Sedliakom, ktorí mali polovičnú, štvrtinovú alebo osminovú usadlosť, sa robota úmerne zmenšovala. Želiari, ktorí boli poddanými a vlastnili dom, museli na panskej pôde odpracovať 18 dní ročne. Želiari, ktorí nemali dom a pôdu, odpracovali 12 dní. Pri urbárskej reforme je nutné poznamenať, že cieľom panovníckeho dvora nebolo nutne zlepšiť postavenie poddaných, ale viac menej zabrániť nadmernému zdieraniu sedliakov zemepánmi. Sedliaci totiž mali byť schopní platiť aj stále sa zvyšujúcu štátnu daň.

Menej známou, avšak významnou reformou Márie Terézie v Uhorsku bolo vydanie dokumentu známeho pod názvom Lesný poriadok pre Uhorsko (Holz- und Waldordnung für das Königsreich Ungarn) z roku 1769. Vo vtedajšom západoslovenskom nárečí vyšiel pod názvom Porádek hor, aneb lesuw zachování. Vydaniu zákona predchádzalo dlhšie obdobie príprav a pripomienkovania, ktorého výsledkom boli všeobecne záväzné nariadenia platné predovšetkým pre komorské panstvá a kráľovské mestá, ale aj pre ostatných (súkromných) majiteľov lesných plôch. Tereziánsky lesný poriadok uzatvoril obdobie devastácie lesov, ukončil etapu primitívnych metód hospodárenia a súčasne umožnil vznik a vývoj novodobého lesníctva. Skladá sa z 55 bodov a určuje zásady správnej ťažby a pestovania lesa na zabezpečenie trvalého úžitku. Personálnym otázkam sa zákon venuje len v rámci posledného bodu. Lesný poriadok nevyjadroval stav domácich odborných lesníckych vedomostí, ale bol obrazom cudzozemských lesníckych znalostí. Za najstarší lesný hospodársky plán pre územie súčasného Slovenska je považovaný dokument z roku 1761, ktorý bol vyhotovený pre cisárske panstvá Holíč a Šaštín. Jeho vypracovanie potvrdzuje skutočnosť, že cisárska rodina venovala svojim majetkom vo vtedajšom Uhorsku mimoriadnu pozornosť, ktorá viedla k ich cieľavedomému rozvoju.

Napriek tomu, že priebeh snemu z rokov 1764 – 1765 Máriu Teréziu sklamal, jej vzťah k Uhorsku to natrvalo nepoznačilo. Svedčí o tom napríklad nadšená chvála krajiny v liste, ktorý adresovala svojmu synovi Maximiliánovi Františkovi v roku 1774. Snem však panovníčku poučil v tom, že politika ústupkov a častokrát prílišného rešpektu voči Uhorsku, ktorá pramenila z udalostí tesne po jej nástupe do čela monarchie, bola zároveň limitujúcim faktorom jej reformných ambícií. Aj keď niektoré reformy Márie Terézie (urbárska regulácia) veľká časť uhorskej šľachty vnímala negatívne, nikdy sa proti nej nesformovala taká silná opozícia ako proti reformám jej syna Jozefa II.