Kapitoly z dejín Slovenska 1740 – 1945

Na začiatku vojen o rakúske dedičstvo porodila Mária Terézia 13. marca 1741 svoje v poradí štvrté dieťa a zároveň prvého syna. Bol pokrstený ešte v deň narodenia a dostal meno po svätom Jozefovi, ku ktorému sa v dobe svojho tehotenstva panovníčka často modlila. Vo vtedajších vládnych novinách Wiener Diarium (predchodca Wiener Zeitung) bola uvedená správa o tom, že rovno po krste sa následník trónu stal najmladším rytierom rádu Zlatého rúna. Obyvateľstvo Viedne prijalo správu o narodení prvého mužského potomka vládnucej dynastie s nadšením. V uliciach mesta sa spievalo a domy boli slávnostne osvetlené. Štátna mincovňa dokonca dala na počesť tejto udalosti raziť mince, na ktorých bol čerstvo narodený Jozef spodobnený ako bájny grécky hrdina Herakles škrtiaci dva obrovské hady, ktoré ho chceli zahubiť.

Koordinátorom výchovy mladého arcivojvodu sa v roku 1748 stal uhorský gróf a cisársky poľný maršal Karol Jozef Batthyány. Mladý následník trónu sa následne začal riadiť podrobne vypracovaným študijným plánom, v ktorom bola zahrnutá výučba jazykov, dejepisu, práva, kaligrafie (krasopis), geografie, náboženstva, hudobnej výchovy, tanca či matematiky. Vplyvom Batthyányho sa Jozef taktiež učil šermovať a jazdiť na koni. Neskôr sa stal dokonca veliteľom vlastného husárskeho pluku, smel nosiť vojenskú uniformu a vzdelávať sa vo vojenských vedách. Výučbu histórie a štátovedy mal na starosti rakúsky štátnik a diplomat Johann Christoph von Bartenstein. Vďaka intenzite a dôkladnosti Bartensteinovho vyučovania získal Jozef nielen dobrý prehľad o vnútornej štruktúre habsburských dedičných krajín, ale taktiež o fungovaní európskej politiky. Okrem dejepisu sa arcivojvoda venoval podrobnému štúdiu práva, ktoré ho vyučoval rakúsky právnik a profesor štátneho a lénneho práva Christian August Beck. Korunný princ sa tak zoznámil so zásadami prirodzeného práva, podľa ktorého štát funguje na základe zmluvy s občanmi a nie na dohode panovníka s Bohom. Neskôr sa Jozef v rámci viacerých svojich rozhodnutí riadil práve touto teóriou. Sám seba považoval za prvého služobníka svojho štátu, ktorý neúnavne usiluje o blaho poddaných. Rovnako tak sa prostredníctvom Beckovej osoby začali u Jozefa kreovať jeho sympatie voči osvietenskému trestnému právu a náboženskej tolerancii.

Podstatný vplyv na Jozefov svetonázor však malo bezpochyby francúzske prostredie. Svoje najdôvernejšie listy písal vo francúzštine a mnoho podnetov pre svoje osvietenské reformy našiel v spisoch francúzskych osvietenských filozofov. Aj keď to nie je možné potvrdiť žiadnymi historickými prameňmi, dá sa predpokladať, že následník trónu už v mladosti tajne čítal aspoň niektoré diela od Voltairea. Rovnako tak z dobových dokumentov, ktoré poukazujú na zlý stav rímsko-katolíckej cirkvi a cirkevného štátu, vyplýva Jozefova znalosť spisov talianskeho učenca Antonia Ludovica Muratoriho. Vo svojich cirkevných a cirkevno-politických rozhodnutiach bol mladý arcivojvoda ovplyvnený taktiež jansenizmom. Toto reformné hnutie vo vnútri katolíckej cirkvi, ktoré usilovalo o vnútornú zbožnosť, prenikalo do monarchie predovšetkým z Talianska a Francúzska. S jansenizmom sympatizovala dokonca časť Jozefových učiteľov (van Swieten, Bartenstein).

Jozefovo vzdelávanie trvalo do roku 1760, kedy sa zosobášil s princeznou Izabelou Parmskou. V priebehu krátkeho manželstva (1760 – 1763) sa manželskému páru podarilo splodiť dve dcéry. Obe však zomreli v mladom veku. Staršia Mária Terézia sa dožila ôsmych rokov a mladšia Kristína zomrela krátko po pôrode. Päť dní po pôrode najmladšieho potomka podľahla ochoreniu kiahní aj Izabela. Na tú istú diagnózu zomrela v roku 1767 tiež jeho druhá a zároveň posledná manželka Mária Jozefína Bavorská. Manželstvo pravdepodobne ani nebolo naplnené. Vzniklo na nátlak Márie Terézie, pretože nevesta pochádzala z rodu Wittelsbachovcov a bola sestrou bavorského kurfirsta Maximiliána III. Pri svojom odpore k druhej manželke zašiel Jozef až tak ďaleko, že nechal prehradiť balkón spájajúci ich apartmány a spojovacie dvere medzi miestnosťami dal zamknúť.

 Jozef vplyvom osvietenských ideí už v mladom veku premýšľal o spravodlivejšom a efektívnejšom usporiadaní štátu, o odoberaní šľachtických výsad a zaistení väčších, zákonmi garantovaných slobôd pre poddaných. Tieto svoje reformné predstavy napokon písomne skoncipoval v memorande z roku 1763 s názvom Politické sny (Rêveries politiques), ktoré bolo pôvodne napísané vo francúzštine. Vo všeobecnosti je možné konštatovať, že týmto dokumentom Jozef naznačoval, ako bude vyzerať jeho vláda, keď sa stane cisárom. Podľa neho bolo nutné nájsť akúsi rovnováhu medzi bohatstvom a chudobou, ktorá sa týkala predovšetkým roľníckeho obyvateľstva. Pôvod nemal slúžiť ako privilégium, ale mal byť záväzkom. Hospodárstvo bolo potrebné podporovať merkantilistickými opatreniami a štát (vrátane Uhorska) mal byť riadený centralisticky. Za najužitočnejšie a najdôležitejšie považoval Jozef obmedzenie šľachty, pretože celková reforma monarchie závisela aj od jej vplyvu. S obsahom Politických snov bola oboznámená iba Mária Terézia a bližšie neurčitý počet osôb pôsobiacich na viedenskom dvore