Kapitoly z dejín Slovenska 1740 – 1945

Významným medzníkom v živote Jozefa bolo obdobie rokov 1764 – 1765. Aby v habsburskej monarchii po možnej smrti cisára Františka I. Štefana predišli budúcim vojenským konfliktom, pripravovala sa voľba jeho syna za rímskeho kráľa (cisára). Začiatkom marca 1764 František I. Štefan a jeho syn Jozef odišli na ríšsky snem vo Frankfurte nad Mohanom, kde sa konala cisárska voľba. Mária Terézia sa síce z pozície českej kráľovnej na tomto akte mohla zúčastniť, avšak rozhodla sa neodcestovať. Podľa dávno zaužívaného zvyku sa kurfirsti nechávali zastupovať. Pri tejto príležitosti sa voľby zúčastnili len traja kurfirsti: arcibiskup mohučský, trevírsky a kolínsky. Mária Terézia miesto seba poslala uhorského grófa Mikuláša Esterházyho. Na výsledky voľby Jozef čakal v zámockej rezidencii neďaleko Frankfurtu. Dňa 27. marca mu bola doručená správa o jeho jednohlasnom zvolení a po slávnostnom príchode do mesta bol 4. apríla oficiálne korunovaný za cisára. Očitým svedkom korunovácie bol okrem iných aj nemecký básnik Johann Wolfgang von Goethe, ktorý mal vtedy 15 rokov. Svoje dojmy a postrehy z tejto udalosti potom písomne zaznamenal o niekoľko dekád neskôr v autobiografickom diele Z môjho života. Básnictvo a pravda (Aus meinem Leben. Dichtung und Wahrheit).

Zmeny pomerov na panovníckom dvore vo Viedni nastali po nečakanom skone Jozefovho otca Františka I. Štefana v auguste 1765. Máriu Teréziu natoľko zasiahla smrť jej manžela, že dokonca uvažovala nad tým, že sa vzdá trónu v prospech Jozefa a utiahne sa do kláštora v Innsbrucku. Nakoniec sa po vytrvalom presviedčaní kancelára Kaunitza rozhodla pokračovať vo vládnutí a už o mesiac po smrti cisára vydala dekrét, v ktorom menovala Jozefa svojím spoluvládcom. K tomuto kroku ju viedla obava o habsburské postavenie v rámci Svätej ríše rímskej. Smrťou Františka Štefana síce získal Jozef automaticky aj cisársku hodnosť, keďže bol za cisára zvolený v roku 1764, avšak jeho autorita by v ríši mohla utrpieť, keby figuroval ako panovník bez územia. Tým, že sa stal spoluvládcom dedičných habsburských krajín, bola táto nevyhnutná podmienka splnená.

Keďže bola Mária Terézia istú dobu po smrti manžela v zlom psychickom rozpoložení, Jozef začal prakticky okamžite rozhodovať o niektorých veciach v monarchii. Poslal do Viedne poslov, ktorí mali zabezpečiť a strážiť všetky priestory, ktoré jeho otec využíval. Chcel tak zaistiť nielen peniaze a cennosti, ale tiež kompromitujúce dokumenty. Z nich vyplývalo, že František Štefan aktívne obchodoval nielen s rakúskym erárom (de facto sám so sebou), ale počas Sedemročnej vojny taktiež s Pruskom a Veľkou Britániou. Pruský kráľ Fridrich II. to vo svojom diele Dejiny Sedemročnej vojny (Geschichte des Siebenjährigen Krieges) škodoradostne potvrdil: „Princ manžel, cisár František, zásoboval behom vojny muníciou a potravinami spojencov aj nepriateľa“. Zároveň sa Jozef zameral na dvorské výdavky. Prikázal rozpustiť súkromné dvory svojich súrodencov a svoj vlastný zlúčil do jedného s matkiným. Prepustil zbytočných, dobre platených hodnostárov a zrušil nákladné lovecké podujatia.

Kým kompetencie v otázkach pravidiel a organizácie života na panovníckom dvore prenechala Mária Terézia svojmu synovi, v otázkach rôznych sfér riadenia štátu tomu tak nebolo. Tu si ponechala hlavné slovo ona, a tak počas 15 ročnej spoločnej vlády vznikali medzi oboma spoluvládcami značné spory. Jozef chcel svojimi reformnými ideami od základov zmeniť štát a spoločnosť. Známa je menovite jeho kritika šľachty. Voči nej prechovával nielen racionálne zdôvodniteľný, ale tiež otvorene emocionálny odpor. Vyplýva to z jeho vlastných slov: „Tí dobrí páni si myslia, že už dosiahli všetko a vychovali veľkého štátnika, keď ich syn miništruje pri omši, modlí sa ruženec, každých 14 dní sa spovedá a nečíta nič iné než to, čo mu dovolí obmedzený duch spovedníka. Niekto by azda povedal, že ten chlapec je milý a dobre vychovaný! Ja by som s tým vcelku súhlasil len v tom prípade, že náš štát je kláštorom a naši susedia sú kartuziáni!“

Mária Terézia svojho syna kontinuálne varovala pred neuváženými a necitlivými zásahmi do štruktúr monarchie. Na jednej strane si bola vedomá nutnosti reformných opatrení. Avšak chcela, aby boli dosiahnuté prirodzeným vývojom a bez spoločenského napätia. Nemienila totiž riskovať vzbury v jednotlivých častiach ríše. Tie by monarchiu oslabovali a svojou intenzitou mohli dokonca narušiť jej územnú integritu. Svoje výčitky dávala Jozefovi otvorene najavo v ich spoločnej korešpondencii. Ten ich však nebral na vedomie. V istých momentoch preto ich rozpory dokonca vyústili do Jozefovho niekoľkonásobného rozhodnutia vzdať sa spoluvládcovstva (1769, 1773 a 1775). S tým ale panovníčka nesúhlasila.

Špecifickou črtou Jozefovej osobnosti bola okrem iného túžba cestovať a spoznávať jednotlivé časti habsburskej ríše. Cestovaním chcel zistiť do akej miery sú v monarchii napĺňané hospodárske, politické a vojenské reformy vychádzajúce z viedenského dvora. Rovnako tak chcel na vlastné oči vidieť životné podmienky poddanského obyvateľstva. Na cestách strávil približne štvrtinu spoluvlády (1765 – 1780) a celkovo počas svojho života precestoval takmer 50 000 kilometrov. Vo všeobecnosti je možné tieto výpravy označiť za súčasť politického programu. Vyplýva to z textu, ktorý Jozef napísal v roku 1765: „Pokiaľ je cestovanie pre každého mysliaceho človeka užitočné, tak o to užitočnejšie je pre panovníka, ktorý odmietajúc všetky potešenia sa sústredí výhradne na úžitok svojho konania“. Jozefovo putovanie z miesta na miesto sa dá rozdeliť do dvoch kategórií. Najpočetnejšie boli cesty po monarchii. V rámci nich navštívil: Čechy, Vojenskú hranicu (Banát), Sedmohradsko, Uhorsko, Lombardsko, Halič, Chorvátsko či Rakúske Nizozemsko. Do druhej kategórie patrili cesty do cudziny: oblasti súčasného Talianska, Francúzsko a Rusko.

Všetky cesty boli starostlivo pripravované. Jozef sa na žiadnu nevydal skôr, kým si vopred nenazhromaždil a nenaštudoval dostatok príslušných materiálov. Na cestách ho sprevádzala len malá skupina ľudí (najviac 20 osôb). Po monarchii alebo cudzine putoval arcivojvoda pod menom gróf Falkenstein, ktoré nebolo umelo vytvorené. Nazýval sa tak dedičný majetok lotrinských vojvodov vo Falcku, ktorý sa jeho otcovi podarilo v roku 1737 uhájiť. Jozefovi nešlo len o to, aby sa pohyboval inkognito, ale jeho cesty mali špecifický dôvod. Poddaní žijúci na vidieku ho nespoznali a to mu uľahčovalo komunikáciu s nimi. V mestách, kde prijímal predstaviteľov správy a miestnu honoráciu, sa to však nedalo. Z tohto dôvodu sa vyhýbal panským domom, zámkom a kúriám a väčšinou prespával v hostincoch či farách. Dojmy z ciest si každý večer zaznamenával do denníka a svoje pozorovania popisoval v listoch zasielaných matke a súrodencom. Po návrate z jednotlivých ciest odovzdával Márii Terézii súčasne s denníkom rôzne správy, petície a požiadavky o odstránenie nespravodlivosti a zlých pomerov. Väčšina z toho sa buď nikdy nevyriešila, alebo to štátne orgány príliš dlhú dobu posudzovali a skúmali. Táto negatívna skúsenosť pravdepodobne tiež prispela k tomu, že sa Jozef snažil ako samovládca svoje reformy uskutočniť čo najrýchlejšie.

Do Uhorska, Banátu a Sedmohradska cestoval v období rokov 1768 – 1773. Ako dieťa mal Jozef k Uhorsku pozitívny vzťah. Často sa na dvore objavil v uhorskom kroji a jeho vychovávateľ gróf Batthyány mu rozprával pôsobivé a napínavé príbehy o prvom uhorskom kráľovi Štefanovi. Jeho vzťah k Uhorsku sa zmenil v období dospelosti. Negatívne sa vyjadroval najmä voči uhorskej aristokracii a cesta po Uhorsku ho v tomto postoji utvrdzovala. Do denníka si napríklad zaznamenal, že moc uhorských magnátov bola škandalózna a keď bude vládnuť sám, všetko zmení. V priebehu svojej uhorskej cesty sa Jozef stretol aj s ďalšou možnou podobou vlády. V Banáte, ktorého územie bolo po osmanských vojnách takmer úplne vyľudnené, sa v čase Jozefovej návštevy úspešne usádzali protestantskí vysídlenci z nemecky hovoriacich častí monarchie. Hospodárili slobodne, pretože miestna šľachta tu prakticky neexistovala a začínali sa tu prejavovať prvé náznaky prosperity. V oblastiach Banátu a Sedmohradska zároveň panovala náboženská tolerancia a aj cirkev sa tu dávala do služieb štátu, čo bolo jednou z požiadaviek osvietenských ideálov. Keďže väčšina migrantov pochádzala z nemecky hovoriacich krajín, územie sa tu pozvoľne premieňalo v jazykovo jednotný priestor (nemecký). To predstavovalo ideál, aký si niektorí členovia viedenského dvora želali dosiahnuť v rámci celej monarchie.