Kapitoly z dejín Slovenska 1740 – 1945

Dňa 6. februára 1790 napísal Jozef II. Leopoldovi posledný list. Informoval v ňom svojho brata o svojom neustále sa zhoršujúcom zdravotnom stave a zámere mu odovzdať vládu. K listu dokonca priložil aj lekármi podpísaný doklad o posúdení jeho choroby. Napriek bratovým prosbám sa Leopold už včas do Viedne nedostavil a o dva týždne neskôr prišla na jeho toskánsky dvor správa o Jozefovej smrti. Na začiatku marca 1790 Leopold opustil Toskánsko a cestoval do Viedne, aby sa ujal vlády nad ríšou a habsburskými dedičnými krajinami. Situácia v monarchii bola kritická, a tak ju vnímal aj samotný Leopold. Podľa jeho vlastných slov bola krajina zmietaná viacerými spormi, vládol v nej zmätok, nespravodlivosť a korupcia. Povstanie hrozilo v Uhorsku a Tirolsku, veľkú nespokojnosť dávali najavo členovia rakúskej a českej aristokracie. Vzbúrené stavy v Rakúskom Nizozemsku zašli až tak ďaleko, že vyhlásili nezávislosť. Ohrozenie prichádzalo aj zo strany zahraničných mocností. Naďalej prítomná bola vojna s Osmanskou ríšou. Na severe hrozil vojenský konflikt s Pruskom a Poľskom, ktoré chcelo využiť tiesnivú situáciu Viedne a žiadalo navrátenie Haliče. K zvládnutiu kritickej vnútropolitickej a zahraničnej situácie bolo potrebné čo najskôr aplikovať rozumné a účinné opatrenia. Leopold si to dobre uvedomoval a už od začiatku mu bolo jasné, že tento stav dokáže zvrátiť len prostredníctvom ústupkov voči nespokojným národom a záujmovým skupinám.

Ako prvé sa Leopold snažil vyriešiť externé problémy ríše. Podpísaním Reichenbašskej zmluvy v júli 1790 bolo urovnané napätie s Pruskom. Týmto aktom boli taktiež neutralizované poľské požiadavky. O rok neskôr, t. j. v auguste 1791 bol dohodnutý mier s Osmanmi, a to aj napriek tomu, že monarchia zaznamenala na Balkáne viaceré vojenské úspechy. Príkladom toho je napríklad dobytie Belehradu rakúskym vojvodcom Ernstom Gideonom Laudonom v októbri 1789.

Špecifická bola situácia v Uhorsku. Už na konci vlády Jozefa II. prevládali v krajine nálady, ktoré je možné v istom zmysle označiť za nacionalistické. Viacero členov uhorskej šľachty, ktorí vnímali časť Jozefových reforiem za germanizáciu Uhorska, napríklad spievali latinskú verziu francúzskej Marseillaisy a odhadzovali nemecké oblečenie. K nim sa pridali aj niektoré stoličné úrady, ktoré začali bez povolenia úradovať v maďarčine a dokonca sa na hraniciach pálili nemecké knihy a protokoly z katastrov. Leopoldove ambície však ohrozovali predovšetkým úvahy istých predstaviteľov uhorskej šľachty, ktorí sa pohrávali s myšlienkou zrušenia dedičnosti svätoštefanskej koruny v habsbursko-lotrinskom rode a vyhlásenia neplatnosti Pragmatickej sankcie. Títo šľachtici zašli až tak ďaleko, že viedli tajné rokovania s pruským kráľom Fridrichom Vilhelmom II. Výmenou za pomoc v povstaní mu ponúkali kráľovskú korunu pre jeho syna.

Nepokoje sa preniesli aj do vojenskej zložky spoločnosti. Niektorí členovia vyššieho dôstojníckeho zboru uhorských plukov predniesli požiadavku osobitného zastúpenia vojenského stavu na sneme. Hlavní predstavitelia uhorského dôstojníctva taktiež žiadali vytvorenie samostatnej vojenskej rady pre Uhorsko. Takéto nároky Leopold rezolútne zamietol a dôstojníkov, ktorí mali ambície organizovať uhorské vojsko nechal po uložení disciplinárneho trestu alokovať do Rakúskeho Nizozemska.

Priam revolučné pomery v Uhorsku sa Leopold rozhodol riešiť nenásilne. V tom mu bola nápomocná aj široká sieť tajných agentov – provokatérov. Tí vyvolávali nespokojnosť poddanského obyvateľstva a nabádali mestá k tomu, aby na sneme požadovali väčšiu politickú moc. Agenti aktívne ovplyvňovali aj postoje šľachty. Medzi ich predstaviteľmi konkrétne rozširovali plány reforiem, ktoré však neboli nad rámec stavovských privilégií. Osoby, ktoré preukazovali najväčšiu mieru radikalizácie, boli zo svojich úradov odvolané.

Zasadnutie uhorského snemu v Budíne, ktoré sa začalo dňa 10. júna 1790 bolo pre uhorskú šľachtu nádejou na rozsiahle zmeny. V samotnom úvode schválila dolná tabuľa snemu, že rokovanie aj zápisnica sa bude viesť v maďarčine. Porady prebiehali podľa jednotlivých obvodov (naddunajský, zadunajský, predtiský a zátiský) a predmetom plenárnych rokovaní sa stali až ich návrhy. Emotívne boli predovšetkým vystúpenia niektorých predstaviteľov potiských stolíc. Rezonovala predovšetkým ich požiadavka prijať vyhlásenie, ktorým mala habsbursko-lotrinská dynastia stratiť právo dedenia trónu. Ako garanta zvrchovanosti Uhorska navrhovali Pruské kráľovstvo. Túto myšlienku však napokon nepodporil dostatočný počet delegátov snemu. V novembri sa snem presunul do Bratislavy a v tom čase už bola situácia odlišná. Stavy, ktoré voči Leopoldovi zachovávali opozičný postoj boli nejednotné a jeho mocenskú pozíciu upevnila aj cisárska korunovácia, ktorá prebehla 9. októbra 1790 vo Frankfurte nad Mohanom.

Napriek nevôli kancelára Kaunitza sa Leopold podujal voči uhorským stavom postupovať zmierlivo, cestou kompromisov a ústupkov. Obnovil stoličnú samosprávu a činnosť panských stolíc. Zakázal akékoľvek budúce zememeračské práce a neplatnými sa stali všetky tie, ktoré sa už vykonali za Jozefa II. a mali viesť k všeobecnému zdaneniu pôdy. Úradným jazykom sa opäť stala latinčina. Z hľadiska jazykových zákonov je však v rámci uhorskej histórie dôležité predovšetkým to, že uznesenia snemov z rokov 1791 – 1792 umožnili, aby sa na vyšších školách začala vyučovať maďarčina ako povinný predmet. Rovnako tak bolo stanovené, aby ju ovládali aj učitelia ľudových škôl a mohli ju tak vyučovať. Tento krok viedol k tomu, aby sa maďarčina postupne presadzovala aj v nemaďarských oblastiach Uhorska.

 Uhorská šľachta tiež pozitívne vnímala to, že snem sa už v budúcnosti nemal konať v Bratislave, ale v Budíne. Pri niektorých otázkach však bol Leopold neoblomný. V plnom rozsahu potvrdil patent o zrušení nevoľníctva, Tolerančný patent, ako aj potvrdenie platnosti tereziánskej urbárskej regulácie a slobody sťahovania poddaných. Osobitným zákonom bol nariadený zákaz mučenia, aj napriek tomu, že tortúra bola už v minulosti odstránená Máriou Teréziou. Gestom zmierenia medzi Leopoldom a uhorskými stavmi bola voľba palatína. Panovník sa rozhodol rešpektovať tradície. Na papier napísal mená štyroch kandidátov a dal ho zapečatiť. Avšak gróf Karol Zichy, ktorý bol krajinským sudcom, obom tabulám uhorskému snemu odporučil, aby bol jediným kandidátom Leopoldov syn Alexander Leopold. Mladý arcivojvoda sa tak stal palatínom s trvalým sídlom v Budíne. Po tomto akte sa 15. novembra 1790 uskutočnila Leopoldova korunovácia za uhorského kráľa.

O mesiac neskôr sa Leopold rozhodol urovnať pomery v Rakúskom Nizozemsku. Cisárskemu vojsku sa podarilo bez boja obsadiť Brusel a bola tak obnovená habsburská zvrchovanosť v tejto krajine. Voči povstalcom sa rozhodol postupovať zmierlivo. Vyhlásil pre nich amnestiu, obnovil staré stavovské práva a odvolal viaceré Jozefove nariadenia týkajúce sa cirkevných záležitostí. V roku 1791 bola stabilizovaná aj situácia v Čechách. Aj tu pristúpil Leopold ku kompromisom. Obnovil stavovskú ústavu, zrušil niektoré nepopulárne nariadenia svojho brata a nechal do Prahy preniesť české korunovačné klenoty, ktoré boli dovtedy uložené vo Viedni. Za českého kráľa bol korunovaný 6. septembra 1791. Pri tejto príležitosti napísal na žiadosť českých stavov, rakúsky hudobný skladateľ Wolfgang Amadeus Mozart slávnostnú operu Veľkorysosť Titova (La clemenza di Tito).

Kým v dedičných krajinách bol Leopold úspešný, v Toskánsku po jeho odchode vypukli nepokoje, ktoré ohrozovali jeho reformné dielo v tomto veľkovojvodstve. Napriek tomu, že sa najprv snažil reagovať diplomaticky, neskôr pristúpil k tvrdším opatreniam. Obnovil tu trest smrti a na pacifikáciu rebelov povolal vojsko. Svojho veľkovojvodského trónu sa vzdal 21. júla 1790 v prospech svojho druhorodeného syna Ferdinanda.

Leopold sa snažil reagovať aj na revolučné udalosti vo Francúzsku. Bol v pravidelnom písomnom styku so svojou sestrou Máriou Antoinettou, ktorá ho o tom čo sa deje informovala. Dňa 27. augusta 1791 uzavrel s pruským panovníkom Fridrichom II. Vilhelmom na zámku Pillnitz pri Drážďanoch obrannú deklaráciu. Pôvodne chceli riešiť vzájomné vzťahy a postup voči Osmanskej ríši, no príchod delegácie francúzskych emigrantov ich presvedčil zmeniť tému rozhovorov. K tomuto činu ich viedli aj obavy z toho, aby sa revolučné myšlienky z Francúzska nerozšírili do ich krajín. Aj keď tzv. Pilnická deklarácia pôsobila dojmom výzvy intervencie ostatných panovníkov, Leopold s Fridrichom Vilhelmom ju skoncipovali tak, že vojenský zásah nastane len vtedy, ak sa na tom zhodnú všetky európske veľmoci. V stručnosti tak bola deklarácia viac menej prejavením solidarity s francúzskou monarchiou.

Leopoldova vláda bola pre mnohých reformných politikov sklamaním. Vzhľadom na jeho pôsobenie v Toskánsku na neho totiž nazerali, ako na úspešného osvietenského reformátora. V mnohých ohľadoch však bol rovnako progresívny ako Jozef II. Snažil sa napríklad zlepšiť výkon trestu odňatia slobody, či decentralizovať školstvo, ktoré mienil zveriť kvalifikovanému učiteľskému zboru. Na rozdiel od svojho brata ale na dosiahnutie svojich politických cieľov zvolil umiernenejšie metódy, ktoré v jednotlivých spoločenských zložkách monarchie nevyvolávali kontroverzie.

Leopoldova vláda mala krátke trvanie. Prechladol a pravdepodobne vinou zle poskytovanej liečby napokon 1. marca 1792 zomrel. Čoskoro po jeho smrti sa začali šíriť konšpiračné teórie o jeho predčasnom skone. Objavovali sa správy o tom, že bol otrávený a pripisovalo sa to francúzskym jakobínom, jezuitom či dokonca slobodomurárom. Predčasná smrť Leopolda II. je v stredoeurópskej historiografii vnímaná ako koniec osvietenského absolutizmu v rámci habsburskej monarchie. Na trón nastúpil jeho najstarší syn František (František I.), ktorý bol zástancom konzervatívnej politiky (konzervatívny absolutizmus).