Kapitoly z dejín Slovenska 1740 – 1945

Národní buditelia sa zasadzovali nielen o pozdvihnutie vzdelanostnej úrovne a národnej hrdosti Slovákov, ale aktívne bojovali aj proti alkoholizmu, ktorý bol pomerne rozšíreným javom u chudobného obyvateľstva. Hoci otvorený a organizovaný boj začal až v 40. rokoch 19. storočia (čo súviselo so šírením protialkoholických aktivít v zámorí a v západoeurópskych krajinách), jednotlivci, najmä kňazi, sa voči alkoholizmu vyhranili už o viac ako sto rokov skôr.

Počiatky spolkov striezlivosti (nazývané boli aj spolkami triezvosti či miernosti) na Slovensku spájame najmä so skupinou katolíckych kňazov – bernolákovcov, ale nezanedbateľné boli tiež aktivity evanjelických kňazov či intelektuálov.

Prvý spolok striezlivosti, ktorého cieľom bolo zrieknutie sa „páleného“, založil kňaz spišskej diecézy Peter Árvay v roku 1840. V tejto oblasti bol však o niečo etablovanejší katolícky kňaz Štefan Závodník, ktorého činnosť prekročila hranice jeho farnosti, vďaka čomu sa stal známym ako hlavný organizátor spolkovej činnosti na Slovensku. V boji proti alkoholizmu videl cestu, ako uľahčiť život najmä najchudobnejším a najpočetnejším vrstvám slovenského ľudu. Nezriedka sa totiž stávalo, že muži boli schopní doslova prepiť všetok svoj majetok. Pozornosť ľudí však bolo potrebné zamestnať inými aktivitami, preto sa v spolkoch striezlivosti zvykli propagovať nedeľné školy, obecné knižnice či ďalšie spolky, do ktorých aktivít sa mohli ľudia zapojiť. Činnosť spolkov striezlivosti bola propagovaná nielen počas kázní, ale tiež v tlači, čo vyvolalo záujem širokých ľudových más. Nezriedka sa stávalo, že do spolkov vstúpili takmer všetci členovia farnosti.

Odhaduje sa, že v polovici 40. rokov pôsobilo na území Slovenska približne 500 spolkov striezlivosti. Ich prvý úpadok prichádza s revolučnými rokmi 1848/1849, kedy boli kvôli svojim postojom za ochranu národných práv prenasledovaní národní buditelia i zakladatelia spolkov striezlivosti. K ich oživeniu prichádza potom v prvých rokoch 50. rokov, kedy už má ísť ich činnosť ruka v ruke s kultúrnou a vzdelávacou prácou, zakladaním škôl a knižníc.

V 60. rokoch 19. storočia sa boj proti alkoholizmu presúva skôr do publicistickej a literárnej roviny a 70. roky prenášajú spolkové protialkoholické aktivity na katolícku pôdu, keď sa spolky striezlivosti spájajú s Ružencovými bratstvami.

Vo vývoji spolkov striezlivosti od 40. do 70. rokov možno pozorovať obdobia rozkvetu – najmä v prvých rokoch jednotlivých desaťročí, a úpadku či stagnácie – najmä v druhej polovici desaťročí. Dôležité však je, že aj napriek zložitej politickej situácii spolky nikdy definitívne nezanikli, hoci utlmenie ich činností bolo zrejmé. Začiatok 70. rokov sa ale niesol v znamení zostrenej maďarizácie, čo sa prejavilo aj na spolkoch striezlivosti, ktoré začali byť označované za panslavistické ohniská. Rok 1874 priniesol týmto spolkom oficiálny zákaz činnosti a zánik. Vďaka spájaniu s Ružencovými bratstvami však ich odkaz pretrval, hoci existoval viac v náboženskej sfére. Posolstvo boja proti alkoholizmu bolo prítomné aj v kázňach či v periodickej tlači.